Ani tá najväčšia pokora nevyvoláva v duši nepokoj... Naopak, prináša jej pokoj, sladkosť a utíšenie. Aj keby niekto pri pohľade na svoje vlastné hriechy jasne poznal, že si zaslúži peklo, a bol by zarmútený, pokladal by sa za hodného pohŕdania a opovrhnutia od všetkých a sotva by sa odvážil prosiť o milosrdenstvo – táto jeho bolesť a smútok, ak ich sprevádza pravá pokora, prinášajú takú sladkosť a pokoj pre dušu, že ten, kto ich raz zakúsil, chcel by ich stále prežívať. Preto pokorná ľútosť nad hriechmi dušu netrápi a nedesí, ale naopak, rozširuje ju a robí ju schopnou horlivo slúžiť Bohu.
Pokora je najcennejším drahokamom v korune svätosti. Diabol sa ju teda snaží všemožne zničiť, aj tým, že vytvára ilúziu falošnej pokory. Dokáže však vytvoriť jedine nedokonalý falzifikát, pretože nepozná atmosféru, v ktorej žije skutočne pokorný človek. Táto čnosť ho najrýchlejšie poráža, lebo ju sám nikdy nezakúsil, a preto sa v tomto ohľade nedokáže dobre zorientovať. Ako však odlíšiť pokoru, ktorú rodí Duch Svätý, od falošnej pokory, ktorej autorom je zlý duch? Pravú pokoru sprevádzajú neomylné znaky jej autentickosti: vnútorná radosť, pokoj, tichosť a sila. Falošná pokora nemá žiaden z týchto znakov. Jej znakmi sú znechutenie, zanedbávanie cvičenia sa v čnostiach, neustály nepokoj srdca a nedostatočné odpustenie sebe samému tvárou v tvár vlastným chybám. Tento posledný znak je výsledkom skrytej a neuvedomovanej pýchy svätosti. Človek, ktorý sa ňou nechá viesť, neprijíma slabosť a nepripúšťa, že by mohol padnúť, dokonca mnohokrát.