Nedá sa obsiahnuť vyše štvrťstoročie pápežskej služby sv. Jána Pavla II. a obísť  hoci len  najvýrečnejšie modlitebné gestá. Svätý Otec neraz, podobne ako aj pred jeho voľbou na Petrovu stolicu, zaskakoval svojou modlitbou. Už deň po tejto voľbe sa vybral navštíviť chorého arcibiskupa Andreja M. Deskura. Svedkovia tejto jazdy otvoreným autom po uliciach Večného mesta si všimli v jeho rukách ruženec, lebo tejto mariánskej modlitbe bol vždy verný.   

Keď ho zasiahla guľka atentátnika v onom neskorom popoludní 13. mája 1981 a on sa po operácii na Poliklinike Gemelli prebudil z narkózy, vždy verný Liturgii hodín, spýtal sa svojho tajomníka, o. Stanislava Dziwisza: „Už sme sa pomodlili kompletórium (záverečnú modlitbu dňa)?“

Pred zahájením svojej prvej apoštolskej cesty do vlasti, po príchode na palubu lietadla prežíval nesmierne vzrušenie a svojim najbližším spolupracovníkom povedal: „Viete, že do Poľska sa letí rýchlejšie ako do inej krajiny?“ A po chvíli navrhol: „Pošlime ešte depešu Pánu Bohu, čiže pomodlime sa na úmysel tejto cesty“ (K. Pielatowski, cit. dielo, s. 170).

Počas pobytu v Gdaňsku sa  Svätý Otec vrátil od Pomníka zabitých pracovníkov gdaňských dokov do biskupského domu v Olive. Mal si tam trochu odpočinúť pred ďalšími povinnosťami a zjesť obed so skupinou osobitne pozvaných hostí. Odišiel teda do svojej izby odpočinúť si a hostia sa schádzali v jedálni, kde naňho čakali. Určená hodina zahájenia pohostenia minula, a pápež neprichádzal. Nervózny domáci pán, už zosnulý arcibiskup Tadeusz Goclowski, sa vybral do predizby a spýtal sa pápežovho tajomníka: „Otec tajomník, pozvaní hostia čakajú a začínajú byť netrpezliví!“  Diskrétny tajomník o. Stanislaw iba ukázal na dvere domácej kaplnky a povedal: „Otec biskup, pozrite sa!“ Dvere kaplnky boli trochu odchýlené a bolo vidieť Svätého Otca, ako sa vo veľkom pohrúžení modlí pobožnosť krížovej cesty. Kristov námestník putuje po svojej vlasti, unavený, obklopený tisícami ľudí i záležitostí, a namiesto odpočinku ide do kaplnky, aby sa tam modlil. Arcibiskup Goclowski tam stál nesmierne vzrušený a plný úžasu. Neskôr pri spomienke na túto chvíľu iba hovorieval: „To bola jedna z mojich najväčších osobných skúseností a veľké poučenie“ (tamtiež, s. 205-206).

Pripomeňme ešte nezabudnuteľnú a veľmi výrečnú mlčanlivú modlitbu Svätého Otca vo wawelskej katedrále v roku 2002: vyše pol hodiny ticha v štátnej televízii, ktorá ani komentárom ani hudbou  nenarušila jeho každodennú Liturgiu hodín. Už zosnulý o. Janusz Bielaňski to komentoval takto:  „Priznám sa, hodinky, čiže kňazská modlitba, mi boli blízke už od vysviacky. Nikdy som ich nevynechal, a to som kňazom vyše 40 rokov. Ale mal som to šťastie, že som kľačal vedľa pápeža na Waweli a držal som lampu, keď sa Svätý Otec modlil hodinky. Prečítal žalm, otočil list, pozrel sa na oltár sv. Stanislava a zadumal sa. Pomodlil sa ďalší žalm a znova chvíľu uvažoval. Vrátil sa naspäť, aby niektoré verše prečítal ešte raz. Zaznačil si prstom, kde skončil čítanie, a znova sa pozeral na sv. Stanislava. A to, čo my čítame zbožne 15 minút, pápež hovoril 35 minút. Bol ponorený v Bohu a preňho čas neexistoval. Tak sa modlil! To boli pre mňa najväčšie duchovné cvičenia o modlitbe“  (podľa: Carolus – Nedeľný informačník wadowických dekanátov, č. 7/2004, s. 10). 

Zdroj: Ján Pavol II. – muž ustavičnej modlitby. Vydavateľstvo bosých karmelitánov, Krakov, 2004