Týmto dielom ukončíme úvahy o modlitbe v živote kardinála Karola Wojtylu z obdobia pred jeho zvolením za Kristovho námestníka. Na prvom mieste sa zamerajme na „Akademikov“, skupinu vysokoškolákov, ktorí ho nazvali „Ujkom“.
Jeho priatelia vyznávajú skoro jednohlasne, že stretnutia s ním boli skutočnou školou modlitby a posilňovania vzťahu s Bohom. Citujme: „Keď Ujko s nami odpočíval na výlete, vždy si nachádzal čas na svoju osobnú modlitbu a meditáciu“ (Zápis z cesty, Spomienky na neznámu pastoráciu kňaza Karola Wojtylu, Krakov 1999, s. 59). Alebo: „Každý deň sme mali sv. omšu v prírode, ako oltár slúžili prevažne kajaky. Bola to okrem iného oslava Pána v tom, čo je z jeho milosti také nádherné v prírode, v ktorej Božiu prítomnosť osobitne cítime. A večer – táborák. Potom večerná modlitba a pieseň Prichádza noc. To nás nakoniec sprevádzalo na všetkých výpravách. Spytovanie svedomia bolo v typickom „ujkovskom“ štýle: ponúkal myšlienky, problémy…“ (tamtiež, s. 193). Alebo ešte: „Bol do tanca aj do ruženca” (tamtiež, s. 206).
„Jeho prítomnosť na kajakových výpravách pre nás vytvárala príležitosti, aby sme boli malou cirkvou zhromaždenou okolo Pastiera. Táto farnosť žila svojím vlastným životom nielen počas prázdnin, ale aj v priebehu pastoračnej služby duchovného otca Karola, nášho „Ujka“. Počas splavu alebo odpočinku na brehu v lese nad vodou nás všetkých svojím príkladom nevtieravo učil, že deň sa začína spoločnou modlitbou, sv. omšou a Eucharistiou.
Všetci sme počúvali Božie slovo a Ujkovu homíliu, obsahujúcu témy na premýšľanie na celý deň. Sv. omšu celebroval vždy v skrytosti (vládol komunizmus) pred nepozvanými hosťami, ale zato na úžasných a neopakovateľných oltároch – (…) na veslách pripevnených k dvom stromom alebo na kajakoch obrátených hore dnom. (…) Ujko nás naučil zavŕšiť deň spytovaním svedomia a modlitbou. Obyčajne sa to odohrávalo tiež pri táboráku“ (tamtiež, s. 276-277).
Čo sa týka skutočnej potreby utajenia tých sv. omší (pozri tamtiež, s. 93-94, 305), upokojoval prestrašených priateľov, keď sa počas sv. omše v prírode zjavili nejaké podozrivé osoby alebo bolo počuť vrčanie policajnej motorky: „Nerobíme nič zlé, nemáme sa čoho obávať” (tamtiež, s. 201). V konečnom dôsledku veľmi zábavná, ale najprv strach vyvolávajúca udalosť sa odohrala vo vlaku v Sanoku, keď sa skupina vracala s otcom biskupom z Beskýd: „Náhle do kupé vtrhol sprievodca a zakričal: Je tu biskup? Onemeli sme od strachu a on, vidiac naše tváre, dodal: Žiak Biskup z Rybnika. Ujko prvý odpovedal: Nie je tu, a svedomitý sprievodca vysvetlil, že našiel občiansky preukaz tohto Biskupa a hľadá ho, aby mu ho odovzdal” (tamtiež, s. 249).
Priatelia otca kardinála nemeškajú zdôrazniť jeho vernosť modlitbe hodiniek: „Vyplával sám na jazero alebo sa vzdialil niekam pozdĺž brehu, kde sa modlil a rozjímal“ (tamtiež, s. 272). „Keď sme cestovali na výlet preplneným vlakom, hodinky sa modlil postojačky pod samou lampou svietiacou zo stropu ” (tamtiež, s. 103). – „A keď sme na rieke Drawe v priebehu jedného dňa prekonali úsek pôvodne naplánovaný na dva dni, a preto sme mohli tábor založiť až veľmi neskoro v noci, otec kardinál povedal: ´Za to pádlovanie veľké pomodlím sa hodinky pri baterke´“ (tamtiež, s. 247).
Otec kardinál zapájal do svojej modlitby aj záležitosti svojich „akademikov“, ich osobné a rodinné problémy: „Ak je v nás niečo dobré, tak vďaka Ujkovi, ktorý nás akosi nepostrehnuteľne formoval. Vo veľkej miere sa modlieval za naše problémy, čo sme si nie vždy uvedomovali“ (tamtiež, s. 139).
Inak, sám Svätý Otec vo svojej už citovanej knihe Dar a tajomstvo neváhal pripomenúť, že ako krakovský arcibiskup a kardinál často odchádzal na tiché miesta (porov. Mk 1, 35), aby sa tam modlil. Navštevoval rôzne miesta: mazurské jazerá, poľské Tatry, kalvárske cestičky, karmelitánske kláštory. Počúvajme: „Všetky tie duchovné skúsenosti vytýčili akoby modlitebný a kontemplatívny chodník mojej cesty ku kňazstvu, a potom v kňazstve, až dodnes. Táto cesta ma viedla v istom zmysle už ako dieťa, ale oveľa viac neskôr, keď som bol kňazom a biskupom, na Máriine cestičkyv Kalwarii Zebrzydowskej. (…) Často som tam prichádzal, aby som sám putoval po tamojších cestičkách a modlil sa“ (Dar a tajomstvo, cit. dielo, s. 31). Svätý Otec ešte skôr, v tomto modlitebnom kľúči, vyznáva: „Udržiaval som aj kontakty s Rádom bosých karmelitánov (…). Navštevoval som ich, a raz som tam dokonca mal uzatvorené rekolekcie, duchovne ma sprevádzal o. Leonard od Pánovho umučenia. V istom období som sa zamýšľal, či by som do Karmelu nemal vstúpiť” (tamtiež, s. 26).
O tom, akú silu pripisoval Karol Wojtyla ako krakovský arcibiskup modlitbe príhovoru, a nesklamal sa, svedčí vo všeobecnosti známy fakt, že v roku 1962 sa obrátil na pátra Pia, aby vymodlil uzdravenie pani Wande Poltawskej, o čom spomína sama pani Wanda na stránkach mesačníka Naša Archa (1/2001), kde čitateľ nájde kópiu listu kard. Wojtylu pátrovi Piovi.
Nedávno zosnulý kardinál Zenon Grocholewski spomínal: „Počas môjho štúdia v Ríme som býval v Pápežskom poľskom kolégiu, v ktorom sa kardinál Karol Wojtyla zastavoval počas svojich pobytov vo Večnom meste. Istý čas som mal izbu vedľa kaplnky. Počas pobytu kardinála Wojtylu, každý deň po jeho intenzívnom dennom programe, pravidelne neskoro večer bolo počuť kardinálove kroky smerom ku kaplnke, v ktorej nebol nikto okrem Krista skrytého v Najsvätejšej sviatosti. Prebýval tam dlho v rozhovore s Božským majstrom. To ma povzbudzovalo a vzbudzovalo vo mne dôveru voči nemu“ (pozri G. Gałązka, Pane, nauč nás modliť sa, Marki 2004, s. 16).
Výrečnou je skutočnosť, že 26. septembra 1978, t. j. krátko pred odchodom do Ríma na konkláve, z ktorého sa už do Krakova nevrátil, kardinál Wojtyla prišiel do karmelitánskeho kláštora v Černej, kde skupina kňazov z arcidiecézy – vysvätených v roku 1966 – mala svoje rekolekcie. Tam ich zhromaždil pred hrobom sv. Rafaela Kalinowského (vtedy Božieho sluhu), a predstavil im ho ako vzor kňazskej svätosti a modlil sa za jeho beatifikáciu (pozri Otto od Anjelov, Duchovné väzby Svätého Otca Jána Pavla II. s Karmelom, v: Náš Karmel (Krakov), november 1978, s. 7).