Dominika Alžbeta Dufferová, OSU
3# pokračovanie: Úvod do mystiky Terézie od Ježiša a Jána od Kríža
Stará, tradičná a pritom klasicky jasná náuka o kresťanskej mystike rozlišuje dvojakú definíciu mystiky, teologickú a psychologickú.[1]
Teologickú bytostnú definíciu mystiky (hlavne v jej stupňoch spojenia s Bohom) majstrovsky podáva sv. Ján z Kríža. Je v úplnej zhode s definíciou stredovekých mystikov. Môžeme ju aj z tohto dôvodu považovať za vrcholnú. Mystika podľa neho je láskyplný temný, spojivo nazeraný poznatok Boha. Mystika je viera. Viera slúži v tomto živote na temné spojenie s Bohom tak, ako v nebi slúži svetlo slávy blaženým na pohľad upriamený na Boha.[2]
Psychologická definícia vychádza z teologickej. Mystické je to, čo je psychologicky nadprirodzené. Medzi teologickou vierou vo všeobecnosti, ktorá u jednoduchých kresťanov je psychologicky prirodzená, a medzi mystickou vierou, o ktorej hovorí sv. Ján z Kríža, je rozdiel. Ten spočíva v priamom, konkrétnom a experimentálnom rozumovom poznávaní s pridruženým vôľovým zakúšaním samotného Boha ako toho, ktorý pôsobí na dušu alebo v duši.
Musíme vedieť, že nie všetko, čo je nadprirodzené, je zároveň mystické. Príklady nájdeme aj v evanjeliu. Ježiš preklial figovník, ktorý na druhý deň uschol (Por. Mt 21,19; Mk 11,20). Išlo o nadprirodzený, nie mystický zázrak. Takým môže byť po vonkajšej, vegetatívnej i psychologickej stránke napr. pútavosť, sotva postrehnuteľná pri mystickej modlitbe na najnižších stupňoch, ale celkom zrejmá pri vyšších milostiach nazerania, ktoré sa stupňujú až k extáze. Pri extáze často dochádza aj k strhnutiu hybných mohutností, lebo ide o vliate hĺbkové nazeranie.
K vonkajším mystickým darom patrí napríklad dar sĺz, necitlivosť voči telesným bolestiam, telesná ľahkosť, vznášanie sa nad zemou, vnútorná žiara, vydávanie vône, žiary z tváre alebo okolo tela, stigmy viditeľné alebo neviditeľné, zbavenie nevyhnutnosti potravy a iné. Tieto javy preto nazývame vonkajšími sprievodnými mystickými javmi, lebo sa prejavujú navonok a sú zmyslami postrehnuteľné. Nie sú mystickými milosťami v užšom a pravom zmysle, ale obyčajne sprevádzajú, ak to Boh tak chce, vysoké milosti mystické, najmä vliate milosti nazerania. Slúžia na potvrdenie týchto milostí, na upokojenie samotnej omilostenej duše a na overenie mystiky u iných ľudí.
Okrem spomenutých vonkajších mystických javov sú známe aj vnútorné mystické sprievodné javy, ktoré sa delia na habity a akty (činy). Habity[3] môžu byť vliate alebo získané. Samy osebe nie sú mystické, lebo slúžia aj v asketickom, aj v mystickom živote. Jedine akty sú psychologicky nadprirodzené. Duša je schopná takýchto aktov len prostredníctvom Božieho zásahu. Psychologicky nadprirodzené vnútorné akty môžu byť zdarma dané milosti, zvané charizmatickéa milosti, ktoré robia človeka milým pred Bohom, zvané gratiae gratum facientes.
Charizmatické milosti patria k vonkajším sprievodným mystickým javom a milosti činiace milým patria k vnútorným mystickým sprievodným javom. Tieto posledné udeľuje Pán na ten cieľ, aby ako prostriedok a pomôcka podporovali vnútorný život milosti v duši (Pavol ich dostal na ceste do Damasku). Aby boli mystickými, musia tu byť akty, a k tomu psychologicky nadprirodzené. K nim patrí napríklad posilnenie habitu milosti posväcujúcej a habitu cností, a to spôsobom, ktorý prevyšuje to, čo zodpovedá zásluhám duše a jej pričineniu. Patrí sem aj priame pôsobenie Boha alebo anjela na vonkajšie alebo vnútorné, poznávacie alebo vôľové mohutnosti. Psychologicky nadprirodzene posilnené mohutnosti sú potom schopné takých rozumových a vôľových úkonov, od ktorých závisí rozvoj celej vnútornej modlitby.
Mystika v hlavnom zmysle slova je vnútorná psychologicky nadprirodzená modlitba, v najužšom zmysle je to vnútorná vliata spojivá modlitba. Všetky milosti vnútornej modlitby sú gratuitae, zdarma dané, nezaslúžené. Duša si ich nemôže zaslúžiť ani de condigno, t. j. pravou zásluhou v ráde spravodlivosti, ani de congruo infallibili, t. j. akýmsi zasluhovaním v poriadku slušnosti, ale neomylne istým spôsobom. Sú skôr len de congruo fallibili, t. j. v poriadku akejsi slušnosti, ale nie s istotou alebo zárukou, že sa niektorej duši dostane vliata milosť vďaka krajnému úsiliu a cnostiam, ktoré preukáže. Boh disponuje mystickými milosťami a dá ich komu chce, ako chce a kedy chce. Zázračné v nich je len to, čo je v nich nadprirodzené a zmyslami vnímateľné. Mystickú modlitbu môžeme chápať ako niečo, čo je psychologicky nadprirodzené.
[1] Porov. OVEČKA, J. Úvod do mystiky zvláště sv. Jana od Kříže a sv. Terezie od Ježíše, CMK V. Kotrba Praha, 19472, s. 25-70.
[2] SVATÝ JAN Z KŘÍŽE: Výstup na horu Karmel. Karmelitánské nakladatelství : Kostelní Vydří, 1999, s. 185. Pozn. „Mystické“ je tu chápané ako nejasné, temné poznanie. Prostredníctvom tohto láskyplného a temného poznatku sa spája Boh s dušou vo vznešenom a božskom stupni. Tento poznatok je totožný s vierou, ktorá v tomto živote má podobnú úlohu, ako v druhom živote bude mať svetlo slávy.
[3] Pozn.: Habity – návyky – sú trojaké: bytostný – jediný, totiž milosť posväcujúca; receptívne alebo trpné sú to dary Ducha Svätého; a činnostné, ktoré sa viažu na mystické dary.