Prvotná regula Rádu preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel daná Svätým Albertom, jeruzalemským patriarchom, a potvrdená Inocentom IV.*
        Albert, z milosti Božej povolaný za jeruzalemského patriarchu, milovaným synom v Kristovi B(rokardovi)1 a ostatným pustovníkom, ktorí pod jeho vedením nažívajú pri prameni (Eliášovom)2 na hore Karmel: Pozdrav v Pánovi a požehnanie Ducha Svätého.

Karmel stojí akoby na troch stĺpoch, troch pilieroch, ktorými sú: profetizmus čiže prorocký duch Eliáša, Panna Mária a Sväté Písmo.

Treba si uvedomiť, že v Karmeli dostávame charizmy Ducha Svätého, ktoré v nás oživujú to, čo je čiastkou Cirkvi. Sme spo­jení s Ježišom, zapojení do Ježiša, a v prežívaní Ježiša sme čiastkou Cirkvi.

Karmel sa poze­rá na Eliáša ako na proroka, na Božieho priateľa, ktorý svedčí o živom Bohu a je citlivý na jeho opravdivú prítomnosť. Je apoš­tolom jediného, opravdivého Boha. Vystupuje proti nebezpečenstvu falošných kultov. Mohli by sme sa spýtať, aká je charizma Eliáša?

Veľkou témou Karmelu je Panna Mária. V spiritualite Karmelu má Mária svoje osobitné miesto. Titul, ktorým Karmel obdaril Máriu, je neobvyklý: sestra. Sestra znamená pocit bratstva a rodinnosti, sestra znamená mať rovnakú túžbu, rovnaký spôsob života, rovnaké zákony. Karmel vidí a uctieva Máriu ako sestru predovšetkým v prežívaní tajomstva vteleného Slova. Karmel sa snaží byť vyjad­rením života Márie - žiť Máriou z Nazareta. Sestra znamená byť v spoločenstve tých, ktorí sú povolaní zjednotiť sa s Bohom.

S poznaním charizmy Karmelu súvisí poznanie tajomstva Panny Má­rie. Musíme si uvedomiť, že tajomstvom Panny Márie je jej vnútor­ný život, vnútorná láska k Ježišovi, jediná láska, ktorú pozná. A tejto láske sa máme aj my odovzdať.  Arnold Bostius /l4.stor./, jeden z veľkých mariánskych teoló­gov, nám pripomína, že ani jeden deň, ani jednu hodinu, nijaké učenie, nijaký rozhovor, nijakú radosť, nijakú únavu, nijaký odpo­činok nemáme prežívať bez toho, aby sme pamätali na Máriu. Každý deň sa stávaš väčším, vnútornejším, mocnejším, osvietenejším, čistejším, lebo Mária ťa poúča, učí ťa cestám Božím.

Prvú karmelitánsku regulu napísali ľudia, ktorí žili v čistote srdca. V čistote, ktorá nie je len čistotou od hriechu, ale je akýmsi vnútorným pohľadom na tajomstvá Boha. Byť čistý znamená, že sa môžem pozrieť na Boha. Boli to ľudia, ktorí sa už zbavili všetkých falošností, klamov a ilúzií, ktoré sú vo svete, chceli žiť len pre zjednotenie s Bohom. To boli prví karmelitáni - pustovníci na hore Karmel. A to, čo bolo veľmi dôležité pre prvú reho­ľu, to bola práve jednota, zjednotenie s Bohom, čiže - stále sa modliť, vo dne i v noci rozjímať o slove Pána a cvičiť sa v čnos­tiach.

V spiritualite Karmelu je veľmi dôležitý istý vnútorný stav, ktorý by sa mohol nazvať - č i s t o t a. To, čo prežívame v Kar­meli, to, čo prežívame spoločne s Pannou Máriou, vedie nás do skutočnosti čistoty. Mali by sme vedieť, že v Karmeli je človek prekvapený nad tou skutočnosťou, že je stvorený pre Boha, že ide k Nemu. Ide o intímne, dôverné nažívanie s Bohom. A aby sme to mohli prežívať, musíme sa stať podobnými Bohu. Takými, ako je on. Čistými ako on.

Človek, ktorý je čistý, môže vidieť Boha. Môže kontemp­lovať, môže sa opravdivo modliť. Preto je pre nás nevyhnutná čis­tota. Ale aby sme sa mohli dobre modliť a stretnúť Boha, je potrebná samota a mlčanie. Pre mnohých ľudí je však samota len akousi nevyhnutnosťou, niečím, čo je nevhodné.  Človek, ktorý je vnútorne neistý, nepochopený, vidí v samote akési malé peklo. A v hĺbke svojho srdca túži po priateľstve, po svete, kde bude môcť naplniť svoje city, svoje srdce. 

Kedysi bolo pýchou mnícha, keď bol kajúcnikom. Keď napríklad otcovia púšte išli na púšť, kde mali vo zvyku tráviť niekedy aj celý rok, brali si so sebou olej a iné zásoby. A keď sa po roku vracali, videli, že niektorí z nich vôbec nepoužili olej. Taký to bol kajúcnik, že nepoužil olej. Môže sa nám to zdať smiešne, ale v 3.-4.storočí bolo pýchou otcov púšte a po vzniku prvých rádov /v 6.-7.storočí/ zasa pýchou mníchov, že nespali, ale bdeli celú noc a s natiahnutými rukami sa radostne modlili, spievali žalmy, niekedy aj l50 žalmov za celú noc. Takže nespali, nejedli, jedli až o jedenástej, iba dvakrát cez deň a tí veľmi dobrí jedli iba raz za deň. Dnes máme už iné, moderné chápanie pokánia.

Mlčanie je druhá veľmi charakteristická vec pre spiritualitu Karmelu. Mlčím, aby som počúval Boha. Mlčanie je očakávanie Pána. Očakávanie, v ktorom má človek žiť. Pán, náš Boh, prichádza do človeka ako slovo. A to zaväzuje dušu k veľkému mlčaniu. Pán sa prihovára len tej duši, ktorá je pripravená počúvať. Ak sa snažím mlčať, to znamená, že vytváram priestor, aby slovo Božie mohlo žiť vo mne. A to je najväčšia skúsenosť prorokov: počúvať živé slovo, ktoré má silu zmeniť dejiny človeka, dejiny národov. Keď mlčím, počúvam, aby som bol človekom, ktorý nechce hovoriť len ľudskými slovami.