Karmel stojí akoby na troch stĺpoch, troch pilieroch, ktorými sú: profetizmus čiže prorocký duch Eliáša, Panna Mária a Sväté Písmo.

Treba si uvedomiť, že v Karmeli dostávame charizmy Ducha Svätého, ktoré v nás oživujú to, čo je čiastkou Cirkvi. Sme spo­jení s Ježišom, zapojení do Ježiša, a v prežívaní Ježiša sme čiastkou Cirkvi. Modlitba a život modlitby, to je pre nás najhlb­šie. V modlitbe prežívame živého, opravdivého Boha, ktorý však môže byť Bohom ťažkým; nemusí byť Bohom radosti, Bohom úspechu, Bohom vnútornej slobody. Boh môže byť pre nás ťažkým nepochopi­teľným. A Boh, ktorý je opravdivý, takým je. Na pôde Karmelu máme prežívať opravdivého Boha. Môže to byť pre nás zaťažujúce a prob­lematické, aj naše predstavy na začiatku, keď vstupujeme na úze­mie Karmelu, môžu byť celkom odlišné. My  sa však učíme s pokorou poznať toho živého Boha, ktorý v nás koná.

Karmel v biblickej tradícii je symbolom krásy a hojnosti plo­dov, pretože na hore Karmel je mnoho zelene, veľa stromov a krí­kov. Je to zelená hora, ktorá bola v chápaní Izraelitov vždy sym­bolom krásy a hojnosti. V Písme Svätom môžeme nájsť mnoho miest, kde sa hovorí o Karmeli. Ba dokonca aj v Piesni piesní snúbenec ospevuje krásu svojej snúbenice a hovorí o nej okrem iného, že jej hlava je taká vznešená, krásna a dôstojná ako Karmel.

Je veľmi dôležité uvedomiť si, že v biblii i v našej spiritua­lite sa Karmel chápe ako miesto, kde sa človek napĺňa Bohom, kde prežíva opravdivého Boha.

Spiritualita Karmelu sa nezaoberá obrátením človeka, nezaujíma sa o prechod od hriechu k milosti. To je všeobecná úloha kresťa­nov, aby sa obrátili. Naša špiritualita sa začína po obrátení, keď už človek prekonal v sebe zákon hriechu a plný darov spásy, ktoré dáva Ježiš, chce sa učiť byť spoločne s Bohom, prežívať Boha.

Aby sme lepšie poznali svoje miesto, svoje bohatstvo, pozrime sa na dejiny Karmelu od začiatku. Pre Karmel platí to isté, čo biblia hovorí o prorokovi Eliášovi. Eliáš vstupuje do dejín Iz­raela ako dospelý človek. Nepoznáme ani jeho rodičov, ani prvé roky jeho detstva a mladosti. Poznáme len miesto, odkiaľ pochádza – Tišbe. Vieme, že Eliáš nevystupuje z dejín Izraela, ale ich prekračuje. Stáva sa nádejou vyvoleného národa. Z prvej Knihy kráľov vieme, že Eliáš neumiera, ale je vzatý do neba. Je to sym­bol jeho nesmrteľnosti a pôsobenia v národe. Vieme tiež, že duch Eliáša znovu prichádza v Jánovi Krstiteľovi, ktorý pripravuje ná­rod na Boha, na príchod Ježiša, a že príde aj na konci sveta a znovu pripraví svet na návrat Ježiša v plnej moci a sláve. A touto nádejou žije aj Karmel: Eliáš znovu príde, uvedie všetko do súladu, všetko usporiada a pripraví ľud pre Pána.

A s Karmelom je to podobne: vchádza do dejín Cirkvi ako dospe­lý. Nepoznáme dátum jeho narodenia, ani detstvo. Akoby si Boh iba pre seba rezervoval čas jeho začiatku. Ako keď matka nosí dieťa – je to časť jeho základného vývoja, ktorá je však pre človeka zahalená tajomstvom. Až potom sa rodí hotový človek.  To je prvá skúsenosť nášho ducha: poznať miesto, kde sa ma do­týka Pán, kde nastáva život. Musím byť citlivý na miesto, kde sa začína život. Karmelitán je človek citlivý na život Pána. Vie, kde sa ten život nejako chystá, kde pôsobí, kde sa koná, kde je prítomný. Je to citlivosť na život Boha, na jeho prítomnosť nie­len v Eucharistii, nielen vo sviatostiach, ale aj a najmä v srdci človeka.

Nevieme, kto je zakladateľom Karmelu, ani kedy sa narodil. Je to akoby zahalené legendou. Vedecké historické bádania nám umož­ňujú určiť počiatky nášho rádu na koniec l2. a na začiatok l3. storočia. Prvý dátum, ktorý môžeme ustáliť, je rok ll92 – prítom­nosť eremitov-pustovníkov (ešte sa nenazývajú karmelitánmi) na hore Karmel. Ďalej poznáme tie dátumy, ktoré rozhodujú o našej prítomnosti v Cirkvi. V septembri ll92 anglický rytier Richard Levie srdce prináša pokoj medzi saracénov /t.j. Turkov -moslimov/ a kresťanov. Druhým dátumom je rok l209, čas pôsobenia sv. Alber­ta, patriarchu v Jeruzaleme, ktorý schválil regulu nášho rádu. Keďže sv. Albert bol patriarchom v Jeruzaleme do r. l2l4, podľa toho sa usudzuje, že naša rehoľa vznikla pred týmto dátumom, čiže okolo r.l209. V Palestíne v tom čase panoval islamský fanatizmus, preto sa možno domnievať, že skôr by mnísi nemohli žiť na hore Karmel, lebo moslimovia by im to nedovolili. Vieme napríklad, ako bol grécky kláštor sv. Margity počas tretej križiackej vojny úplne zničený.

Prvým historickým dokladom, týkajúcim sa existencie karmelitá­nov, ktorý máme, je regula, ktorú r. l247 upravil pápež Inocent IV. a prispôsobil ju zmeneným podmienkam života v Európe. Zmenil štýl života z eremitského, čiže takého, akým žili eremiti na hore Karmel, na spoločensko-žobravý. V tom čase pôsobilo v Európe via­cero žobravých rádov – napr. františkáni a dominikáni; aj karme­litáni sa stali jedným zo žobravých /mendikantských/ rádov. Text originálnej eremitskej reguly pochádza, ako sme už povedali, z r.l209. Čiže počiatky karmelitánskeho rádu môžeme určiť na roky ll92 – l209. Miestom jeho prvého pôsobenia bolo údolie vzdialené asi 40 minút cesty od dnešného kláštora Stella maris. To sú suché historické fakty, toľko môžeme povedať na základe vedeckých báda­ní.

Nemenej dôležité pre náš rád je poznať to, čo nie je zapísané, ani opísané, ale čo sa javí ako obvyklá, každodenná samozrejmosť. Aby sme pochopili Karmel, treba vyjsť z dejín a pochopiť motívy, ktoré dovoľujú ísť oveľa ďalej, než je l3. storočie, dostať sa až k sv. Eliášovi, do 9.storočia pred Kristom, hlboko preniknúť do histórie a do biblie.

Karmel nemožno oddeliť od jeho legendy, od toho, čo nosí v se­be ako svoju spiritualitu. Tá legenda totiž skutočne patrí do histórie Karmelu a vysvetľuje nám ju oveľa lepšie než dôkazy a fakty, pretože bez Eliáša by Karmel nemohol existovať. Možno až v križiackych vojnách, keď sa stretli rytieri z Európy s islam­ským fanatizmom, ožíva v križiakoch spomienka na modlárstvo a na postavu Eliáša. A z toho, myslím, čerpali silu do boja, do svätej vojny. Konfrontujúc vlastný život s tým, ktorý žil Eliáš, bojujúc o opravdivého Boha, pamätajúc na to, čo sa udialo na hore Karmel, museli rozmýšľať takto: Na tejto hore Eliáš bojoval, bil sa o Bo­ha proti Baalovým kňazom, aby priviedol ľud k opravdivej viere, k voľbe: buď Baal, alebo opravdivý Boh. Buď falošný boh, alebo Jahve. A bol veľmi potrebný takýto postoj. A neskôr, keď uteká do púšte, prežíva naplno svoje povolanie, objavenie a zjavenie sa Boha v kontemplácii.

Veľmi dôležité je ešte pozrieť sa na spoločenskú a politickú situáciu prvých eremitov. Prišli s Bohom vojny; Boh vyžadoval od nich svätú vojnu o Svätú zem. Prišli z Európy, s požehnaním pápe­ža, aby viedli svätú vojnu. Každá vojna má svoje zákony, tým skôr, ak je to náboženská vojna. Ale potom, keď ju prežili a ostali na Karmeli, muselo sa v ich živote veľa zmeniť. Politic­ká a spoločenská situácia eremitov si vyžadovala zbaviť sa kri­žiackej agresivity, nenávisti k moslimom, zbaviť sa svätého hne­vu, v ktorom žil Eliáš a ktorého bolo plno na hore Karmel, a vojsť do sveta milosti, učenia sa čistote srdca a celý svoj ži­vot obetovať duchovnej vojne. Vonkajší nepriateľ sa stával vnú­torným nepriateľom. Bolo treba prehodnotiť svoju motiváciu. Doby­vatelia, ktorí dobyli Svätú zem, boli dobytí milosťou Pána. Po vojne o Svätú zem našli Svätú zem pre seba. Našli akoby raj. A bolo treba postaviť kaplnku zasvätenú našej Panej, tej, ktorá mala porodiť Syna. Vedomí si vlastnej európskej kultúry, ktorú priviedli do Palestíny, učili sa tu novému evanjeliu, učili sa žiť v priateľstve, deliť sa o chlieb a rozjímať vo dne v noci o Svätom Písme, a modliac sa dýchali vzduch Svätej zeme.

Je veľmi dôležité uvedomiť si ich situáciu, keď sa museli zba­viť svojej predstavy o svojom Bohu. Lebo prišli do Svätej zeme s Bohom vojny, s Bohom svätej vojny. A potom sa toho museli zba­viť, museli si vybrať tak ako Eliáš, museli dôjsť k vnútornej premene. Tak ako keď bol Eliáš na vrchu Horeb a prišla búrka, veľký víchor, všetko sa valilo, ale on vedel: Boh v tom nie je. A oni takisto museli prísť k takému istému záveru: Boh tam nie je. Boh nie je vo vojne, Boh je v jemnom vánku. Aby to prežili, aby mohli ostať na Karmeli, museli si uvedomiť, že opravdivý Boh nie je Bohom svätej vojny. Videli podobne ako Eliáš, že Boh nie je v moci, nie je v nenávisti vojny, nie je v podriaďovaní sa človeka človeku, ale že opravdivého Boha možno nájsť v modlitbe, v samote, v kontemplácii, v tom jemnom vánku života. Preto až po tomto odhalení a po tomto prekvapení, že Boh je iný, než ako si Ho predstavovali, že nie je Bohom Európanov, Bohom svätej vojny o Svätú zem, mohli ostať v jaskyniach Karmelu. Aj neskôr bola v Karmeli živá citlivosť na opravdivého Boha, na opravdivú cestu.

Takéto boli teda začiatky karmelitánskeho rádu, takto žili, modlili sa a prežívali Boha prví karmelitáni na hore Karmel.