sv. Rafael od sv. Jozefa

1835 - 1907

spomienka 19.11

Vo Svätom písme nič nie je odporúčané viac ako život v dokonalosti a svätosti, ako aj svedomité plnenie si svojich povinností. Keď v Starom zákone náš Pán a Boh poúčal svoj ľud, volal k nemu: „Buďte svätí, lebo ja som svätý!“

Detstvo a mladosť

Rafael Kalinowski sa narodil 1. septembra 1835 vo Vilniuse na Litve. Jeho otec Andrzej (1805 – 1878), absolvent Vilniuskej univerzity, celý svoj život venoval výchove a vzdelávaniu mladých. Matka Jozefa, rodená Poloňská, zomrela niekoľko dní po narodení druhého syna, ktorý dostal pri krste meno Jozef. Prvým synom bol Viktor, narodený v roku 1833. V roku 1838 si Andrzej Kalinowski vzal za ženu sestru zosnulej prvej manželky – Viktóriu a ona si vzala na starosť výchovu detí z prvého manželstva. Z druhého manželstva pribudli Kalinowskému tri deti: Emília, Karol a Gabriel. S najväčšou pravdepodobnosťou v roku 1845 zomrela druhá manželka Kalinowského. Deti, z ktorých najstaršie malo 11 rokov, opatrovala blízka príbuzná rodiny Poloňských, Klementína Šaniawska. V roku 1847 sa Kalinowski oženil po tretíkrát, vzal si devätnásťročnú Žofiu, dcéru Márie Wereščakovej a Vavrinca Puttkamera. Mal s ňou tri deti: Máriu, Alexandra, Moniku a Juraja.

V roku 1843 začal Jozef štúdiá v Šľachtickom inštitúte. Okrem riaditeľa, porušteného Nemca a troch ruských učiteľov patrili všetky vychovávateľské a učiteľské miesta Poliakom. Vyučujúcim jazykom bola ruština. O národnú a vlasteneckú výchovu sa starali čiastočne rodina, čiastočne sami študenti a samotné okolnosti štúdia. Vlastenecké tradície udržiavali učitelia, absolventi Vilniuskej univerzity. Kalinowski ukončil štúdiá v roku 1850 s výbornými výsledkami – dostal zlatú medailu – a jeho meno umiestnili na osobitnej tabuli.

Mladý maturant sa mohol vrátiť na rodičovský majetok (pokiaľ ho vlastnili),vstúpiť do ruskej armády (ako ho nahovárali predstavitelia ruskej okupačnej moci) alebo sa snažiť dostať najednu z ruských univerzít. Vysokoškolské štúdium za hranicami cárskej ríše, ako aj v Poľskom kráľovstve, bolo zakázané. Rodina Kalinovských, ktora nemala dosť peňazí na univerzitné štúdium, a o armáde vôbec neuvažovala (rozhodovali sa pre ňu iba slabší študenti), pre Jozefa vybrala Agronomický inštitút v Hory-Horkách, existujúci od r. 1836. Išlo o ruský vedecký inštitút, v ktorom vyučovali najmä Nemci z Univerzity Dorpackého. Študenti pochádzali z rôznych spoločenských vrstiev a národnostných skupín. Prvé dva roky zahŕňali teóriu z prírodných a im blízkych vied. Jozefovmu typicky špekulatívnemu intelektu nerobili žiadne problémy. Keď však spoznal program nasledujúcich rokov, zameraných na praktickú aplikáciu získaných vedomostí, s otcovým súhlasom sa rozhodol prestúpiť do petrohradskej Školy ciest a mostov. Kvôli nedostatku miesta ho neprijali, preto sa rozhodol študovať na petrohradskej Inžinierskej akadémii a súčasne vstúpil do ruskej armády. Po prijímacích skúškach ho 10. októbra 1853 prijali do druhého ročníka. Po dvoch rokoch, 23. júna 1855, ukončil prvú etapu štúdia s titulom a hodnosťou práporčíka a následne začal študovať v dôstojníckych triedach školy, čiže v akadémii. Na začiatku júla 1856 bol Kalinowski povýšený na základe skúšok na podporučíka a o rok neskôr, v júni ukončil štúdium a prijal miesto odborného asistenta na tejto akadémii s povýšením do hodnosti poručíka.

Počas štúdia Kalinowski veľa čítal, najmä francúzskojazyčné knihy. Rovnako mal záujem aj o náboženskú literatúru. Poznal Chateaubrianda, Josefa de Maistre, sv. Augustína. Bol dobre zorientovaný vo vtedajšom literárno-spoločenskom živote. Čítal poľskú i ruskú tlač, poľskú romantickú literatúru a tiež anglickú (v originále).Nevynechával ani návštevy divadla a opery.

Domáca náboženská výchova neobstála v skúške života. Nevieme, čo bolo príčinou, v každom prípade v Petrohrade Kalinowski prežil duchovnú krízu, prejavujúcu sa v tom, že o.i. prestal pristupovať k sviatostiam a tiež, že iba nepravidelne navštevoval svätú omšu. „Sviatostný život som zanedbával, ale v duši sa tu a tam prebúdzal silný, hoci prechodný, vnútorný impulz zbožnosti. Nebol som mu však verný.“ Napriek tomu sa ho náboženské a svetonázorové otázky hlboko a bolestne dotýkali. V roku 1859 bol pravidelným a pozorným poslucháčom pôstnych rekolekcií, ktoré v kostole sv. Kataríny viedol vynikajúci francúzsky dominikánsky kazateľ, páter Dominik Souillard.

Keďže bol unavený z petrohradskej atmosféry, začal pracovať pri výstavbe železnice medzi mestami Odesou, Kijevom a Kurskom. Dostal za úlohu vytýčiť trasu na úseku Kursk-Konotop. Na začiatku apríla 1859 odcestoval do Kurska. Potom sa začala jeho polročná púť po ťažko prístupných a zriedkavo obývaných oblastiach. Mal tu veľa času na čítanie a uvažovanie. V liste Viktorovcom (bratovi Viktorovi s manželkou) priznal, „že tá neustála práca nad sebou, ďaleko od ľudí, vo mne vykonala veľkú zmenu k dobrému. Spoznal som celú dôležitosť potreby ustálených náboženských pojmov a nakoniec som sa obrátil k nim“. V tom istom liste túto zmenu pripísal čítaniu Vyznaní sv. Augustína.

Keď Kalinowski skončil práce, počas neskorej jesene sa vrátil do Petrohradu. Zimu strávil v kancelárii, v lete roku1860 odišiel na dovolenku k rodine. Keďže Železničná spoločnosť musela pre nedostatok financií prerušiť práce, poprosil, aby ho presunuli do Brestskej pevnosti, kam pricestoval na začiatku júla. Vojenskú službu chápal ako prechodnú nevyhnutnosť. V pevnosti otvoril nedeľnú školu pre remeselníkov, tam sa začal starať o dorastajúceho chlapca Ľudovíta, ktorého túžil pripraviť tak, aby pôsobil v tejto škole ako učiteľ.

Povstalec

Zahájenie januárového (protiruského) povstania v roku 1863 Kalinowského prinútil, aby sa urýchlene, za každú cenu snažil vystúpiť z armády a neobzeral sa na to, či si nájde iný spôsob obživy. Po zahájení povstania bola brestská posádka uvedená do stavu pohotovosti. Z pevnosti vyslali bojové oddiely proti poľským a litovským povstalcom. Iba náhode mohol Kalinowski ďakovať, že nemusel bojovať proti oddielu Romana Rogiňského. V takejto situácii nebolo možné zostávať v uniforme ruského vojaka – aj keby bol človek presvedčený, že povstanie nemá šancu na úspech. Žičlivý vojenský lekár doktor Jansen však rozhodol, že zdravotný stav Jozefa Kalinowského je prekážkou pre jeho ďalšie zotrvanie v armáde. Cársky dekrét z 5. (17.) mája 1863 prepúšťal Jozefa do civilu. V posledných májových dňoch teda opustil Brest a cez Varšavu sa vydal do Vilniusu. Vo Varšave sa stretol so svojím spolužiakom zo štúdií, kapitánom inžinierom Alfom Wrzešniowským, obhajcom politiky Wielopoľského(?) ako aj odporcom povstania. O Jozefovej budúcnosti však rozhodlo stretnutie s vtedajším náčelníkom Vojenského oddelenia Národnej vlády, Jozefom Galezowským. Poznali sa z Petrohradu, kde bol Galezowski prednášateľom na Vojenskej Akadémii. Kalinowski súhlasil s jeho návrhom, aby prijal funkciu vedúceho Vojenského oddelenia v Litovskom výkonnom výbore. Po dôsledom preskúmaní situácie, ktoré uskutočnil po príchode do Vilniusu – a zistil, že sa veľmi líši od pohľadu z Varšavy – došiel k presvedčeniu, že ak už povstanie nemožno odvolať, nemá sa rozširovať, lebo to prinesie zbytočné obete.

V decembri 1863 Jozef Kalinowski uznal, že ozbrojené povstanie sa už skončilo. Z niekdajšieho Litovského výkonného výboru ostal na slobode iba on, pričom od decembra nevykonával žiadnu činnosť. Tušil však, že väzenie ho neobíde. Stalo sa to v noci z 24. na 25. marca v rodičovskom dome. Zatknutého umiestnili vo väzení v priestoroch podominikánskeho kláštora.

Vyšetrovacia komisia odovzdala prípad Jozefa Kalinowského vojenskému súdu pri vilniuskom Ordonans-Hause a uznala ho za vinného, lebo „plnil povinnosti veliteľa ozbrojených síl na Litve a redagoval uznesenia pri riadení povstaleckých strán“. 28. mája vojenský súd potvrdil jeho vinu a – v súlade s vojenským právnym kódexom – zaradil ho do prvej kategórie zločincov.

Vďaka kontaktom rodiny, pravdepodobne s podporou generála Viatkina, Dočasný poľný súd preklasifikoval Kalinovského vinu a presunul ho do druhej kategórie zločincov, čím zmenil trest smrti na desať rokov vyhnanstva na Sibíri. Vyhnanec

Vyhnanci strávili posledné dni pred odchodom z Vilniusu vo väzení položenom za mestom. Po rozlúčke s rodinami, oblečení do trestaneckých šiat a ostrihaní opustili Vilnius 11. júla.

Do Irkutska vyhnanci dorazili pred 19. marcom 1865. Tu sa Kalinowski dozvedel, že namiesto do Nerčiňska ho prevelili do neďalekého Usola, čím sa cesta skrátila o vyše tisíc kilometrov. 15. apríla dorazil do Usola, kde sa spolu s inými vyhnancami ubytoval v kasárňach postavených na ostrove uprostred rieky Angary. Vyhnanci museli pracovať v solivare. Dostali putá, ktoré si museli zakladať vtedy, keď vyšli do mestečka. Dekrét o amnestii z 16. apríla 1866 skracoval dĺžku vyhnanstva o polovicu a súčasne dovoľoval, aby vyhnanci bývali v Usole v súkromí. Neoslobozoval ich však od nútených prác. Teraz pracovali na poliach napr. pri pestovaní zeleniny. Nový dekrét z 25. mája 1868 oslobodil Kalinowského od ťažkých prác a zmenil ich na možnosť ubytovať sa v irkutskej gubernii. Jozef ako aj značná časť jeho spolupracovníkov, býval v Irkutsku, kde sa práca dala ľahko nájsť.

24. júla 1872 Kalinowski opustil Irkutsk a vydal sa do Permu a potom do Smolenska, kde 2. februára 1874, po skoro desiatich rokoch strávených vo vyhnanstve, dostal od smoleňského policmajstra list, umožnujúci bývať na území bývalého Poľského kráľovstva.

V auguste 1863, na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, po prelomení posledných vnútorných bariér, Jozef po desaťročnej prestávke pristúpil k sviatosti zmierenia. Stalo sa to v pomisionárskom kostole. Spovedníkom bol posledný misionár na Litve, Konštantín Eymont. Po rokoch o tejto významnej chvíli vo svojej duši napísal: „Čo sa Bohu zapáčilo vykonať v mojej duši počas chvíl strávených pri nohách spovedníka (…), môže vypovedať iba ten, kto prežil podobné chvíle“. Jeho ďalším spovedníkom a duchovným vodcom bol rodinný priateľ Felicián Antoniewič, profesor duchovného seminára. Týždenná spoveď a časté sv. prijímanie dovŕšili v Jozefovej duši poslednú premenu a ukončili významné obdobie v procese formovania náboženského života.