Dnes sa pozrime na modlitbu mladého kňaza a biskupa Wojtylu prostredníctvom výrečných svedectiev. Začnime od jeho kňazskej služby v Niegowici, v prvej farnosti novokňaza Karola:   „To bol kňaz – spomína bývalý kostolník tejto farnosti, Tadeusz Turakiewicz, – takého nenájdeš! Čo tí jednoduchí ľudia videli na ňom také neobyčajné? Čo to bolo? Modlitbu, pokoru, chudobu! Vstával ráno, pomaly kráčal po cestičke k  Wiatrowicom, alebo chodil  okolo kostola a s knihou a modlil sa!” (Tamtiež, s. 21). Podobne  svedčil aj duchovný otec Tokarz, ktorý s o. Wojtylom často cestoval nočným vlakom z Krakova do Lublina, kde prednášali na Lublinskej katolíckej univerzite (KUL):  „Rozdiel medzi ním a mnou bol taký, že ja som po prebudení vstal, vyšiel z kupé, na chodbe si zapálil cigaretu a on si v kupé pri okne kľakol a dlho sa vrúcne modlil!“   (Tamtiež, s. 22-23).

Rehoľná sestra Karolína Kasperkiewičová, bývalá študentka otca prof. Wojtylu v Lubline, spomína: „Počas štátnic ma otec profesor Wojtyla zaskočil ťažkou otázkou: Aké sú rozdiely a podobnosti medzi morálnou normou  sv. Tomáša a kategorickým imperatívom Kanta? Najprv som si ťažko povzdychla, ale hneď mi prišla na um odpoveď. Otázku som zodpovedala. Až po skúške som sa dozvedela, akým spôsobom. Keď som stretla otca profesora na chodbe, povedal mi: „Sestra Karolína, prepáčte mi, neviem, prečo mi prišla na um taká ťažká otázka. Zistil som to neskoro, ale celý čas som sa modlil, aby ste správne odpovedali, a tak sa aj stalo“ (tamtiež, s. 23). 

Výrečné je správanie K. Wojtylu potom, čo mu primas Poľska odovzdal pápežské menovanie za pomocného krakovského biskupa. „Z rezidencie primasa na Miodowej (vo Varšave) budúci pomocný biskup odišiel smerom k Wisle. Zišiel nadol a zastavil sa pri kláštore sestier uršulínok. Bol už večer, keď zaklopal na kláštornú bránu. ´Mohol by som sa pomodliť vo vašej kaplnke?´ – spýtal sa. O chvíľu bol už sám pred bohostánkom. Ľahol si na dlážku a ponoril sa do modlitby. Keď sa dlho neukazoval, znepokojená sestra vošla do kaplnky a rýchlo cúvla naspäť pri pohľade na muža ležiaceho krížom na dlážke.  Iste má nejakú dôležitú záležitosť, možno to je nejaký kajúcnik? – pomyslela si.

Čas plynul, a kňaz nevychádzal. Nakoniec sesterská starostlivosť zvíťazila nad trpezlivým čakaním. ´A nechceli by ste si dať večeru?´ – spýtala sa.  Neznámy sa usmial: ´Vlak do Krakova ide až o polnoci. Dovoľte mi ostať tu, s Pánom Bohom musíme prebrať veľa vecí. Nerušte ma´“ (P. Zuchiewicz, Náš pápež. Životný príbeh Karola Wojtylu, Krakov 2002, s. 57-58). Toto svedectvo je podobné spomienke sr. Márie Beaty Piekutovej, bývalej študentky KUL. Hovorila, ako vyzerala prvá duchovná prednáška pre rehoľné sestry v Lubline, ktorú mal čerstvo nominovaný biskup Karol Wojtyla.

Tieto prednášky pre nich mával každý mesiac. Keď sa rozšírila správa, že ho vymenovali za biskupa, sestry mu chceli zablahoželať. On prišiel, vošiel do kaplnky, v ktorej sa sestry obyčajne schádzali, pomodlil sa úvodnú modlitbu a povedal: Dnes vám povie prednášku sám Pán Ježiš. Kľakol si a zotrval tak 45 minút; potom sa, ako obyčajne na konci prednášky, pomodlil Zdravas Mária a odišiel…“ (Cez Podhorie, cit. dielo, s. 214).

Zosnulý kňaz Jozef Węgrzyn, bývalý jurgovský farár, rozprával, že otec biskup využíval doslova každú voľnú chvíľu, aby niečo čítal, písal, a najčastejšie sa modlil. Dokonca počas pastierskej vizitácie, keď išli s furmanom na voze do vzdialenej dediny, niečo čítal alebo sa modlil (pozri K. Pielatowski, cit. dielo, s. 24). Otec Prof. Dr. hab. Stefan Koperek, CR dodáva: „V kaplnke na Františkánskej ulici č. 3 pri oltári a bohostánku je malý stolík a stolička. Práve pri ňom, už ako arcibiskup a kardinál, sa celé hodiny modlil a písal. Tu ho neraz našli ráno po celonočnej adorácii a modlitbe, ako načúval hlasu Toho, ktorý nás miloval ako prvý. Tu hľadal svetlo, tu sa rozpaľoval obetavou, kňazskou láskou k Cirkvi“ (Homiletické materiály (Krakov), č. 64/1983, s. 86).