Životopis sv. Terézie z Lisieux

Terézia Martinová sa narodila v Alençon vo Francúzsku 2. januára 1873. O dva dni neskôr bola pokrstená v kostole Matky Božej, dostáva mená Mária Františka Terézia. Jej rodičmi sú Ľudovít Martin a Zélia Guerinová, má štyri staršie sestry: Máriu, Paulínu, Léoniu a Celinu. Po smrti matky v roku 1877 sa Terézia spolu s celou rodinoupresťahovala do Lisieux. Sestry Mária a Paulína ju spolu s nábožným a láskavým otcom vychovávajú v prísnej, ale súčasne vrúcnej rodinnej atmosfére. Koncom roku 1897 pristupuje prvý raz k sviatosti zmierenia. Na sviatok Zoslania Ducha Svätého v roku 1883 dostáva osobitnú milosť uzdravenia z vážnej choroby na príhovor Matky Božej Víťaznej. Navštevuje kláštornú školu benediktínok v Lisieux, kde ju intenzívne pripravujú na prvé sväté prijímanie dňa 8. mája 1884, ktoré vrcholí osobitnou skúsenosťou vnútorného zjednotenia s Ježišom. O niekoľko týždňov neskôr, 14. júna 1884, prijíma sviatosť birmovania. Na Vianoce v roku 1886 prežíva veľmi bolestnú duchovnú skúsenosť vedúcu k úplnému obráteniu. Vďaka tomu prekonáva citovú neistotu, zapríčinenú smrťou matky a začína kráčať veľkými krokmi po ceste dokonalosti.

Terézia by chcela nasledovať svoje sestry Paulínu a Máriu a viesť kontemplatívny život v Karmeli v Lisieux, ale je ešte príliš mladá. Pri príležitosti púte do Talianska s otcom urobí všetko pre to, aby tento súhlas dostala: poprosí s detskou smelosťou pápeža Leva XIII. o vstup do Karmelu v Lisieux vo veku 15 rokov.

Vstupuje tam však až 9. apríla 1888, 10. januára 1890 prijíma habit Rádu preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel a 8. septembra toho istého roku skladá rehoľné sľuby. V Karmeli vchádza na cestu dokonalosti, načrtnutú reformátorkou sv. Teréziou od Ježiša, plniac s autentickou horlivosťou a vernosťou rôzne služby pre spoločenstvo. Osvietená Božím slovom, bolestivo skúšaná chorobou milovaného otca, Ľudovíta Martina, ktorý zomiera 29. júla 1894, Terézia smeruje k svätosti, pričom stavia na prvé miesto lásku. Objavuje a ukazuje novickám, ktoré vedie, malú cestu duchovného detstva. Kráčajúc po nej, čoraz viac vniká do tajomstva Cirkvi a unášaná Kristovou láskou cíti, že v nej dozrieva apoštolské aj misijné povolanie, ktoré ju núti privádzať všetkých k Božskému ženíchovi.

júna 1895, na slávnosť Najsvätejšej Trojice, obetuje seba samu v celopalnej obete milosrdnej Božej láske. 3. apríla 1896, v noci zo Zeleného Štvrtka na Veľký Piatok, sa u nej prejavia prvé príznaky tuberkulózy. Terézia ju prijíma ako tajomnú návštevu Božského ženícha. Súčasne vchádza do obdobia skúšky viery, trvajúcej až do smrti. Je čoraz slabšia, preto ju musia 8. júla 1897 preniesť do kláštornej ošetrovne. Jej sestry a iné rehoľníčky zapisujú jej slová, zatiaľ čo choroba pokračuje rýchlym tempom a vedie v konečnom dôsledku až k smrti dňa 30. septembra popoludní. Svojmu duchovnému bratovi napísala: „Ja nezomieram, vstupujem do života“ (List o. Bellierovi z 9. júna 1897). Jej posledné slová „Bože môj, milujem ťa“ výstižne vyjadrujú celý jej život.