Úvod do mystiky Terézie od Ježiša a Jána od Kríža

Dominika Alžbeta Dufferová, OSU

Dnes často počujeme a hovoríme o mystike, a preto nie je od veci sa nad ňou seriózne zamyslieť a dať si námahu vytvoriť si o nej jasnejšiu predstavu. Keďže obaja jej vrcholní predstavitelia – sv. Terézia od Ježiša a sv. Ján od Kríža sú karmelitáni a stali sa cirkevnými učiteľmi, budeme sa opierať predovšetkým o ich učenie. Každý, kto úprimne hľadá, bude môcť na ich orodovanie s väčšou istotou a odvahou preniknúť do tajomstiev vnútorného života v miere, akú mu Pán vymedzí. Nesmie však podľahnúť lacnému pokušeniu a domnievať sa, že tým, že sa niekto zaoberá mystikou, sa mystikom aj môže stať, alebo naopak, odmietne mystiku ako takú len preto, že nemá na ňu predpoklad alebo povolanie zhora.

Prv, než začneme čítať tieto riadky, snažme sa vnútorne disponovať na vytvorenie optimálnych podmienok pre vnímanie a spracovanie súvislostí. Prvou podmienkou by malo byť úsilie o to, aby sme prostredníctvom Kristovej milosti boli schopní pripustiť existenciu takej komunikácie Boha s človekom, ktorá presahuje rozumové schopnosti človeka bez toho, aby im protirečila. Druhou podmienkou je pripustiť, že v dejinách Cirkvi žili, a našťastie aj žijú, svätí, u ktorých musíme na základe zjavných a nepopierateľných skutočností predpokladať, že prijali mimoriadne veľké svetlo zhora a že sa ním aj riadili, aby sme sa aj my mohli ich skúsenosťou obohatiť. Pre takýchto svedkov živého Boha bolo svetlo paradoxne jednak tieňom, ktorý na nich dopadal z kríža, jednak leskom, v ktorom tajomne zazreli slávu absolútnej a nepomíňajúcej budúcnosti.

Človek sa pretvára na to, čo miluje. Vieme to teoreticky a overujeme v praxi. Ak niekto miluje alkohol, stáva sa z neho pijan. Ak miluje detektívky, v lepšom prípade sa stáva detektívom, v krajnom až vrahom. Kto miluje Boha, pretvára sa na neho. Mystika je reč o Bohu a o láske, o vášnivej láske Boha k človeku a o vášnivej láske človeka k Bohu. A reč je viac než len jazyk.

Mystika je zameranie celej schopnosti a všetkých schopností človeka milovať Boha zo všetkých síl a nadovšetko, žiť naplno prvé prikázanie Desatora, ktoré implikuje zvyšných deväť. Žiť mystiku znamená totálne sa prenechať Bohu, dať mu plnú moc, aby pôsobil a nechať sa „ohúriť“ jeho všetko zaplavujúcou milujúcou a živototvornou blízkosťou. Sväté písmo je výzvou neustáleho blíženia sa k svätosti, k jedinečnej svätosti Boha. Táto výzva je zakódovaná v srdci každého človeka formou nevýslovnej, nezmazateľnej túžby. Niekto ju vníma jasne, iný matne, napriek tomu, že hriechom narušená ľudská prirodzenosť by ju chcela naplniť podľa svojej hlavy, neusporiadaných citov či vášní a uprednostniť to, čo je ľahšie, menej bolestné, rýchlejšie a veľkolepejšie, čo rozmazáva Boží obraz v duši človeka.

Črty karmelitánskej spirituality

Karmelitánska spiritualita sa podľa p. Georgesa OCD sústreďuje predovšetkým na tri podstatné črty: nazeranie, mariánsku úctu a apoštolát. Najvýraznejšou je nazeranie (od prídavného mena nazeraný alebo kontemplatívny) a súvisí s pôvodným spôsobom života členov karmelitánskeho rádu, ktorý nemá zakladateľa, ako mávajú iné rády. Jeho prvými príslušníkmi boli pustovníci žijúci na hore Karmel v dnešnom Izraeli. Viedli nazeraný život, vtlačený vzorom biblického proroka Eliáša. Eliáš celým svojím bytím svedčil o tom, že Boh žije a že on stojí pred jeho tvárou. Bol posilnený tajomným pokrmom, ktorý mu anjel podal, keď utekal pred Jezabelou (porov. 1Kr 19,5-8), putoval štyridsať dní a štyridsať nocí po púšti, kým nedošiel na Horeb, kde mal najvznešenejší mystický zážitok svojho života. V jemnom šume vánku postrehol Božiu prítomnosť (1Kr 19,8-14).

Podľa jeho vzoru by mal karmelitán, posilňovaný chlebom života – Eucharistiou – dospieť k vnútornému láskyplnému spojeniu s Bohom. Podľa prapôvodného spisu z roku 1370 – Institutio primorum monachorum – má dvojaký cieľ: prvý spočíva v dosiahnutí čistoty srdca, druhý je slobodným Božím darom, ktorý spočíva v zakúšaní sily Božej prítomnosti už v tomto svete a v prežívaní sladkosti nebeskej slávy v srdci. V tomto bode nachádzame stopu povolania Karmelu k mystickému životu.

Možno usúdiť, že pustovníci Karmelu žili pod neustálym Božím pohľadom, usilovali sa nazerať na Božie veci. Ich úsilie bolo pomerne často korunované mystickou Božou skúsenosťou. Milovali a uprednostňovali samotu a odlúčenosť. Podobne ako Eliáš, ktorý rád zotrvával v samote a opúšťal ju len vtedy, keď ho Boh vyzval, aby uskutočnil mimoriadne poslanie.

Druhou črtou karmelitánskej spirituality je mariánska úcta. Exegéti Písma kontemplujú Pannu Máriu v malom oblaku, ktorý videl Eliáš, a ktorý na jeho slovo priniesol dážď na vyprahnutú izraelskú krajinu. Oblak je predobrazom Matky Vykupiteľa.

Tretím znakom karmelitánskej spirituality je apoštolát. Znakom rádu sa stala zdvihnutá ruka s vytaseným mečom. Symbolizuje duchovný prospech Božieho ľudu, ktorý mu plynie z Eliášovej odpovede Bohu a ktorý sa zároveň stáva heslom rádu: „Plný som horlivosti za Pána, Boha zástupov!“ (1Kr 19,10)[1]


[1] Porov. P. GEORGES OCD Spiritualita Karmelu. Praha : Zvon, 1991, s. 6-7.