sv. Terézia Margita od Najsv. Srdca Ježišovho
1747 - 1770
spomienka 1.09
čím je hlbšia, tým sa zdá byť menšia a čím viac je duša skrze mučeníctvo srdca „s Kristom pribitá na kríž“, tým viac získava hojné ovocie vykúpenia pre seba a pre druhých.
Narodila sa 15. júla 1747 v šľachtickej rodine Redi v Arezze v Taliansku. Anna Mária už od detstva mala sklon k modlitbe a pohrúženosti. V šiestich rokoch opakovane prosila svojich rodičov: „Povedzte mi, kto je to Boh!“ Na výchovu ju zverili sestrám benediktínkam v Kláštore sv. Apolónie vo Florencii, kde dostala základné liturgické vzdelanie a prehĺbila sa jej eucharistická a mariánska zbožnosť, hoci tu čiastočne vládol jansenistický duch.
Jej otec ju viedol k úcte voči Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Už v priebehu posledných mesiacov pobytu u sestier benediktínok nadobudla istotu, že je povolaná do Karmelu. Po návrate domov to oznámila svojej rodine a 1. septembra 1764 vstúpila do Kláštora sv. Terézie vo Florencii. Obliečku mala 11. marca 1765 a pri nej prijala meno Terézia Margita od Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Jej život bol krátky, mala iba 22 rokov a sedem mesiacov, lebo 7. marca 1770 zomrela na zápal pobrušnice. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Pius XI. a ten istý ju svätorečil 13. marca 1934.
Jej život bol jednoduchý, navonok v ňom nebolo nič zvláštne ani mimoriadne, ale jej vnútorný život bol hlboko kontemplatívny v pravom karmelskom duchu. Boh to potvrdil tým, že ju skoro priviedol na vrchol svätosti a že aj po jej smrti jej telo ochránil pred porušením a dal mu tajomnú krásu. Terézia Margita chcela žiť skrytá pred očami všetkých a byť „skrytá s Kristom v Bohu“ (Kol 3, 3). Chcela prebývať v Srdci Ježišovom. „Srdce Ježišovo je moja svätá púšť, v ktorej som skrytá pred celým svetom aj pred sebou.“ „Bože môj, chcem sa teraz a navždy uzatvoriť do tvojho milujúceho Srdca ako do púšte, aby som tam žila v tebe, s tebou a pre teba skrytým životom lásky a obety.“ Svätica chápala Najsvätejšie Srdce ako „stred lásky, z ktorého nás božské Slovo milovalo už v lone Otca po celú večnosť; touto láskou nám v čase zaslúžilo, aby sme na nej mali účasť a mohli mu na zemi a aj v nebi lásku opätovať.“
Rozjímanie o vnútornom skrytom živote Ježišovej duše, úkonoch jeho rozumu vôle aj citoch presvätého človečenstva Ježiša Krista, spojeného v jednej osobe s Božím Slovom ju priviedlo k zakúšaniu tajomstva Slova, Božieho Syna, v lone Najsvätejšej Trojice, takže bola schopná opisovať svojmu duchovnému vodcovi „najväčšie hĺbky tohto božského tajomstva, večný vzťah božských osôb medzi sebou.“ Bola uchvátená tajomstvom Božieho prebývania v nás a plná radosti opakovala slová sv. Pavla: „Boží chrám je svätý – a ním ste vy“ (1 Kor 3, 17) a slová evanjelia: „Božie kráľovstvo je medzi vami“ (Lk 17, 21).
Raz v nedeľu po Zoslaní Ducha Svätého v roku 1767 dostala mystickú milosť, ktorá jej umožnila preniknúť do slov sv. Jána: „Boh je láska“ (1 Jn 4, 16). Jej spovedník a duchovný vodca P. Ildefons o tom svedčí: „Opísala mi božské veci. Odhalila mi, že táto láska je tá istá, ktorou Boh miluje sám seba od večnosti; že to je Boží Duch, teda Boží život a dych, totiž Duch Svätý… A ďalej, keď sa hovorí, že kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh v ňom, to znamená, že taký človek žije Božím životom a že Boh – v istom zmysle – žije jeho životom.“ Skúsenosť mystického vyliatia Ducha Svätého do jej duše živila jej intenzívnu úctu k Duchu Svätému, ku ktorému „sa utiekala s celou dôverou a ktorého prosila, aby v jej srdci nebol nikdy nečinný, ale aby čoraz viac roznecoval a rozmnožoval jej lásku“. A Duch Svätý – táto nestvorená láska – v nej prebúdzal a podnecoval vrúcne apoštolské túžby a intenzívnu potrebu prispievať modlitbou a obetou k dobru Cirkvi a duší.
Úcta k Ježišovmu Srdcu, chápaná ako „splácanie lásky láskou“, a milosť hlbokého poznania, že „Boh je láska“, sa nakoniec stali Božím nástrojom jej pretvorenia. Terézia Margita najprv zakúšala svoju lásku k Bohu ako odpoveď na Božiu lásku. Ale čoskoro potom jej Pán – aby túto odpoveď lásky priviedol k dokonalosti – ponechal len vnímanie svojej božskej stravujúcej lásky, ktorou ju napĺňal a ktorá volala po odpovedi, ale odňal jej prežívanie jej opätujúcej lásky. Túto jej trýzeň lásky definuje P. Ildefons ako „smrtiacu bolesť lásky“ a hovorí: „Nadmiera lásky, ktorá ju celkom pretvárala a ktorá jej predstavovala nekonečnú vznešenosť jej Milovaného, a súčasne veľkosť lásky, akú si zasluhuje, sa jej zdala tým slabšia a nejasnejšia, čím viac rástla“. Toto mučeníctvo lásky, v ktorom „milovala a pritom nemohla veriť, že miluje, bolo, ako sa zdá, vlastnou príčinou jej predčasnej smrti. Súčasne však predstavuje záverečnú etapu jej života ako hrdinské svedectvo lásky k blížnym, ktorou chcela svätica odpovedať na lásku svojho Boha.
Takmer po celý čas pobytu v kláštore bola ošetrovateľkou chorých, slúžila však pokorne všetkým sestrám, ktoré o jej službu požiadali. Bola vždy prívetivá, dokázala zabúdať na seba, ochotne prijímala najťažšie práce v spoločenstve. Pracovala so stálym úsmevom, ktorý skrýval jej utrpenie a únavu a pôsobil ako tiché pozvanie, aby sa na ňu človek obrátil so žiadosťou o ďalšiu službu lásky. Úsmev bol závojom, ktorý zahaľoval jej trvalé úsilie o praktizovanie čností v každodennom živote. Tento konkrétny spôsob, ktorým Terézia Margita reagovala na mystické utrpenie, ktoré ju stravovalo – darovanie sa v láske ostatným sestrám ako dôkaz jej hlbokej potreby a túžby milovať Pána – bol posledným a najvýrečnejším slovom jej svedectva. Touto cestou kráčali všetci svätí: kto dospel k dokonalej láske k Bohu, uskutočňoval ju darovaním sa mu prostredníctvom lásky k blížnemu.
Idefons píše: „O jej láske k blížnemu, v ktorom videla, ctila a milovala živý Boží obraz, by sa dalo povedať ešte veľa, veď už ako dieťa bola veľmi citlivá na potreby blížnych. Čo však stojí za zvláštnu pozornosť, je jej nežná, trpezlivá a súcitná láska k chorým. Preto – nech už zastávala v kláštore službu ošetrovateľky alebo nie – jej priorka hneď po sľuboch zverovala starostlivosť o jednu či viac chorých sestier. Nakoniec jej bola daná útecha, po ktorej veľmi túžila a o ktorú prosila Boha, aby bola službou ošetrovateľky poverená až do svojej smrti. V roku jej smrti dostala od duchovného vodcu dovolenie, že môže žiť skrytý život s Ježišom vo svojom vnútri. Chápala ho nielen ako život nepovšimnutý ostatnými sestrami, ale rovnako ako život skrytý a neznámy sebe samej. Túžila zomrieť sama sebe bez toho, aby si to uvedomovala a bez toho, aby v tejto mystickej smrti zakúšala nejakú útechu. Pre Teréziu Margitu to znamenalo pochovať v Ježišovi každú myšlienku a úvahu zameranú na seba, dokonca aj na duchovné veci a na večnosť. Boh jej vyhovel a splnil tieto veľké túžby tým, že ju previedol skúškou najbolestnej duchovnej opustenosti.
Ak Božie správanie môžeme vysvetliť, môžeme sa domnievať – keď vieme, akým veľkým a ako stravujúcim sa stal jej oheň lásky k Bohu – ža sama táto láska alebo jej smrť urýchlila, alebo bola dokonca jej bezprostrednou príčinou. Terézia Margita zomrela – po 18 hodinách veľkých bolestí súvisiacich so zápalom pobrušnice 7. marca 1770 okolo druhej hodiny popoludní, a to tak, že jej hlava spočinula na jej drahom kríži, ktorý nežne objímala svojimi ramenami, v nepredstaviteľne pokojnej a zbožnej polohe. Jej odchod z tohto sveta sa podobal viac na pokojné zaspávanie než na bolestnú smrť.
Pamiatku sv. Terézie Margity od Najsvätejšieho Srdca Ježišovho slávime v Karmeli 1. septembra.