Už zosnulý otec Wladyslaw Kluz, bosý karmelitán, známy duchovný spisovateľ, vo svojej knihe „Čas siať“ píše o. i. toto: „Emília Wojtylowá začala učiť malého Karola modlitbu Otče náš. Dieťa jej položilo vo svojej jednoduchosti otázku: Mami, túto peknú modlitbu si vytvorila ty? Nie – odpovedala mama – ale pred dvadsiatimi storočiami nás ju naučil Ježiš Kristus, Syn živého Boha. Modlitba je veľkým pokladom nielen jednotlivej osoby, ale celého ľudstva všetkých storočí a pokolení. Chorá mama v sebe našla dosť sily, aby vysvetlila malému Karolovi zmysel modlitby“ (W. Kluz, Čas siať, Katowice 1995, s. 16).

Karol Wojtyla si lásku k modlitbe priniesol z rodiny. Sám v knihe „Dar a tajomstvo“, ktorú napísal už ako pápež pri príležitosti zlatého jubilea kňazskej vysviacky, vyznáva: „Mamu som stratil ešte pred prvým svätým prijímaním, keď som mal 9 rokov, a preto si ju menej pamätám a nemám také vedomie jej podielu na mojej náboženskej výchove, hoci bol veľmi veľký. Po jej smrti, a následne po smrti môjho staršieho brata, sme zostali sami s otcom. Mohol som každý deň pozorovať jeho náročný život. Bol vojakom z povolania a keď ovdovel, ešte viac žil životom neustálej modlitby. Neraz sa mi stalo, že som sa v noci zobudil a videl som ho na kolenách tak, ako som ho vždy vídaval v kostole“ (Ján Pavol II., Dar  a tajomstvo, Krakov 1996, s. 22). 

Nečudo, že Karol Wojtyla, vychovaný v takejto atmosfére, kládol modlitbu na najvyššie miesto. Ona bola dôležitejšia ako zábava alebo hra, hoci aj tie sú správne a potrebné. Pri spomienke na roky svojej mladosti rozprával, že keď začul hlas zvonov z karmelitánskeho kostola (vo Wadowiciach), zanechával svojich priateľov opaľujúcich sa počas prázdnin nad riekou Skavou, aby nezmeškal škapuliarsku novénu a modlil sa k Matke Božej, ktorej škapuliar nosil až do smrti (Kalendár života Karola Wojtylu, Krakov 1983, s. 163-164). Svoju skúsenosť opísala aj manželka prof. Mieczysława Kotlarczyka: „Karol sa veľmi veľa modlil. Pravdu povediac, vždy sa veľa modlil. Raz som ho stretla v nejakom krakovskom kostole, ako kľačí a je zahľadený na oltár. Inokedy som mu v kostole sv. Štefana prešla pred očami, a on si ma ani nevšimol, taký bol ponorený do modlitby a rozhovoru s Bohom. Stávalo sa, že ležal do tvaru kríža a modlil sa nielen v dome, ale aj v kostole“  (pozri K. Pielatowski, Úsmev Jána  Pavla II., Poznaň 1994, s.13).

A taký zostal aj neskôr, počas práce v továrni Solvay, v seminári, aj ako kňaz a biskup. Vždy vynikal v modlitbe, či už ako pracovník, bohoslovec, kňaz, prednášateľ na lublinskej univerzite (KUL), ako biskup alebo kardinál.  V ďalších dieloch uvedieme niektoré svedectvá.