Človek, ktorý je čistý, môže vidieť Boha. Môže kontemp­lovať, môže sa opravdivo modliť. Preto je pre nás nevyhnutná čis­tota. Ale aby sme sa mohli dobre modliť a stretnúť Boha, je potrebná samota a mlčanie. Pre mnohých ľudí je však samota len akousi nevyhnutnosťou, niečím, čo je nevhodné. Človek, ktorý je vnútorne neistý, nepochopený, vidí v samote akési malé peklo. A v hĺbke svojho srdca túži po priateľstve, po svete, kde bude môcť naplniť svoje city, svoje srdce. A myslí si, že kláštor ale­bo nejaké spoločenstvo mu to poskytne, dá mu silu, aby našiel o­pravdivý domov. Najmä vtedy, keď taký opravdivý domov nezažil do­ma v rodine. Ale takto človek nikdy nepochopí, akým darom je sa­mota. Bude sa stále vracať k svojim záležitostiam, k bolestiam a bude chcieť prežiť niečo, čo neexistuje. Pán hovorí: Zavediem ťa na samotu a budem hovoriť do tvojho srdca. /Ozeáš 2,l6/ A v tom je celý zmysel oddelenia od hluku sveta, od chaosu, ktorý tam je, od ľudí, aby človek novým spôsobom počul Boha.Opravdivý Boží človek nie je utrápený, že sa izoluje od sve­ta. Keď je niekto zamilovaný, chce byť sám s osobou, ktorú milu­je. Idú spolu na prechádzku, tak, aby ich ľudia nevideli, lebo chcú prežívať svoju lásku. A to je celkom pochopiteľné, je to normálne. A keď človek chce prežiť svojho Boha a svoju lásku k Bohu, to už je podozrivé. Uteká od ľudí, neangažuje sa v Cirk­vi, nemá pastoračného ducha… A on chce prežiť svoju lásku k Bo­hu; hľadá samotu. Boží človek ide sám na púšť. Volí si púšť – ako sv. Pavol, sv. Ján Krstiteľ – aby tam prežíval Boha. Hovorí sa, že človek všetko predá, berie si len poklad, tú drahocennú perlu, za ktorú dal všetko, a ide. Učí sa samote, ktorá tajomným spôsobom odhaľuje mystérium večného Slova. Boží človek chce byť a žiť s Tým, koho má rád.

Musíme pochopiť, že púšť, kde pre niekoho nie je vôbec život, len piesok, slnko a nič viac, žiadna budúcnosť, Pán dokáže preme­niť na krásnu záhradu. /Žalm l/ Karmel v hebrejčine znamená “záhrada”, plná bohatstva, ovocia, kvetov. Samota – to je krásne, sväté miesto. Keď sa chcem zasvätiť Bohu, zasvätiť mu svoj život, svoje telo, svoje srdce, svoju budúcnosť, svoje schopnosti, keď chcem žiť pre Boha vo svojej rodine, v prostredí, kde žijem, mu­sím si nájsť také miesto, takú vnútornú alebo vonkajšiu púšť, kde mám miesto len pre Boha. Treba vedieť, že je to ťažké zvoliť si samotu, keď na mňa doliehajú rôzne spoločenské tlaky.

Pamätajme, že každé náboženské spoločenstvo má byť hlavne spoločenstvom veriacich, ktorých spája viera v jedného Boha. Na prvom mieste nemá byť krásny pocit zo spoločenstva, že sme tam spolu, že je to krásna komunita a bu­deme si krásne nažívať. Dôležitá je viera! Boh niekedy žiada od nás cestu proti takému krásnemu, pokojnému spoločenstvu. Aj v ráde môžem prežívať púšť, keď mi niekto nevyhovuje, je pre mňa ťažký, má inú psychiku ako ja. Sme vyvolení Bohom. Človek chce prežívať svojho Boha, chce sa ukryť, lebo Boh ukrýva človeka v svetle viery. Chce ho ukryť, keď ten, kto ho miluje, hľadá in­timitu, odosobnenie, chce byť spoločne len s tým, koho má rád, a tým intenzívnejšie, tým hlbšie, tým viac sa zaujímať o tajom­stvo Boha. To je zmysel samoty, ktorú si človek volí. Mnohí ľudia však, najmä ženy, si nevolia samotu, ale sú odkázaní na samotu, a je to pre nich ťažké. Ale ak si ja vo svetle viery volím život pre Boha, aby som mal viac času pre Boha, chcem žiť v samote, vtedy je to svätá voľba. Je to obeta pre Boha. So všetkými nebez­pečenstvami, ktoré s tým súvisia. Musíme pamätať na to, že je to poklad. Inak prežívajú samotu ľudia, ktorí žijú vo svete – majú svoje záväzky v rodine, priateľov atď., inak sa prežíva samota v kláštore. Každá komunita, každý človek inak prežíva samotu. Pamätajme však, že to, čo svet vidí v samote a uteká od nej, lebo ju nechápe, vidí ju len v čiernych farbách, my môžeme vďaka viere prežívať veľmi pozitívne. Volím samotu, aby som viac prežíval Boha.