sv. Terézia Benedikta od Kríža
1891 - 1942
spomienka 9.08
Život je v každom prípade príliš zložitý na to, aby sme sa k nemu stavali chytrácky vymysleným plánom na zlepšenie a jednoznačne a definitívne mu predpisovali, akým by mal byť.
Narodila sa 12. októbra 1891 v židovskej rodine vo Vroclave, kde aj skončila strednú školu a začala štúdium psychológie, germanistiky a dejín. Po niekoľkých semestroch odišla do Gottingenu, aby tu študovala filozofiu u zakladateľa fenomenológie Edmunda Husserla. Po štúdiách a doktoráte sa stala jeho asistentkou. Do tridsiateho roku života charakterizovala seba samú ako ateistku so silným sklonom k etickému idealizmu. Dlhodobé hľadanie pravdy a úsilie, aby osobne povedala „áno“ Kristovi, ktorého poznala vďaka svojim vynikajúcim „majstrom“ vo filozofii, Adolfovi Reinachovi a Maxovi Schelerovi, sa skončilo 1. januára 1922 krstom v Katolíckej Cirkvi. Viera v Boha prehĺbila jej zväzky so židovským národom a zosilnila radosť, že „prináleží ku Kristovi nielen duchovne, ale aj prostredníctvom pokrvných vzťahov“.
Od momentu krstu túžila vstúpiť do Karmelu, aby sa mohla spojiť s Pánom v úplnom obetovaní všetkého, čím ju tak hojne obdaroval, najmä vedeckou prácou, ku ktorej bola od prírody zvlášť disponovaná. Všetku vedu podriadila „múdrosti kríža“, aby v duchovnej jednote so Spasiteľom „pomáhala dvíhať mnohoraké utrpenia ľudí a zadosťučinila za kričiacu nespravodlivosť vo svete“. Bola presvedčená, že v skrytosti Karmelu – zúčastňujúc sa na Kristovej modlitbe a obete – pomôže ľuďom účinnejšie ako svojou vedeckou prácou a prednáškami odpovedajúcimi na vtedajšie pálčivé sociálne, pedagogické a feministické problémy. Keď ide o vstup do Karmelu, musela prijať odklad až o desať rokov, pretože osoba takého intelektuálneho a náboženského formátu bola v tom čase Nemcom veľmi potrebná. Pokračovala teda pokojne vo svojich prednáškach, pričom im dávala dôsledne katolícky smer, čo jej niekedy vyčítali ako prehnanú zbožnosť. Nachádzala na to jednu odpoveď: „Veď keby som o tom nemala hovoriť, nevyšla by som asi na žiadnu tribúnu. Skutočne, vždycky sa snažím povedať iba jednu malú a jednoduchú pravdu: ako začať život, držiac Pána za ruku“.
Do Karmelu v Kolíne vstúpila v októbri 1933. V Nemecku vtedy prichádzal k moci národný socializmus a zosilňovalo sa prenasledovanie Židov. „Obetovala sa – ako píše sv. otec Ján Pavol II. počas jej beatifikácie 1. mája 1987 v Kolíne – za spásu svojho národa, svojej Cirkvi, celého sveta, ako zmierna obeta za skutočný pokoj“. Ona sama nezakúsila pokoj, okrem toho v hĺbke srdca, vyplývajúceho z dôvery v Boha. Keďže karmelitánky ohrozovala jej prítomnosť, a súčasne chceli zachrániť kláštor pred zrušením a ju samu zachrániť od záhuby, odoslali ju do svojho filiálneho Karmelu v holandskom Echte, ktoré vtedy ešte Hitler neokupoval. Keď Nemci obsadilo Holandsko v auguste 1942, gestapo uväznilo Editu i jej sestru Ruženu. Najprv ich poslali do holandských zberných táborov a neskôr boli deportované do tábora smrti v Osvienčime. Usmrtili ju plynom v Birkenau 9. alebo 10. augusta toho istého roku, keď svoj život oddala v mene kríža a slobodnej voľby lásky.
Ján Pavol II. v homílii pri príležitosti kanonizácie výrazne nadviazal na túto skutočnosť, pričom podčiarkol, že Edita vedome odmietla návrh na jej vyslobodenie a motivovala to tým, že by svoj život pokladala za premárnený, ak by sa nepodieľala sa osude svojich sestier a bratov. Vždy bola presvedčená, že v ľudskej rodine nie sú „cudzí ľudia“, a „naša miera lásky voči blížnemu je mierou lásky k Bohu“, ktorá nepozná hranice.
Rozum a viera v živote a diele Edity Steinovej
Ako vedec a novodobá intelektuálka Edita ukazuje svojej generácii nové možnosti poznania a viery a tiež nové cesty, aké sama v tej oblasti prešliapala. Jej úsilie, aby sa všetky premeny vo svete i vo vlastnej duši zapojili do budovania Božieho Kráľovstva na zemi, sú pred II. Vatikánskym koncilom prvými významnými ohlasovateľmi aggiornamenta v Cirkvi. Tým, že spájala filozofické myslenie s vierou, vo svojich prednáškach v Nemeckom inštitúte vedeckej pedagogiky v Munsteri odvážne poukazovala na potrebu dopĺňania filozofického pohľadu na človeka teologickým aspektom. V IX. prednáške na tému štruktúry ľudskej osoby preberala so študentmi pedagogický význam eucharistických právd. Prednášku skončila príznačným tvrdením: „Veda o výchove nedosiahne svoju dokonalosť, ak do vlastných výskumov nezapojí celý obsah zjavenej Pravdy; to zasa znamená žiť vieru a prostredníctvom toho dosiahnuť cieľ života“.
Ku aggiornementu Edity Steinovej môžeme započítať taktiež jej nový pohľad na Cirkev, spásu a ekumenizmus. U nej sa všetko spája do harmónie: myslenie zakorenené v solídnej vede a jej najvyšší rozmer osvietený Zjavením. Jej vášeň hľadania, aby pochopila, originalita myslenia pri jednoduchosti a presvedčení o vlastnej ohraničenosti, dáva našim výskumom smer a orientačný bod. Ako vzor „mysliaceho vnútra“ môže veľa povedať tým, ktorým je ťažko spojiť vedu a vieru, intelekt a duchovný vzlet srdca.
„Všetko skúmajte a dobrého sa držte“ – povedala so sv. Pavlom vo svoje ontológii Konečné a večné bytie. Ale sama sa toho umenia voľby dlho učila a zasiate zrnko viery pomaly dozrievalo v jej duši. Keď sa najskôr snažila hľadať Neobsiahnuteľného cestou filozofického poznania, na jej horlivé hľadanie Boh odpovedal milosťou, ktorá ju predchádzala a daroval jej vieru. V tú pamätnú jesennú noc v roku 1921 sa jej Pravda zjavila ako Osoba „ako osobná blízkosť milujúceho a milosrdného Boha a obdarila ju takou istotou, aká nie je vlastná žiadnemu prirodzenému poznaniu“. Edita si bola vedomá, že filozof s vlastnými silami nedôjde k takému uzáveru a tým menej pochopí, že tá osoba je Láskou. Len Boh sa mu môže zjaviť ako Ten, ktorý existuje sám pre seba a vo svojej slobode vyberá, znepokojuje a nakoniec silno chytá ruku, ktorá sa k nemu tápavo vystiera. V jednom okamihu Pán zmenil jej základné filozofické chápanie na postoj slobody, s akou v tridsiatom roku svojho života odpovedala s radikalizmom jej vlastným: „Uchopím ruku, ktorá sa ma dotýka a nájdem absolútnu oporu a ochranu. Všemohúci Boh je Bohom dobroty, „našou oporou a pevnosťou“.
Vízia Pravdy ako osobného Boha-Lásky jej vo farebnej mozaike životných skutočností ukázala nové „niečo“ – nevyjadriteľnú pravdu o stýkaní sa duše s Bohom. Edita pochopila, že si ju Boh vybral a „vyvolil“ z dávneho sveta, do ktorého vrástla a áe to vyvolenie je konkrétnou formou lásky Toho, ktorý ju pozval. Jej odpoveďou bola opätovaná láska; poslušné áno poddaniu sa jeho vôli. Keďže chápala prirodzenosť prežívaného „vyslobodenia“ – bola predsa židovka, ktorej už od mala hovorili, že Izrael bol oslobodený z otroctva k slobode Zasľúbenej zeme – dovolila Bohu, aby ju viedol k svojej vlastnej slobode. On ju zasa viedol mimo všetko, čo dáva svet, hoci ani výrazne neukazoval ďalšiu cestu, ale zväčšil jej vieru, že On sám je Cestou. Bola pripravená odovzdať všetko pre nájdenú drahocennú perlu nebeského kráľovstva (Mt 13, 44 n.), dokonca aj doterajšiu formu svojho života vo svete. Na Karmel chcela vstúpiť okamžite, lebo to tvorivé „niečo“ bolo zdanlivo práve tam bližšie, skôr dosiahnuteľné. Karmel – so svojou vierou pozbavenou všetkých istôt – na ňu pôsobil ako miesto osobitného priateľstva s Ukrižovaným, ako miesto, kde by sa mohla naplniť jej kontemplatívna dôvernosť s Pánom a príprava ne ďalšie „poslanie
Tak začal Editin mystický výstup. Do Karmelu ju prijali až po desiatich rokoch duchovného dozrievania v katolíckej filozofickej a existenciálnej filozofii. Toto vystupovanie a dozrievanie možno zreteľne postrehnúť v jej diele. To „niečo“, čo sa snažila dosiahnuť filozofujúca Edita, ju vovádzalo do čoraz dokonalšej mystickej skúsenosti, zjavujúcej tajomstvá Boha i duše. Prestala filozofovať a oddala sa kontemplácii Pravdy a vychovávateľskej práci v malom kláštore sestier dominikánok v Speyeri. Onedlho však – pod vplyvom Božieho svetla – obnovila svoju vedeckú prácu, lebo bola presvedčená, že Vykúpenie zahájené v mlčaní Trojice, naplnené vo Vtelení, pokračujúce v Zoslaní Ducha Svätého sa musí uskutočniť vo svedkoch viery. „Nebyť z tohto sveta“ (Jn 18, 36) neznamená vojsť do akýchsi „svetov mimo sveta“, ale vnútorné zanechanie sveta a život vo vedomí, že sme sa sveta naozaj vzdali. Takie zrieknutie sa ju osvietilo novým poznaním: „Domnievam sa, že čím viac sa niekto ponoril v Bohu, tým viac musí v tom istom duchu výjsť zo seba, t.j. vojsť do sveta, aby mu prinášal Boží život“.
Postupne nachádza vlastný duchovný rytmus, ktorým je prehĺbená viera v lásku Ukrižovaného. V každej situácii sa snaží nájsť to, čo sa páči Bohu, a Boh ju zaskakuje čoraz novšími výzvami, do ktorých sa musí stále odznova zapojiť. „Vyžaduje to vysokú úroveň osobnej zrelosti a neľahko sa dá dosiahnuť taký postoj, keď človek nemá vieru, že všetko pochádza z Božích rúk a keď prácu nepovažuje za Božiu službu, v ktorej sa majú na jeho chválu rozvíjať talenty dané od Boha“. Je až do špiku kostí presvedčená, že ten, kto žije modlitbou, nemôže nehorieť láskou. Kontempluje Krista v jeho modlitbe a synovskom vzťahu k Otcovi. Vidí v nej tajomstvo jeho vnútorného života, „intímnu jednotu Božských osôb a prebývanie Boha v jej duši“.
Pred obrátením, keď sa vášnivo zaujímala o osobu a spoločenstvo, napísala charkteristické slová, ktoré intuitívne vycítila, že jedinec žije, cíti a koná ako člen spoločenstva a v takej miere, v akej to robí, spoločenstvo žije, cíti a koná v individuálnom „ja“ a skrze neho. Toto sotva načrtnuté „čosi“ dostalo po desiatich rokoch tvary spoločenstva Cirkvi, mystického Kristovho tela, v ktorom sa duša stáva živým údom bez času a priestoru, pričom tvorí jednotu s ňou (Cirkvou) a s Kristom. Bol to iba začiatok kontemplatívneho osvietenia. Politická situácia v Nemecku a „židovská otázka“ ju nútila k niečomu, s čím ochotne súhlasila, hovoriac Bohu fiat na každú výzvu. Počas modlitby pochopila, že Pán kladie kríž na židovský národ, aby sa spamätal a že na nej – ktorá má židovské korene – spočíva zodpovednosť za toto spoločenstvo. Chce ju prijať a niesť kríž spolu so svojí ľudom, aby ho mohla priviesť do spoločenstva Cirkvi a do spoločenstva s Ukrižovaným. Vtedy ešte nevedela, že ju Boh pozval k účasti na utrpení a celopalnej obete Starého a Nového Zákona. Čoraz viac objavovala povolanie zúčastniť sa na utrpení Krista a spolupracovať s jeho spásonosným dielom.
„Spojení s Pánom stávame sa údmi jeho mystického tela. V svojich údoch Kristus predlžuje svoj život a On sám v nich trpí. Utrpenie v zjednotení s Pánom sa stáva jeho utrpením, je zapojené do veľkého diela spásy a preto je plodné.“
Láska je niečo najslobodnejšieho, čo existuje.
Na ceste hľadania pravdy Edita našla ukrižovanú Lásku. Ak chcela ísť cestou pravdy až do konca, musela ísť po ceste kríža. Toto presvedčenie potvrdzuje v jednom z posledných listov. „Scientia Crucis“ (veda kríža) sa dosahuje až vtedy, keď človek sám do hĺbky prežije kríž. Od začiatku som o tom bola presvedčená a povedala som z celého srdca: Ave, Crux, spes unica! (Buď pozdravený kríž, jediná nádej!)“.
Krátko predtým napísala vo svojej poslednej knižke: „Veda kríža nie je čistou teóriou (…) ani tiež ideálnou myšlienkovou konštrukciou, správnym uzáverom. Veda kríža je uznaná pravda – teológia kríža – živá pravda, skutočná a činná; padá do duše v podobe zrna, zapúčťa do nej korene a vzrastá. Vytláča na duši svoje znamenie, cez neho žiari a dáva sa poznať. Je to veda svätých a my ju nazývame veda kríža. Táto živá forma a sila stvárňuje v najhlbšom vnútri duše soôsob chápania života, istý obraz Boha ako aj sveta, ktorý sa vyjadruje v pojmoch“.
Kríž nie je patibulum – brvno, na ktorom vešali odsúdencov. To je Bohočlovek, Ježiš Kristus, ukrižovaný ľudským hriechom, Vykupiteľ človeka, „určený na pád a povstanie mnohých v Izraeli a znak, ktorému budú protirečiť“ (Lk 2, 34). Edita to chápala každou bunkou svojho bytia. Žila tiež – ako o tom svedčia jej verše Juxta crucem – nasledujúcim posolstvom tohto evanjelia: „A tvoju dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2, 35). Vedel, že kríž je tajomstvom ľudskej aj Božej lásky; misterium fascinosum et tremendum, tiež tajomstvo hriechu a spásy. Pre čiastočnú pravdu je to antitéza života. Pre celú pravdu – sloboda lásky. Už Scheler ju učil, že sám život nie je najvyššou hodnotou. Človek sa môže zachovať v súlade so zákonmi ducha, lebo láska a sloboda kráčajú spolu.
Boh sa už od počiatku zjavoval v tajomstve kríža. Pripomeňme si jeho kľúčové „dotyky“: vízia Krista v tajomstve kríža po smrti Reinacha a „tieň“ kríža kladeného na židov tesne pred vstupom na Karmel. V oboch prípadoch bol celý kríž svetom a silou – bol zornicou zmŕtvychvstania. Až v Karmeli dostala milosť pochopiť, v čom spočíva jej osobná krížová cesta. Vtedy zatúžila akosi „stelesniť“ na sebe ten tieň kríža vo vízii, ktorý mal spočinúť na Izraeli, aby ho objala rukami rozprestretými na ramenách kríža. Chcela tento vyvolený a Bohom milovaný národ vo vlastnom srdci privinúť k Ukrižovanému.
Silu kríža však neohraničovala iba na svoj národ. Objímala ňou vesmír.
Kríž, ktorý je láskyplným improperium Boha, ukazuje jeho krvácajúce srdce v nemej otázke, Izraelu tak dobre známej: „Ľud môj, ľud môj, čo so ti to urobil?“ Táto vykupiteľova výčitka sa vzťahuje na všetkých ľudí od počiatku až do konca sveta. Preto Edita vo svojej duchovnej záveti objíma všetkých a vkladá ich do Ježišovho a Máriinho srdca. Keď teda prosí Pán, aby chcel prijať jej život aj smrť, túži obidvoje obetovať na jeho časť a slávu; vidí ju (slávu)v sile danej Cirkvi, Kristovmu mystickému telu, v tom, že doňho vchádza Izrael – aby nadišlo Božie kráľovstvo. Prosí za Nemcov – vtedy modlárov rasy a moci; prosí o pokoj pre celý svet. Posledná prosba „za všetkých, ktorých jej Boh dal“ – je nadčasová a objíma všetkých v dosahu jej pôsobenia.
Smrť Ježiša a v nej smrť Edity je znakom odporu a súčasne znakom zmierenia. Odporu, lebo očakávaný Mesiáš prišiel, ale neprijali ho; zmierenia, lebo „spása sa začína od židov“ a treba sa iba otvoriť na jeho príchod. O tomto príchode (hodine) hovoril Ježiš Samaritánke. „Už prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo i Otec hľadá takých ctiteľov“ (Jn 4, 23).
Edita postupovala touto cestou cez lásku k zjavenej Pravde. Je znakom zmierenia. od krstu verne realizovala svoj životný program: „Keďže cítim bezmocnosť skúšok (pokusov) (o) bezprostredného (-ý) vplyv(u), vidím čoraz výraznejšie nevyhnutnosť vlastného holocaustum (vlastnej totálnej obety)… Sme tu a teraz nato, aby sme pracovali na spáse svojej a tých, ktorí sú nám daní“.
Ján Pavol II. o nej v deň jej beatifikácii povedal, že jej život je „syntéza pravdy o človeku, o duši nepokojnej a nenaplnenej, kým nespočinie v Bohu“.
Ateistka hľadajúca pravdu; katolíčka pripravená na každú obetu, len aby spasila „svoj ľud“ a zapojila sa do diela „Vykupiteľa človeka“; filozofka, ktorá čerpala svetlo z Božskej pravdy zjavenia, perom evanjelizuje vtedajšiu kultúru a navrhuje jej dialóg s duchovnosťou; jedna z najväčších žien svojej doby – verná povolaniu svojej ženskej dôstojnosti; ako karmelitánka sa stáva majsterkou duchovného života a ako taká – iste nová kandidátka na učiteľku Cirkvi. Je „Baránkovou nevestou“, ako sa pomenovala v deň rehoľných sľubov a osvienčimská mučeníčka statočná v boji so silami zla. A nakoniec je s Kristom paschálnym znakom víťazstva a veľkého zmierenia ľudstva; je „darom, výzvou a prisľúbením pre našu dobu“.
Jej narodenie sprevádzal znak zmierenia. Na konci stálo zmierenie s plným osobným zjednotením s Bohom, sebou a druhými. Znak zmierenia sa súčasne stal cestou nového počiatku, nového sveta vybudovaného na ruinách strašnej minulosti. Je súčasne znakom nádeje na vybudovanie bratského sveta v duchu Kristovom, kde dominuje krása, pravda a dobro, tak charakteristické pre duchovného postoja Edity voči zásadných existenciápnych a spásonosných hodnôt.
Svätá Terézia Benedikta bola nepochybne osobitne obdarovaná darmi prirodzenými i milosťami. Jej hľadajúca reflexia ju predisponovala k tomu, aby sa predierala cez povech vecí do ich vnútra, za spoluúčasti rozumu aj ducha. Prirodzené dary poddané nadprirodzenému pôsobeniu darov Ducha Svätého otvárali cestu od premýšľania k mystike, od osobných schopností k Božej milosti. Možeme usudzovať, že práve to je jej odkaz pre dnešný svet, hľadajúci východné formy meditácie, aby sa dostal do svojho vnútra. Existuje poznanie, ktoré sa vymkýna premýšľaniu, ale každé vyžaduje duchovné úsilie, trpezlivosť, vytrvalosť a vernosť Bohu pôsobiacemu v duši.
Na začiatku tretieho tisícročia stojí za to uvažovať o posolstve tejto svätej karmelitánky, ktorá vo svojom živote a smrti spája dvojité svedectvo: rozumu a viery, emancipácie a odovzdanosti Bohu, otvorenosti na moderný svet ako aj inak mysliacich ľudí – a zachovať vernosť Kristovi až do odovzdanosti života.
Immakulata Adamska OCD