Keď Karola Wojtylu zvolili za pápeža, svoj modlitebný základ, získaný v rodnom dome a prehĺbený – už v detstve – s modlitebnou charizmou Karmelu, si nielenže udržal, ale ho aj prehĺbil. Od prvých okamihov svojho pontifikátu fascinoval svet aj svojou modlitbou.
Životopisci uvádzajú, že keď dostal správu, že Ján Pavol I. zomrel, išiel do kaplnky a tam sa dlho, predlho modlil (G. Weigel, Svedok nádeje, Krakov 2002, s. 318). Vari už tušil, že on zaplní prázdne miesto po svojom predchodcovi?
Vo vysielaní Vatikánskeho rozhlasu, hneď po voľbe, predstavil sluha Boží kardinál Wyszyński nového pápeža ako muža modlitby: „Od chvíle, keď som pred dvadsiatimi rokmi spoznal kňaza Wojtylu a oznámil som mu vôľu Svätého Otca, ktorý ho povolal do hodnosti pomocného krakovského biskupa, zbadal som na jeho usmievavej tvári iný duchovný formát. Je to človek, pre ktorého je modlitba živlom, čerpal ho na kolenách plnými hrsťami detskej viery. Z tej bohatej osobnosti morálneho filozofa vyžarovala modlitba v každej chvíli, keď prežíval svoju každodennú krížovú cestu, ako aj vtedy, keď celebroval Najsvätejšiu obetu, keď sa pozorne prizeral Božím deťom a dokázal sa s nimi rozprávať, spievať či splietať hĺbavé úvahy“ (K. Pielatowski, Úsmev Jána Pavla II., Poznaň 1994, s. 42-43).
Sám Svätý Otec ani nie dva týždne po voľbe zatúžil putovať do mariánskej svätyne v Mentorelli, ktorú v minulosti často navštevoval. Bol tam aj pred samým konkláve. Jeho homília v Mentorelli bola nádhernou katechézou a príkladom modlitby: „Toto miesto mi počas mojich pobytov v Ríme veľmi pomáhalo modliť sa. A preto som sem prišiel aj dnes! Modlitba, ktorá rôznym spôsobom vyjadruje vzťah človeka k živému Bohu, je tiež prvou úlohou a akoby prvými pápežovými slovami“ (Ján Pavol II., Pápežské vyučovanie, Poznaň 1987, I. diel, s. 34).
O niekoľko týždňov neskôr sa prihováral generálnym predstaveným mužských reholí a citoval sv. Jána od Kríža, keď zdôrazňoval: „Jedna chvíľa pravej adorácie má väčšiu hodnotu a prináša viac úžitku ako najintenzívnejšia činnosť, aj keby to bola činnosť apoštolská“ (Tamtiež, s. 96. Porov. sv. Ján od Kríža, Duchovná pieseň 29, 3). Svätý Otec naliehal na to, aby sa rehoľné domy stali „predovšetkým domami modlitby, stíšenia, osobného aj komunitného dialógu s Tým, ktorý je a mal by ostávať prvým partnerom dialógu“ (Pápežské vyučovanie, cit. dielo, s. 96).
Nádherné slová o modlitbe napísal Ján Pavol II. vo svojej programovej encyklike „Redemptor hominis“ (Vykupiteľ človeka, č. 22): „Stojac zoči-voči týmto úlohám, ktoré sa vynárajú na cestách Cirkvi, tým viac pociťujeme potrebu úzkeho spojenia s Kristom. Zaznievajú v nás ako mocná ozvena slová, ktoré povedal on sám: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). Cítime nielen potrebu, ale priam zásadnú nevyhnutnosť veľkej, vrúcnej a stále sa vzmáhajúcej modlitby celej Cirkvi. Iba modlitba môže dosiahnuť, že sa tieto veľké úlohy a stále nové ťažkosti nestanú zdrojom kríz, ale príležitosťou a akoby základom stále zrelších výdobytkov na ceste Božieho ľudu do zasľúbenej zeme v tomto historickom období.“
V prvom roku jeho pontifikátu pozvali do Vatikánu Yousufa Karsha, považovaného za najlepšieho fotografa v oblasti portrétov. Neraz mu pózovali vynikajúci ľudia: politici, hlavy štátov, umelci. Keď sa Karsh stretol s Jánom Pavlom II., skôr ako sa pustil do práce, povedal Svätému Otcovi: „Svätý Otec, prosím Vás, nemyslite teraz na mňa, ale robte to, na čo máte skutočne chuť.“ Vtedy sa pápež začal modliť. Preňho totiž, ako sám povedal, „najkrajšie chvíle sú vtedy, keď sa modlíme“ (porov. K. Pielatowski, cit. dielo, s. 83).
Zdroj: Ján Pavol II. – muž ustavičnej modlitby. Vydavateľstvo bosých karmelitánov, Krakov, 2004.