p. Rudolf Bartal, OCD

 „Jedného dňa prišla elegantná dáma na starú stanicu a zistila, že vlak, ktorým bude cestovať, má asi hodinové meškanie. Táto nepríjemnosť ju rozladila. Kúpila si teda časopis na skrátenie dlhej chvíle, balíček sušienok a fľašu vody. Na hlavnej stanici sa posadila na prázdnu lavičku a čakala na vlak. Začala si listovať v časopise, keď si tu k nej prisadol mladík a začal čítať noviny. Náhle si žena na svoje veľké prekvapenie všimla, že mladík bez jediného slova natiahol ruku, vzal si balíček sušienok, otvoril ho a bezstarostne začal jesť sušienky jednu po druhej. Ženu to dopálilo. Nechcela sa správať grobiansky, no zároveň sa nechcela tváriť, že sa nič nedeje. Provokatívne vzala do ruky sušienky, jednu vytiahla, podržala ju mladíkovi pred očami a s pohľadom upretým na neho ju zjedla. Mladík s odpoveďou nečakal. Vzal si ďalšiu a nespustiac ženu z očí, vložil si sušienku do úst a na ženu sa usmial. Jeho správanie ju načisto ohromilo. Veľmi sa rozhnevala, vzala si ďalšiu sušienku a s neskrývanou mrzutosťou ju zjedla bez toho, aby z mladíka spustila zrak. A s každou ďalšou sušienkou sa striedali mrzuté pohľady a úsmevy. Žena sa cítila čím ďalej tým viac podráždená a mladík sa stále viac usmieval. Nakoniec si žena všimla, že v balíčku zostala posledná sušienka. „Nemôže byť predsa taký drzý…,” pomyslela si a pohľadom častovala tu mladíka, tu sušienku.

Mladík s nekonečným pokojom natiahol ruku, vzal poslednú sušienku a jemne ju rozlomil na dve rovnaké časti. Potom galantným gestom ponúkol polovicu sušienky svojej spoločníčke. „Ďakujem!” povedala žena a hrubo sa po svojej polovici natiahla. „Nie je začo,” odpovedal mladík s jemným úsmevom a zjedol svoju polovicu. Vtom oznámili príchod zmeškaného vlaku. Rozzúrená žena vstala z lavičky a nastúpila do vagóna. Keď sa vlak rozbehol, zazrela cez okienko mladíka, ktorý sedel na nástupišti, a pomyslela si: „Takýto bezočivec, takýto nevychovanec…!” Nespustila z mladíka pohľad plný nenávisti a cítila, že jej po tej nepríjemnej situácii vyschlo v ústach. Otvorila tašku, a keď chcela vytiahnuť fľašu vody, zostala od prekvapenia ako obarená. V kabelke uvidela nedotknutý balíček sušienok. “[1]

„Náš hnev býva podnietený predsudkami. Predsudok pochádza z latinského praeiudicium, praeiudicare – doslovne súdiť predčasne, skôr ako poznám celý prípad. Keď sa hneváme a chystáme sa sami vykonať spravodlivosť, môžeme to urobiť iba na základe čiastočných poznatkov, ktoré sú spojené s daným prípadom. Nevieme, prečo nás ktosi podvádzal alebo nás klamal, ani to, či to robil náhodne, úmyselne alebo vo svojej naivite. Iba Boh pozná všetky súvislosti a preto iba On môže vyniesť záverečný verdikt.“[2]

Čo je to hnev? Je to jeden zo siedmich hlavných hriechov, ale nie každý hnev býva hriechom. Čo to znamená hnevať sa? Človek je bytosť telesno-duchovná. Je plný emócií, afektov. To, čo cítime a prežívame ako situáciu „hnevania sa“, môže byť len akýmsi prejavom emócií, a tie nevieme bezprostredne ovládať; nie sme za ne priamo zodpovední. Keď sa k našej spontánnej reakcii pridá vôľa, tak vtedy sa zrodí hriech a ako taký ho potom nazývame hnevom.[3] Našu vôľu môžeme usmerniť a vykonať dobro, smerovať k čnosti, alebo vykonať zlo a smerovať k hriechu. Aby sa naša reakcia na danú situáciu zmenila na hriech, musíme splniť dve veci: chcieť to, a druhou vecou je, že ten náš hnev musí byť „neprimeraný – zlý, iracionálny a príliš silný v súvislosti so situáciou alebo človekom, ktorého sa to týka.“[4] Existujú „štyri stupne hnevu: 1. keď je hnev iba spontánnou emóciou – je to vec nášho temperamentu; 2. stav, keď vieme emóciu rozumom správne usmerniť k túžbe po spravodlivosti a náprave; 3. emócia prekračuje hranicu zdravého rozumu a tu sa stáva jedným z hlavných hriechov (túžba po potrestaní človeka, ktorý si to nezaslúži); 4. keď sa hnev mení na nenávisť k Bohu a blížnemu.“[5]

Sv. Tomáš Akvinský hovorí o troch druhoch hnevu: žlčový, ostrý a zbesilý. Ďalej rozlišuje šesť dcér hnevu: ruvačka, namrzenosť mysle, potupenie, krik, rozhorčenie a rúhanie. Existuje päť znamení a účinkov hnevu: búšenie srdca, triaška tela, červenanie tváre, zdrsnenie pohľadu, skrivenie úst a myseľ, ktorá nevie, čo hovorí.“[6] Hnevať sa dokáže každý, ale hnevať sa správnym spôsobom, v správnom čase, na správnom mieste a na správneho človeka – je umením. To nedokáže každý človek. Aspoň nie rovnakým spôsobom! Nie je to jednoduché. Na túto tému sa vyjadril aj sv. Ján Zlatoústy, ktorý povedal: „Ten, čo sa hnevá bez príčiny, ocitá sa v nebezpečenstve; ten však, čo má príčinu, nie. To znamená, že hnevať sa na nesprávne veci alebo príliš prepadať hnevu je hriešne. No vzplanúť spravodlivým hnevom, v správnej záležitosti a v prijateľnej miere –  nie je hriechom. A ďalej dodáva: „Ten, čo sa nehnevá ani vtedy, keď má primeranú príčinu, tiež hreší, pretože aj nerozumná zdržanlivosť býva kolískou nerestí.“[7] Existujú rôzne prejavy hnevu. Poznáme aktívny, ale aj pasívny hnev. Pasívny hnev spočíva v tom, že ktosi sa hnevá na svoj objekt a dáva to najavo tým spôsobom, že je k nemu nevrlý, že zalezie do kúta alebo sa fyzicky trýzni. Hnev má sklon vyvolávať strach alebo ešte väčší hnev. Hnev väčšmi poškodzuje toho, kto sa hnevá, ako toho, na koho je zameraný.[8] Existuje aj spravodlivý hnev, ktorým sa hneval aj Ježiš, keď vyháňal predavačov z chrámu a keď im poprevracal stoly počas sviatkov. Hneval sa aj na farizejov, ktorí nakladali na ľudí ťažké a neúnosné bremená a sami ani len prstom nepohli. Tu sa možno pýtame: Môže sa Boh hnevať? Je jeho hnev ako náš hnev? „Boží hnev je pravdivý a skutočný a je správnym vyjadrením toho, čo je skutočne prítomné v Bohu. Nie je to prejav našej prechodnej a často iracionálnej emócie, ktorú zvykneme nazývať „hnevom“, ale Boží hnev vychádza zo samej Božej prirodzenosti. Je zároveň jeho spravodlivosťou, prejavom jeho dokonalej svätosti, zakúšaný jeho nepriateľmi ako rozhorčenie, je však premenený na dobro pre jeho priateľov. Čo to znamená? Boh je dobro, láska sama. Nie je láska plus spravodlivosť, alebo dobro plus hnev. Boh miluje, čo je dobré, nie čo je zlé. Ak teda my nenávidíme, čo je dobré, a milujeme, čo je zlé, ak nenávidíme to, čo miluje Boh, a to, čím Boh je, a milujeme to, čo Boh nenávidí, vtedy sa nám Boh javí ako náš nepriateľ a ako ten, kto sa na nás hnevá. V skutočnosti sa však Boh nehnevá na nás, ale na naše hriechy. No my namiesto toho, aby sme sa od nich odlúčili pokáním, stotožňujeme sa s nimi, a vtedy sa nám zdá, že Boh sa nehnevá na naše hriechy, ale na nás. Ak sa však pokáním odvrátime od hriechu, spoznáme, že Boh naozaj nenávidí iba hriech a hriešnika miluje.“[9]

Veľmi pekne to vyjadril pápež František počas Krížovej cesty v Koloseu (Rím 2013): „Kristov kríž je slovom o láske, milosrdenstve a odpustení. Zároveň je aj súdom. Boh nás súdi tým, že nás miluje. Ak prijmem jeho lásku, som spasený, ak odmietam, som odsúdený – nie ním, ale mnou samým, pretože Boh nezatracuje. On len miluje a zachraňuje.“ 

Aký je teda ten spravodlivý hnev? Kedy nie je hriechom? Keď sa rodičia právom hnevajú na právnika, ktorý oslobodil dílera drog a spôsobil, že ich syn zomrel na následky predávkovania, alebo to bolo jeho dielo; keď ktosi v mene Boha a svojich „argumentov“ nahovára mladých, aby zabíjali v mene Boha; keď lekár, ktorý nahováral mamičky, aby podstúpili interrupciu, alebo farmaceut sa neskôr obohatili takýmto pokútnym spôsobom; keď lekár z lajdáckosti zapríčinil ochrnutie dieťaťa alebo spôsobil retardáciu dieťaťa…[10] Hlavné prikázanie, ktoré Boh dal človeku, je, aby miloval Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého. Aby miloval človeka, ale nenávidel hriech. Hnev sa však môže stať hriechom, premeniť sa v nenávisť. Lebo čím dlhšie zotrvávame v hneve, čím dlhšie sa hneváme, tým skôr sa to obráti proti nám.

Sv. Pavol píše Efezanom: „Hnevajte sa, ale nehrešte. Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom, a nedávajte miesto diablovi. Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás. Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi“ (Ef 4, 26. 31 – 32).

Hnev nás nesmie ovládnuť.

– Nepotláčaj hnev voči niekomu, ale daj mu to najavo iným, šibalským spôsobom. Ak ťa niekto nahneval, daj mu to najavo, ale nie tak, ako to on očakáva: kúp mu darček, daruj mu kvet, urob pre neho niečo dobré; hnevaj sa kultivovane a elegantne.

– „Nasyp mu na hlavu žeravý popol“ – priveď ho do rozpakov a ukáž, že sa dá aj inakšie reagovať; namiesto napätia sa snaž zmeniť situáciu na vľúdnosť a veľkodušnosť, buď tým, čo šíri pokoj a harmóniu; cvič sa v mlčanlivosti, vyhraď si čas na ticho a sústredenie. A tak budeš napĺňať blahoslavenstvo, ktoré nás naučil Ježiš: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme“ (porov. Mt 5, 1 – 12).

Keď sme uvažovali o hriechu závisti, dospeli sme k záveru, že liekom proti nej a zároveň riešením je Boh sám. Podobne je to aj v prípade hnevu. Veľa zlých vecí, ktoré sa dejú okolo nás, sú „následkom hriechu a vzbury proti Bohu, lebo tieto veci väčšinou nie sú v zhode s vôľou Boha. Hneď ako na to prídeme a nebudeme zvaľovať naše neúspechy na neho, môže nás to otvoriť na možnosť, že návrat k Bohu, nie odvrátenie sa od neho, je kľúčom, ako môžeme ovládať svoj hnev.“[11]

---

[1] BERMEJO, C. J.: Ďalšie príbehy na uzdravenie duše. Bratislava : Karmelitánske nakladateľstvo, 2012, s. 20 – 21.
[2] TOMLIN, G.: Sedm hlavních hříchů a jak je překonávat. Kostelní Vydří : Karmelitánske nakladatelství, 2009, s. 78.
[3] Porov. KREEFT, P.: Návrat k čnosti. Bratislava : Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2007, s. 135.
[4] Tamže.
[5] Tamže, s. 140.
[6] MICHALOV, J.: Sedem hlavných hriechov. Bratislava : Lúč, 2002, s. 55 – 56.
[7] KREEFT, P.: cit. d., s. 136.
[8] Porov. TOMLIN, G.: Sedm hlavních hříchů a jak je překonávat. Kostelní Vydří : Karmelitánske nakladatelství. 2009, s. 68 – 69.
[9] KREEFT, P.: cit. d., s. 137 – 138.
[10] Porov. tamže, s. 140.
[11] TOMLIN, G.: cit. d., s. 70.