sv. Terézia od Ježiša z Los Andes

1900- 1920

spomienka 13.07

Túžim po tom, aby ma Ježiš tak vnútorne očistil, aby som sa stala čistou hostiou, v ktorej by on mohol spočinúť. Chcem byť smädná po láske, aby aj iné duše boli naplnené touto láskou. Aby som odumrela stvoreniam i sebe samej, aby on žil vo mne.

Miláčik všetkých

Terézia od Ježiša, dcéra čilského národa, ktorá dostala z praktických dôvodov (na odlíšenie od Terézie z Avily) prímenie z Los Andes, sa narodila 13. júla 1900 v patriarchálnom dome starého otca Eulogia Solar v hlavnom meste Chile – Santiago de Chile. Bola piatym dieťaťom Michala Fernandéza Jaraquemadu a Lucii Solar Armstrong. Jej staršia sestra, Janina, zomrela ako nemluvňa, po nej prišli na svet ešte Rebeka, ktorá bola dôverníčkou jej srdca a Ignác. Na krste dostala mená: Janina, Terézia, Jozefína od Najsvätejších Sŕdc. Rodina patrila medzi veľmi zámožné, najmä do smrti starého otca v roku 1907. Otec nedokázal hospodáriť tak dobre, preto boli v neskorších rokoch bytové podmienky rodiny skromnejšie.

Juanita a Rebeka bolo dedkovými milovanými vnučkami, a on ich hýčkal všetkými možnými spôsobmi. Deti o tom vedeli a dokázali to využiť. Na šťastie mali pozornú matku, ktorá ich chránila pred prílišnou dedkovou dobrotou a pochlebovaním okolia. Podľa všeobecného názoru, Juanita bola zo všetkých súrodencov najkrajšia.

Prvé roky svojho života Juanita trávila striedavo alebo v dedkovom dome v Santiagu alebo na jeho majetku v blízkom Chacabucu. Tam sa dozvedela o smrti starého otca, pričom správa jej spôsobila veľkú bolesť. Starý otec bol pre ňu vzorom kresťana a naučil ju mnoho užitočných vecí. Vďaka pobytom v Chacabucu si zamilovala prírodu, objavila jej krásu, hľadala blízky kontakt s poliami, lesmi, horami a vodou.

„Deň bez mrakov“

Od útleho detstva sa Juanita zúčastňovala na náboženskom živote svojej rodiny, najmä matky a súrodencov. Matka ju brávala každý deň na svätú omšu. Bolestne prijímala skutočnosť, že spolu s ňou nemohla chodiť k svätému prijímaniu. Skôr ako mala sedem rokov ju starší brat Ľudovít naučil modliť sa ruženec. Každý deň sa ho modlili spoločne. Iba jedinýkrát sa ho ako malé dieťa zabudla pomodliť.

Detinská láska k Panne Márii a hlboké prežívanie prítomnosti Krista v Eucharistii tvorili dve hlavné črty nábožnosti Juanity už od prvých rokov jej života. Ide tu o niečo oveľa viac ako iba vernosť jej obľúbeným nábožným úkonom. Mária a Ježiš, najmä po prvom sv. prijímaní, boli jednoducho súčasťou jej života a prirodzene v ňom prítomní. S nimi sa rozprávala o svojich záležitostiach a čudovala sa, že iní to nerobia. Postupom času jej mariánska zbožnosť dozrela. Uvedomila si, že keď je Máriinou dcérou, tak by sa mala podobať svojej Matke a snažila sa túto podobnosť prežívať nasledovaním Máriiných čností. Zvlášť blízke jej bolo tajomstvo Nepoškvrneného Počatia. Predpokladá sa, že tu je zdroj jej pobožnosti k Lurdskej Panne Márii. Od roku 1907 soška Najsvätejšej Panny Márie z Lúrd vždy stála pri Juanitinom okne. Vo februári 1917 sa zúčastnila s matkou púte do Lourdes. Svoje zážitky opísala v denníku: „Ty si Matkou, nebeskou Madonou, ktorá nás vedie… Neverila som, že je možné šťastie na zemi, ale včera ho moje srdce, túžiace po šťastí, našlo. Moja duša, uchvátená pri tvojich panenských nohách, sa započúvala do Tvojich slov… Matka moja, v Lourdes som našla nebo“.

Na deň svojho prvého sv. prijímania túžobne čakala niekoľko rokov. Po dôkladnej príprave, ktorú vykonali rehoľníčky, pristúpila v roku 1907 po prvýkrát ku sviatosti zmierenia a 11. septembra 1910 – po predchádzajúcej generálnej spovedi – ku sv. prijímaniu. Bol to pre ňu „deň bez mrakov“ nielen v srdci prekypujúcom radosťou, ale taktiež v prírode, ktorá sa prispôsobila vnútornej nálade dieťaťa. „Nedokážem opísať, čo cítila moja duša po prijatí Ježiša. Tisíckrát som ho prosila, aby si ma vzal a po prvýkrát som počula jeho milovaný hlas. Hovorila som mu: Ó, Ježišu, milujem Ťa, zvelebujem Ťa! Modlila som sa za všetkých. Cítila som taktiež prítomnosť Panny Márie“. Jej radosť prežívali spolu s ňou početné deti príbuzných a známych. Po dlhšiu dobu prijímala každý deň. „Od toho prvého objatia ma Ježiš nevypustil a ponechal si ma pre seba“.

Ona bola tiež verná priateľstvu. Každý deň trávila dlhé chvíle na modlitbe, ktorú chápala ako rozhovor s Ježišom. Preto si veľmi obľúbila samotu. „Nie ja som žila, ale Ježiš žil vo mne“.

Tak ako dospievala, dozrievala aj v priateľstve s Kristom. Aspoň od sedemnásteho roku života každý deň praktizovala rozjímanie. Pokladá ho za zrkadlo svojej duše, ktoré jej dovoľuje poznať seba samú a účinnejšie pracovať na sebe, aby sa väčšmi páčila Ježišovi.

„Deň bez mrakov“ však netrval dlho. Nadišli časy vyprahnutosti, modlitba sa stala ťažkou, zdalo sa jej, že Ježiš ju opustil. Jej nebo prikryli temné mraky, obkolesila ju temná noc. Noc bola potrebná, aby očistila lásku od toho, čo je iba ľudské, aby si zamilovala Ježiša pre neho samého a nie pre dary, ktoré od neho dostávala. Hľadala svetlo v dielach sv. Terézie od Ježiša, Terézie od Dieťaťa Ježiša, Alžbety od Najsvätejšej Trojice. Ale predovšetkým hľadela na kríž a v ňom nachádzala silu.

V rehoľnom internáte

V snahe o dobro dieťaťa a napriek protestom ešte žijúceho dedka umiestnila matka sedemročnú Juanitu v internáte (kolégiu) sestier Tereziánok. Vydržala tam iba mesiac. Doma bola pre všetkých stredobodom pozornosti, tu sa stala jednou z mnohých. Niektoré priateľky využívali jej sklon ku hnevu z hocakého dôvodu, zámerne ju dráždili a ona sa nedokázala brániť. Vychovávateľky taktiež nedokázali pomôcť dieťaťu prijať pre ňu úplne novú životnú situáciu. Nebol to však čas úplne stratený. V priebehu toho mesiaca sa Juanita naučila čítať, čo svedčí o jej solídnych schopnostiach.

Matka však neopustila svoj plán. V tom istom roku Juanita začala dochádzať do internátu Najsv. Srdca Ježišovho. Po vyučovaní sa každý deň vracala do domu, vďaka čomu to znášala ľahšie. Situácia sa podstatne zmenila, keď v 1915 roku matka rozhodla, že pre jej dobro bude lepšie, ak v internáte začne aj bývať. Keďže naďalej bola silne zviazaná s rodinou a zvyknutá na istú osobnú slobodu, s ťažkosťami sa podriaďovala nevyhnutnej disciplíne. Preto sa intenzívne búrila proti novej situácii. Súčasne bola natoľko zrelá, že si uvedomovala, že pobyt v internáte jej pomôže stať sa samostatnejšou, schopnou žiť mimo rodiny. V listoch priateľkám sa derie na povrch predovšetkým spontánna vzbura mladého človeka. Vo februári 1916, na konci prázdnin, ktoré strávila v Chacabucu, písala priateľke, že sa už onedlho skončia milé prechádzky a dlhé výpravy na koňoch do hôr, že sa treba vrátiť do internátu. „Keď na to myslím, som zúfalá“. Takto si zúfa skoro každý žiak keď sa blíži koniec prázdnin, najmä ak boli veľmi vydarené.

S ešte väčším smútkom písala v marci toho istého roku: „Len si predstav, už iba sedem dní a bude sa treba vrátiť do toho väzenia. Keď si na to spomeniem, krv mi tuhne v žilách. V internáte som veľmi nešťastná… Najradšej by som ho podpálila“. Ostré slová, ale je v nich snáď mnoho mládežníckeho preháňania. V denníku už hodnotí internát oveľa miernejšie: „Myslím, že si nikdy nezvyknem na život zďaleka od rodiny, od otca, od matky, ktorých veľmi milujem“. V tom čase však už myslela na rehoľný život, predo múdro dodáva: „Ale Boh žiada viac a ja musím ísť za Ježišom až na koniec sveta, ak On to bude chcieť. Iba On totiž napĺňa moje srdce a všetko mimo neho je temnotou, námahou a prázdnotou“. A ďalej: „Hoci sa mi to nepáči, mala by som ďakovať Bohu, že mi dovoľuje pripraviť sa na život mimo rodiny pred vstupom do Karmelu“.

Napriek počiatočnej vzbure a strachu si Juanita zvykla na život ďaleko od rodiny a zžila sa s novým prostredím. Pobytu v internáte vďačila za veľmi mnoho. Nielen, že dosiahla zodpovedajúce vzdelanie, ale predovšetkým vďaka systematickej práci nad sebou mala pod kontrolou chyby svojho charakteru. Vysoká spoločenská pozícia jej rodičov, výchova v blahobyte, uvedomovanie si vlastných predností a pochlebovanie okolia ju mohli pokaziť. Okrem toho slabé zdravie a neustále obavy o život zapríčinili, že bola dievčaťom príliš citlivým, trochu zahľadeným do seba. Juanita vo svojom denníku často spomínala o záchvatoch hnevu z hociakého dôvodu, o hysterickom plači, ktorým sa snažila terorizovať okolie, o ťažkostiach s pokorou, o hnevlivosti srdca, ktoré nedokáže zabúdať na príkoria a dožaduje sa svojho… Neúspechmi v práci nad svojím charakterom sa však neznechucovala. Veľakrát sa rozhodla „zničiť v sebe sebalásku až do posledného korienka“, zaujať posledné miesto a slúžiť všetkým, byť pokornou, nehovoriť o sebe…

V polovici augusta 1918 sa Juanita vracia sa do rodného domu a opúšťa internát. Už dávno ju opustila chuť podpáliť ho.Teraz v denníku píše slová ľútosti preto, že ho musí opustiť.

Šťastné dievča

Napriek chybám, ktoré sme spomínali, Juanita mala dobrý charakter: bolo otvorená na priateľstvá, radosť, nevinú zábavu a žart. Ako devätnásťročná písala: „Ďakujem Bohu, že sa všade cítim dobre, všade, kde sa nachádzam, som šťastná.

Najmä po odchode z internátu, po tom, čo sa vnútorne odpútala od rodiny, s obľubou trávila čas medzi rovesníkmi na výletoch do hôr a k moru. Od detstva vášnivo milovala jazdu na koni. Často išlo o riskantné jazdy po strmých horských úbočiach. „Často som jazdila na koni a očarúvalo ma, keď som sa s ním škriabala a zliezala strmé horské svahy. Na všeobecný údiv ma jazda na koni neunavovala; volali ma amazonkou“. V inom liste písala: „Včera sme schádzali z tak strmého svahu, že Eduard myslel, že to nedokážem. Ja som sa však chytila konskej hrivy a pokojne som zišla nadol. Na úpätí svahu tiekla riečka“. Vášnivo rada hrala tenis, obľubovala plávanie, rýchlu jazdu autom, dlhé vychádzky pri mori…

Krása prírody ju fascinovala, ale celkom nepohlcovala. Každý prázdninový deň začínal sv. omšou a eucharistickou pobožnosťou. Aktívne sa zapájala do dušpastierskej práce vo farnosti, kde trávila prázdniny a napr. vyučovala deti katechizmus alebo pripravovala rodiny na úkon zasvätenia sa Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.

V internáte bol dôležitým vyučovacím predmetom spev a hra na klavíri. Keďže Juanita dostala dobrý hudobný sluch, dosiahla v tomto smere značné úspechy. Rada chodila do divadla na dobré predstavenia a kriricky hodnotila herecké výkony, predovšetkým speváčok. Bola presvedčená, že dievčatá, ktoré sa pripravovali na život, by nemali utekať pred spoločnosťou a žiť ako mníšky. V posledných dvoch rokoch pred vstupom do kláštora veľa času trávila doma a pomáhala mame pri domácich prácach. Napriek tomu nezanedbávala svoj duchovný život. Každý deň chodila na sv. omšu a sv. prijímanie. Rada vykonávala domáce práce a chápala ich ako prípravu na rehoľný život. „Túžim, aby ma nikto neupodozrieval z toho, že isté práce sú pre mňa príležitosťou k obete a všetko robím rada. Vďaka tomu si všetci myslia, že majú právo očakávať odo mňa všetko, čo sa im páči“.

V Karmeli

Rozvoj rehoľného povolania bol v živote Juanity výsledkom rozvoja duchovného života. Prvý raz sa myšlienka o povolaní karmelitánky objavuje v jej denníku, keď mala 14 rokov a spájala sa so zážitkom Kristovej prítomnosti v Eucharistii. Túži mu svojím životom zadosťučiniť za ľahostajnosť iných ľudí.

S rehoľným životom sa stretla už skôr. Rehoľníčky pripravovali malú Juanitu na prvú svätú spoveď a svätté prijímanie. Bezprostrednejší kontakt s ním zažila počas pobytu v internáte sestier Najsv. Srdca Ježišovho v roku 1915. Tu sa osobitne spriatelila s matkou Rios(ovou), ktorá jej nevtieravo pomáhala spoznať karmelitánsku duchovnosť a ponúkla spisy sv. Terézie od Ježiša a sr. Terézie od Dieťaťa Ježiša.

V roku 1915 so súhlasom spovedníka zložila dočasný sľub čistoty. Považovala sa za Kristovu snúbenicu a Máriinu dcéru. Až v kláštore sa však dozvedela, že Karmel je osobitným spôsobom spojený s Máriou. V apríli 1916 sa na základe vlastného rozhodnutia zdôverila mladšej sestre, Rebeke, dôverníčke svojho srdca. „Myslím stále iba na Ježiša, on je mojím ideálom. Nesmiernym ideálom. Snívam o dni, keď vstúpim na Karmel, aby som myslela iba naňho a žila iba preňho. Milovala a trpela, aby som zachránila duše“. Karmel pre ňu nebol cieľom, cieľom bol život pre Ježiša, Karmel zasa prostredím, ktoré taký život umožňovalo. Tak ako Alžbeta od Najsvätejšej Trojice sa chcela stať Ježišovým príbytkom.

Bosé karmelitánky sa v Južnej Amerike usídlili veľmi skoro. Už v roku 1628 vznikol kláštor v argentínskej Cordobe. V Santiago de Chile, hlavnom meste Chile, bol založený kláštor v roku 1690. Nevieme, prečo Juanita obišla tento kláštor a skontaktovala sa s nedávno založeným v Los Andes (1898). V septembri 1917 došlo k prvému listovému kontaktu medzi karmelitánkami a Juanou. Vtedy, ako vieme, bola ešte v internáte. Až 11. januára 1919 sa s mamou vybrala do Los Andes. Prijali ju veľmi srdečne. Porozprávala sa s predstavenou a s celým spoločenstvom. Ohromný dojem na ňu spravila kláštorná chudoba. Dohodli sa podmienky pre vstup. Vstúpila 7. mája toho istého roku. Po piatich mesiacoch postulátu dostala rehoľný habit. Nemusela veľa meniť na spôsobe života. Už skôr žila ako karmelitánka. „V Karmeli sa všetko robí s radosťou, lebo všaede máme nášho Ježiša, ktorý je našou nekonečnou radosťou“. Touto radosťou žila každý deň svojho noviciátu. V marci 1920, na začiatku pôstneho obdobia, povedala svojmu spovedníkovi, že do mesiaca zomrie. Na Veľký Piatok dostala vysoké horúčky, nepomáhali jej žiadne lieky. Ochorela na veľmi ostrý druh týfusu. 5. apríla poprosila o sviatosti, o dva dni neskôr zložila na smrteľnej posteli rehoľné sľuby. To bola jej posledná pozemská radosť. Zomrela 12. apríla.

Beatikáciu Terézie z Los Andes uskutočnil Svätý Otec Ján Pavol II. 3. apríla 1987 počas púte do Čile. Sotva šesť rokov nato ju 21. marca 1993 v bazilike sv. Petra v Ríme vyhlásil za svätú Devätnásťročná karmelitánka, najmladšia zo všetkých karmelitánok, vyzdvihnutých do slávy oltárov, sa stala patrónkou svojho národa. Každý rok k jej hrobu putuje milión osôb.