Božia prozreteľnosť prejavujúca sa službou predstavených spôsobila, že v mladosti som študoval a pracoval vyše 20 rokov v Ríme (1980 – 1999), kde som mohol zblízka pozorovať každodenný život a službu Svätého Otca.  Chcel by som už od samého začiatku uviesť, že to, čo ma na ňom najviac fascinovalo a priťahovalo, bola jeho modlitba: tak liturgická, verejná a skoro vždy prenášaná televíziou, ako aj, a to predovšetkým, tá osobná, povedal by som neustála, ktorá bola osobitným a ustavičným dialógom Kristovho námestníka s Bohom. Tento dialóg sa začal už od skorých ranných hodín počas pápežského rozjímania v súkromnej kaplnke, svoj vrchol dosahoval v slávení Eucharistie a vzdávaní vďaky po jej odslúžení, trval počas každodennej modlitby Liturgie hodín a ruženca (často tiež na krížovej ceste), pokračoval v každodenných a početných audienciách, počas krátkej prechádzky na terase Apoštolského paláca či (zriedkavejšie) vo Vatikánskych záhradách, v prírode v Castel Gandolfo alebo aj v Alpách počas tamojších krátkych letných pobytov. 

Myslím, že asi každý, kto mal šťastie zúčastniť sa na pápežovej Eucharistii v súkromnej kaplnke Svätého Otca, bol očarený modlitbou Jána Pavla II.:  jeho pohrúženosťou, kontempláciou, zapojením celej svojej osoby do rozhovoru s Bohom, čo bolo vidieť na jeho tvári. 

A tu sa odvážim poznamenať, že túto modlitbu, tento láskyplný dialóg s Pánom, s Tým, od ktorého vieme, že nás má rád – lebo tak definujú modlitbu svätí karmelitánski mystici (pozri sv. Terézia od Ježiša, Kniha života, 8, 5; sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, Autobiografické rukopisy, C 25r) – sa pápež naučil od Karmelu, s duchovnosťou ktorého – ako sám mnohokrát vyznal – bol spojený už od samého detstva vďaka wadowickému kláštoru bosých karmelitánov. Tento kláštor založil na konci 19. storočia  sv. Rafael Kalinowski (zomrel v r. 1907). Beatifikoval a kanonizoval ho práve Ján Pavol II., ktorý – ako sám povedal – „počul o ňom veľa od svojich najbližších“  (pozri Ján Pavol II., Texty o sv. Rafaelovi Kalinowskom, Krakov 2001, s. 7), a ktorého jeho súčasníci nazývali „chodiacou modlitbou“; ba viac, vďaka modlitebnému posolstvu španielskych mystikov, t. j. sv. Terézie od Ježiša a sv. Jána od Kríža, ktorých nazval majstrami svojho vnútorného života a žiariacimi lampami Cirkvi osvetľujúcimi aj Poľsko, ako aj vďaka učeniu sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša a sv. Terézie Benedikty od Kríža (Edity Steinovej). 

Úlohu španielskych mystikov vo svojom živote Svätý Otec výslovne zdôraznil v novembri 1982, počas púte do Avily, mesta úzko spojeného s karmelitánskymi reformátormi. Povedal vtedy:  „Túžim ešte viac posilniť zväzky zbožnosti s karmelitánskymi svätými, ktorí žili  v tomto kraji: so sv. Teréziou od Ježiša a sv. Jánom od Kríža. Ctím si ich a obdivujem nielen ako majstrov môjho vnútorného života, ale aj ako dve jasne žiariace lampy španielskej Cirkvi.  Práve oni svojou duchovnou doktrínou osvecovali cesty v mojej vlasti, na počiatku XVII. storočia, keď do Krakova prišli prví synovia a dcéry tereziánskeho Karmelu“ (Bosých karmelitánov poznám už od  detstva. Karmel, jeho svätí, život, charizma, úlohy a ciele vo výpovediach Svätého Otca Jána Pavla II., Lodž-Rím 1988, s. 31). A pri hrobe sv. Jána od Kríža v Segovii zasa pápež zdôraznil: „Som vďačný prozreteľnosti, že som sem mohol prísť, aby som si mohol uctiť relikvie a privolať osobu a doktrínu sv. Jána od Kríža, ktorému  v mojej duchovnej formácii vďačím za mnohé. Už v mladosti som ho spoznal a nadviazal som duchovný kontakt s týmto majstrom viery, s jeho dielami a myslením, až do vrcholného momentu, ktorým bolo napísanie doktorandskej práce na tému „Viera u sv. Jána od Kríža“.  Odvtedy som v ňom videl priateľa a učiteľa, ktorý mi ukazoval svetlo svietiace v temnote a vedúce k Bohu“  (tamtiež, s. 69).  A keď ide o sv. Teréziu z Lisieux a sv. Teréziu Benediktu od Kríža (Editu Steinovú), nezabúdajme, že prvú z nich Ján Pavol II. začlenil medzi Učiteľov cirkvi, a druhú beatifikoval, kanonizoval a vyhlásil za spolupatrónku Európy. Nech nám v tejto súvislosti stačí svedectvo kardinála Jozefa Ratzingera, pápeža Benedikta XVI., dnes pápeža seniora: „Dve ženy, členky karmelitánskeho rádu, nám môžu pomôcť pochopiť celý modlitebno-múdroslovný rozmer jeho teologických úvah. Prvá z nich je svätá Terézia z Lisieux , ktorú vyhlásil za Učiteľku cirkvi, a druhá je Edita Steinová, učiteľka a doktorka filozofie, ktorú on vyhlásil za svätú“ (pozri Život Karmelu (Krakov), č. 35/1999, s. 96).

Sám si spomínam a nikdy na to nezabudnem, ako na jednej z prvých audiencií v Ríme, hneď po mojom príchode v roku 1980, Svätý Otec hovoril o modlitbe. Povedal pritom, že človek ju potrebuje tak ako dýchanie. Bez dýchania, ako vieme, človek zomiera. A bez modlitby človek zomiera v duchovnom zmysle! 

Pamätám si veľmi dobre, ako nás v noviciáte náš úžasný vychovávateľ, dobrák od kosti, dnes kandidát na oltár, o. Rudolf Warzecha, učil, že „karmelitán bez modlitby je ako generál vopred prehratej bitky“.  Tento výrok by bolo treba rozšíriť: kresťan, ba čo viac, človek bez modlitby je generálom vopred prehratej bitky.  Toto učil a potvrdzoval vlastným životom poľský pápež, a treba o tom nahlas hovoriť najmä teraz, keď si pripomíname sté výročie jeho narodenia, uvedomujeme si všestranné bohatstvo jeho posolstva  a konštatujeme, ako  veľmi bolo prorocké.