„A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu. A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.“ (Rim 5, 1-5)
V živote človeka každá vec musí prejsť rôznymi skúškami. Vezmime si napríklad výchovu detí. Vieme, že v niektorých rodinách je to dosť problematické, rodičia chránia dieťa takmer pred všetkým – pred zimou, nachladnutím atď. Také dieťa sa potom stane chúlostivým, ľahšie ochorie. Je zrejmé, že dieťa treba postupne navykať na rôzne ťažkosti. Pre dospelého človeka to nie je problém, ale ak nie je na to zvyknutý, môže nastať pre neho problém.
Hovorí sa, že historický vývoj spoločnosti napreduje vďaka tomu, že človek stojí pred rôznymi problémami a ťažkosťami, ktoré treba riešiť. A vďaka tomuto vývoju je potom rýchlejší. Niektorí sa tak pozerajú na západné štáty, že tamojší ľudia sa síce majú dosť dobre, no na druhej strane to môže smerovať k degradácii, lebo nie sú zvyknutí snažiť sa o rôzne veci.
Aj v živote viery prichádzajú chvíle, keď je viera skúšaná. Prichádza skúška viery, nejaká búrka, ktorá má slúžiť rozvoju viery. Ako sme počuli u sv. Pavla – v rôznych súženiach sa rodí trvalá nádej, ktorá potom dáva človeku veľkú vnútornú silu a vedie ho v celom živote.
Dnes by som chcel spoločne s vami uvažovať práve o skúškach vo viere. Pred pár mesiacmi sme hovorili, čo je viera. Dnes sa trochu zamyslíme nad skúškami viery, lebo aj viera musí byť vyskúšaná. Takmer vždy spôsobuje problémy viera, ktorá sa rodí z tradície, ako sa hovorí, alebo zo zvyku: ľudia praktizujú vieru, lebo sa praktizovala v ich rodine. Taká viera – ako nám často ukazuje skúsenosť – nevie vytrvať v rôznych protivenstvách. Napríklad vo východnej Európe komunisti začali vytvárať nové mestá pre robotníkov, kde ľudia dostali prácu; sťahovali sa sem takmer z celej republiky (v Poľsku bolo niekoľko takých miest). Bolo vidieť, že doma dostali nejakú vieru, s rodičmi chodili do kostola, ale keď sa presťahovali inam, vieru už vôbec nepraktizovali. Na spoveď išli iba vtedy, keď sa vrátili na sviatky k rodičom. V ich novom prostredí to nikto nerobil, mali strach jeden z druhého. Bolo to práve preto, že ich viera bola na úrovni zvyku a neprežila dosť skúšok, aby bola presvedčivá. Takýto človek nevie potom nájsť vieru v rôznych životných ťažkostiach.
Veľa skúšok prichádza na človeka, ak je viera spojená s rôznymi pocitmi. Je to problém, ktorý má prakticky každý z nás vo svojom živote. Existujú obdobia, keď Boha prežívame viac, to znamená citovo sa zapájame, cítime rôzne veci, ale je to na úrovni citov, a potom prichádza obdobie, keď sa city strácajú a človek sa musí rozhodnúť: buď bude hľadať city, ktoré samozrejme nie sú Bohom, alebo bude hľadať Boha, ktorý prichádza inou cestou. Najmä v Karmeli – ako to často zdôrazňuje sv. Ján z Kríža – sa musíme snažiť o to, aby sme žili vo vzťahu s Bohom, aby sme sa s ním zjednotili, nie prostredníctvom nejakých sprostredkovateľov, ktorí iba rozprávajú o Pánu Bohu, ani nie vďaka pocitom, ale aby sme žili čo najbližšie k samému Bohu. To sú dôkazy toho, že skúšky vo viere sú nevyhnutné.
Po nich musí prísť očistenie. Možno zaiste uvažovať, či každý musí prežiť nejakú skúšku; myslím si však, že pre každého človeka je potrebné, aby na neho prišli skúšky, búrky, lebo vďaka nim sa človek rozvíja. Keď skúšky neprichádzajú, keď je všetko pokojné, musí sa položiť otázka, či tam nie je nejaká falošná zbožnosť atď.
Ide o to, aby sme mali túžbu zjednotiť sa s Kristom bez sprostredkovateľov. V našom živote vidíme, že tých sprostredkovateľov je veľa. Veľa je aj miest, kde prichádzajú skúšky. Je to aj vec pochopenia Božích vecí, ale aj tu môže prísť obdobie, že človek ich naraz nevie chápať, a nastáva kríza. Prichádzajú pocity, rôzne zmyslové skúsenosti, problémy s predstavami, často prichádza aj skúška spojená so spoločenstvom. Je jasné, že človek na začiatku potrebuje spoločenstvo, ktoré ho pritiahne k hlbšiemu životu; potom sa však musí postaviť na vlastné nohy. Všetky tieto veci sú v niektorej etape života dobré, sú potrebné, majú nejaký zmysel. Vedú síce k Bohu, nie sú však samým Bohom, a preto sa človek musí najprv vo všetkom očistiť. Ako som už povedal, ak človek neprežíva skúšky, musí si položiť otázku o svojej láske k Bohu, či skutočne túži po stretnutí s Bohom, alebo nemá túto veľkú túžbu, ktorá by v Karmeli mala byť, a stačí mu len málo. Karmelitán je človek, ktorý sa snaží zvoliť si všetko. Sv. Ján z Kríža vo Výstupe na horu Karmel píše, že treba skôr túžiť nepoznať a nemať. Ide o to, nezastaviť sa pri Božích daroch, ale ísť priamo k podstate.
Takmer všetky skúšky vo viere možno zhrnúť do jednej schémy. Ide o to, že existuje niečo podstatné, čo prežívame v duchovnom živote, v živote viery, a to sa zrazu skončí. Môžu to byť bežné problémy, napríklad choroba. Vezmime si za príklad „preoblečeného“ katolíka: jeho viera je vždy spojená s chodením do kostola, aspoň na nedeľnú omšu, a keď príde choroba, nemôže ísť do kostola; to je pre každého človeka skúška vo viere. Ak je viera silná, takáto skúška môže vzbudiť v človeku ešte väčšiu túžbu po Bohu. V skúške by si mal človek uvedomiť skutočnosť, ktorú predtým prežíval a teraz ju nemôže prežívať, napríklad predstaví si sv. omšu v kostole. Ak má človek vieru, choroba mu väčšinou pomôže uvedomiť si hodnotu sv. omše. U veriacich tieto skúšky vzbudzujú akt väčšej viery, akt hľadania Boha, nejaké očakávanie, túžbu. V skutočnosti sa rozširujú naše horizonty, náš pohľad.
Je tu však jeden veľmi dôležitý problém: človek sa totiž v takej skúške môže sústrediť buď na Boha, a tak jeho túžba bude rásť, alebo sa môže sústrediť na seba a jednoducho si povie – sám pre seba alebo aj všetkým ostatným – „mám krízu“. Je to spojené s egoizmom, ktorý v skutočnosti vedie k tomu, že to, čo je v kríze tvorivé, človek môže jednoducho stratiť. Zatvára sa do seba, rozmýšľa nad tým, čo prežíva alebo čo neprežíva, a nejde ďalej, ako by mal ísť. Uvažuje iba o sebe a zbavuje sa všetkých povinností, najmä duchovných.
Aby človek nestratil milosť, ktorú Boh dáva človeku v kríze, záleží na tom, ako ju človek prijme. Buď sa poddá a bude sa snažiť na všetko zabudnúť, bude sa snažiť o väčšiu túžbu po Bohu, alebo sa sústredí iba na seba a Pán Boh nebude mať k nemu prakticky nijaký prístup.
Skúšky vo viere môžu mať dvojaký charakter: po prvé, môžu sa dotýkať len duchovného priestoru – modlitieb, breviára, rozjímania. Sú to všetko duchovné cvičenia, ktoré sa nám zdajú niekedy celkom jednoduché, niekedy však vyžadujú veľa námahy. Ide tu o duševné problémy. Druhý charakter skúšok je spojený viac so životnými problémami. Môžu to byť napríklad nejaké rodinné problémy (rozpad manželstva, problémy s deťmi), problémy so zamestnaním, zdravotné problémy, alebo odchod blízkeho priateľa, ale aj morálne problémy – hriech, do ktorého človek upadol a nevie sa z neho vymaniť, vyrovnať sa s ním. Sú rôzne veci, ktoré môžu v živote prísť, a človek zrazu nevie nájsť sám seba. Predtým to mal všetko pekne poukladané a všetko išlo, naraz sa zabehaný poriadok zrúti a človek nevie nájsť možnosť, ako vyriešiť svoj problém.
Pamätajme si, že aj duchovné (duševné) aj životné problémy sú vždy príležitosťou pre človeka, aby rástol a rozvíjal svoju vieru. Každý problém má človeka priviesť k tomu, aby vzbudil v sebe väčší hlad po Bohu. Keď prichádza choroba, človek hľadá nejakú podporu, najmä ak ide o ťažkú chorobu. Človek, ktorý je zvyknutý na aktivitu, naraz sa nachádza v nemocnici na lôžku. Je to príležitosť, aby sa jeho viera stala silnejšou, aby sa viac zjednotil s Bohom. A je to povinnosť aj nášho svedectva, nášho apoštolátu (sv. Augustín): nejde o to, aby sme takému človeku dali prázdnu nádej, že to prejde, že chorobu zvládne a podobne, ale treba ho pripraviť na skúšky a povedať mu, že Pán Boh nikdy neskúša človeka viac, ako môže vydržať. Musí to byť v pravde, musíme vieru takého človeka posilňovať. Je to príležitosť, ktorú Pán Boh dáva človeku, aby sa viac zamyslel nad svojím životom. Podobne je to aj
v manželstve – ak sa rozpadá, a pre mnohých to znamená všetko, aj v takýchto problémoch musí byť silnejší vzťah k Pánu Bohu. Ako sme už povedali, každá takáto príležitosť je nejakým príchodom Boha a smeruje k povzbudeniu väčšieho hladu a väčšej túžby po Bohu. Čím viac je človek chorý, tým viac potrebuje ošetrovanie a pomoc lekára. Keď je človek stratený v živote, tým viac potrebuje toho, kto dáva zmysel života, potrebuje Vykupiteľa. Boh chce byť našou jedinou podporou, jedinou záchranou. A všetky skúšky vo viere nás majú k tomu viesť.
Sväté Písmo nám dáva niekoľko pekných príkladov viery, napríklad v knihe Genezis (12, 1-4; 15,1-6) a v liste sv. apoštola Pavla Rimanom (4,18-24). Tieto fragmenty z Písma nám ukazujú Abraháma ako vzor človeka, ktorý uveril Pánu Bohu, a ako vidíme u sv. Pavla – k tomuto príkladu sa učenie Cirkvi často vracia, pretože Abrahám mal živú, oddanú vieru, a to vo veľmi konkrétnych situáciách. V knihe Genezis (12,1-4) čítame, ako Pán Boh povolal Abraháma a povedal mu, aby odišiel zo svojej rodnej zeme a išiel do inej zeme, ktorú mu ukáže, pričom mu nepovedal, kam ho posiela, a dal mu prísľub požehnania pre celé jeho potomstvo. Nebolo to zaiste jednoduché. Veď si len predstavme, že by sme zrazu museli zanechať svoje mesto, svoje zamestnanie, svoju rodinu, nastúpiť do nejakého autobusu alebo vlaku a odísť niekam do cudziny, pretože Pán Boh nám povedal, že tam nám dá požehnanie. Abrahám bol zbavený všetkých vecí, ktoré zabezpečujú život, ako aj rodiny a známych.
Z toho vidno, že keď má človek takú silnú vieru, že sa spoľahne jedine na Pána Boha, na to, čo mu hovorí, nebude pre neho problémom prijať takéto rozhodnutie. To, že Abrahám zanechal všetko, čo mal, svoje zabezpečenie, je dôkazom postoja človeka, ktorý je veľmi citlivý na Boží hlas. Lebo keď odišiel z Uru, musel počúvať Boží hlas, kam má ísť, a napokon či už je v cieli svojej cesty. Keď je človek v bežnej situácii, nepotrebuje sa tak často pýtať Boha. Keď sa však vydá na cestu viery, vždy si musí položiť otázku, čo Pán Boh od neho očakáva. Samozrejme, nejde o to, aby sme cestovali do ďalekých krajín, ale naše skúšky, náš rozvoj viery sa často tomu podobajú. A prídu na nás skúšky, keď nám Pán Boh odoberie nejaké to naše zabezpečenie a istotu, budeme stáť pred nejakými ťažkosťami. Podobnú skúšku prežíval Abrahám, keď Boh žiadal od neho obetu vlastného syna. Abrahám cítil, že Boh mu ho dal a že teraz ho musí zabiť, obetovať… Na jednej strane sa nám to môže zdať absurdné, ale je to zasa dôkaz jeho veľkej viery v Boží prísľub. Keď Pán Boh povedal, že jeho potomstvo bude veľké, on verí, že to tak bude. Nemusí chápať, ako to Boh urobí, keď mu chce vziať syna, ale verí mu…
Predstavme si seba v podobnej situácii: nejde tu o to, aby sme odchádzali z Uru a išli do krajiny Kanaán, teda z Bratislavy do nejakého iného štátu, napríklad niekam do Angoly; ide tu o cestovanie v duchovnej oblasti. Človek má s vierou začať žiť inak práve na tom mieste vo svete, kde žije. Je veľa rôznych situácií, keď máme ťažkosti, lebo ľudia okolo nás chápu veci trochu inak ako my. Napríklad pokiaľ ide o čistotu alebo sexuálny život, mnohí ľudia nemajú vôbec cit pre tieto veci, uvádzajú rôzne argumenty – sociologické, psychologické, ba aj zvyky, a napokon keď už nemajú žiaden argument, hovoria, že všetci to tak robia… Človek v sebe cíti rôzne túžby, a preto sa musí rozhodnúť: buď pôjde za tým, čo vidí a cíti, čo mu ostatní hovoria, alebo uverí Božiemu slovu, uverí v Boží prísľub, ktorým Boh sľubuje šťastie a úplnosť darov tomu, kto zachováva všetkých desatoro Božích prikázaní.
V niektorých situáciách alebo v niektorom prostredí by sa veriaci človek skutočne mohol prirovnať k Abrahámovi, ktorý musel odísť niekam do neznáma, stratil všetko, čo mal, zostala mu len viera v Boha, v Božie slovo: keď to Boh povedal, musí to tak byť! Boh žiadal od Abraháma veľa, ale bolo to práve preto, že mu chcel dať niečo neobvyklé. Chcel mu dať veľké dary, a preto skúšal jeho dôveru až do krajnosti, chcel ju urobiť čo najväčšou.
Na túto skutočnosť nadväzuje aj konštitúcia 2.vatikánskeho koncilu, kde sa hovorí, že viera sa rozvíja v rozhodnutiach, v ktorých sa človek oddáva Bohu v poslušnosti viery. Sú to situácie, keď nám ľudské argumenty hovoria niečo iné a poslušnosť viery nám káže zasa niečo iné. Ak sa človek odovzdá Bohu v poslušnosti viery, takéto rozhodnutie veľmi posilní jeho vieru. Samozrejme, že v praxi sú to často veľmi ťažké situácie, napríklad ak ide o rozhodnutie spojené s nejakým pokušením v rôznych oblastiach (nielen v čistote). Všetky pokušenia aj skúšky majú pozitívny zmysel, lebo nás môžu prebudiť z „pokoja“ (letargie), z nejakej náboženskej strnulosti alebo z ľahostajnosti viery.
V tejto súvislosti treba spomenúť aj Pannu Máriu. Alžbeta jej povedala: „Blahoslavená si, lebo si uverila.“ Jedna časť encykliky Jána Pavla II. Redemptoris Mater je venovaná viere Panny Márie. V jej živote bolo viacero situácií, ktoré si vyžadovali poslušnosť viery: napríklad tajomstvo vtelenia: Boh má byť Synom človeka. Je to tajomstvo, ktoré sa nedá vedecky analyzovať. Pre Pannu Máriu to znamenalo, že Boh nechcel byť iba synom človeka, ale jej synom… Keď pri zvestovaní počula slová anjela, uvažovala, čo má znamenať jeho pozdrav, divila sa všetkému, bola si vedomá svojej ľudskej slabosti, napriek tomu, že bola nepoškvrnená… A Boh sa má stať jej synom? Uverila tomu a aj po narodení dieťaťa Ježiša, keď ho vychovávala, mala v sebe vieru, že tento človek je Mesiášom.
V skutočnosti by sa celé zvestovanie a Máriino „fiat“ dalo prirovnať k odchodu Abraháma z rodného mesta do iného kraja. Bolo to prijatie novej úlohy – úlohy matky Mesiáša. V skutočnosti išlo o zmenu celého jej života (rodina, dieťa, Kristus – jej život je zrazu iný). Tak ako Abrahám nám ukazuje, že viera je putovaním, Panna Mária nám zasa ukazuje, že putovanie má duchovný význam. Žijeme v tom istom prostredí, medzi tými istými ľuďmi, v tej istej krajine, ale už nie sme tí istí ľudia, ako sme boli predtým, než nás Pán Boh povolal. Napríklad aj to, že som kresťanom, Božím dieťaťom, Božím synom či dcérou, si vyžaduje vieru, že som povolaný (povolaná) k zjednoteniu s Bohom. Je to pravda viery, ktorá by sa dala prirovnať aj k tomu, že Panna Mária sa mala stať matkou Boha. V našom prípade samozrejme nejde o také veľké veci, nie sme takí dokonalí, ale aj od nás sa vyžaduje viera, že sa môžeme zjednotiť s Bohom a že môžeme po tom túžiť. Dáva to tiež zmysel pre náš každodenný život: žiť každý deň v poslušnosti Božej Prozreteľnosti.
Vezmime si ešte jeden príklad – fragment z evanjelia sv. Matúša (12, 47-50): „Ktosi mu povedal: Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú sa s tebou rozprávať. – On však odvetil: Kto je moja matka a kto sú moji bratia? – Vystrel ruku nad svojich učeníkov a povedal: Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka.“
Tento fragment evanjelia sa interpretuje rôzne. Keď však uvažujeme o viere a o Panne Márii ako o príklade viery, skúsme si predstaviť vzťah medzi Matkou Božou a Ježišom Kristom aj v takej situácii, keď Panna Mária prichádza a Pán Ježiš pre ňu nemá čas. Jeden z mnohých komentárov o tejto udalosti zdôrazňuje, že to bola skúška: Pán Ježiš chcel len vyskúšať vieru a dôveru Panny Márie. Keby to bol niekto iný, Pán Ježiš by vedel, že nemôže od neho očakávať odovzdanosť a veľkú dôveru. Musel by sa s ním porozprávať a nemohol by ho nechať len tak. Ale Ježiš berie svoju matku ako niekoho, kto je veľmi milostiplný pred Bohom, je to osoba, ku ktorej má úplnú dôveru. Navonok sa zdá, že odvráva, že je veľmi prísny, že sa nechce s ňou rozprávať, že ju odmieta, ale v skutočnosti to bola tiež skúška viery. A Panna Mária – ako zdôrazňuje spomínaný komentár – vedela, že Ježiš v tejto situácii ráta s tým, že ona bude mať silnú vieru, že si môže byť istý, že jej nemusí venovať toľko času ako ostatným ľuďom, že nebude rušiť Krista v jeho poslaní, v jeho misii, ktorú mal splniť medzi ľuďmi. Odporúčam vám vrátiť sa k tomu niekedy v rozjímaní o vzťahu Panny Márie k Pánu Ježišovi; je to okamih, keď bola skúšaná viera P. Márie. Jej postoj by nám mal byť vzorom v našom živote.
V spomínanom komentári sa na lepšie pochopenie celej situácie uvádza príklad manželky, ktorá chápe prácu svojho manžela, a pretože ho veľmi miluje a je citlivá a pozorná, nechce ho ničím rušiť a nechce ho vytrhnúť z práce; neprichádza za ním s otázkou: Čo ti mám pomôcť? V živote sa často stáva, že žena sa niekoľkokrát ide opýtať manžela, v čom mu môže pomôcť, ale len preto, že chce, aby zanechal prácu a venoval sa jej. Ide tu o sústredenie sa na druhú osobu (napríklad na manžela) alebo na Boha a o sústredenie sa na seba. Je to príklad ideálnej lásky, keď človek myslí na druhú osobu – na nejakého človeka alebo na Boha – a zabúda na seba, nehľadá svoj vlastný záujem. Je to samozrejme ideálna láska, ale takú lásku by sme mali hľadať, k takej láske by sme mali dôjsť.
Treba ešte zdôrazniť, že obdobie životných skúšok, búrok a kríz je skutočne veľmi milostiplným obdobím vo vývoji nášho duchovného života, najmä viery. Z evanjelia poznáme príbeh o búrke, keď boli apoštoli na loďke s Pánom Ježišom. Zdá sa, akoby Pán Ježiš nechal apoštolov úplne samých, museli vylievať vodu… Nevieme si to ani dosť dobre predstaviť, ako bolo možné, že voda zalievala loďku a Pán Ježiš spokojne spal. V každej životnej búrke má človek dojem, akoby Pán Boh spal (alebo sa tvári, že spí?), a človek je ponechaný sám na seba, na svoje sily. Búrkami v našom živote môžu byť rôzne veci – pokušenia, škrupule, nepokoj, strach o budúcnosť, o zdravie, o zamestnanie, o rodinu atď. V príbehu z evanjelia vidíme dva postoje: na jednej strane sú tu zarmútení apoštoli, plní strachu, že sa utopia, nevedia, čo majú robiť, a na druhej strane Pán Ježiš napriek veľkému vetru a hromom si spokojne spí a nič ho nezaujíma… Sú to dva postoje, v ktorých môže človek prijať každú búrku, každú skúšku. Ľudia sa niekedy divia, že niekto s pokojom prijme nejakú ťažkú situáciu, napríklad správu o svojej chorobe, o rakovine, o blízkej smrti a podobne, a dokáže sa s tým zmieriť, pripravovať sa na smrť a nebrať to tragicky. Pre niektorých ľudí je to naopak veľká dráma, s ktorou sa nevedia vyrovnať. Ale človek, ktorý má vieru, bude vedieť prijať aj takúto ťažkú situáciu s väčším pokojom. Jedni sa teda podobajú apoštolom, ktorí majú veľký strach a snažia sa urobiť niečo, aby sa zachránili, tí druhí sa zasa viac podobajú Ježišovi, ktorý spokojne spí. Nie preto, že sú silní alebo veľkí, ale preto, že veria v Božiu Prozreteľnosť.
Nejde o to, či je človek pokojný alebo či má strach. Veď vieme, že v človeku je oblasť citová a vôľová; človek možno bude cítiť nejakú bolesť, nejaký strach, ale vo svojom vnútri bude pokojný, bude vedieť ovládať svoje pocity. (Napríklad aj tak, že si predstaví búrku z evanjelia a P. Ježiša na lodi…, porozmýšľa o tom a bude pokojnejší.)
V každej búrke sa môže zdať, že Pán Boh spí a že sme sami. Hovorí sa, že je celá teológia spánku Boha. V skutočnosti ide o to, že každá búrka má svoj zmysel – je príchodom Boha. Sv. Ján z Kríža zdôrazňuje, že Pán Boh prichádza iným spôsobom, než na aký sme zvyknutí, a preto sa nám zdá, že je ďaleko. On je však teraz omnoho bližšie, než bol predtým. Každá skúška má priniesť veľkú milosť a väčšiu odovzdanosť Bohu.
Ako máme prežívať krízy? Človek sa môže sústrediť na Boha a môže sa sústrediť iba na seba, na to, aký má ťažký život, aké má problémy, a tak sa automaticky poddá kríze. Prakticky uzná, že Kristus je ďaleko, že on ostal sám a musí jednoducho to obdobie nejako prečkať. A keďže ho musí prečkať, vzdáva sa všetkého, každej snahy, čo sa prejavuje veľmi rôzne (vidno to aj v kultúre správania medzi ľuďmi: veriaci sa vzdajú povinností modliť sa, vzdajú sa práce, a predovšetkým sa vzdajú záujmu o ostatných, myslia iba na seba). Správny postoj má v nás posilniť vieru. Naša modlitba má byť modlitbou viery. Musíme sa snažiť svoje pocity, emócie, celú psychicko-fyzickú sféru podriadiť sfére duševnej a snažiť sa o pokoj, aby sme čo najviac ovládali strach, ktorý prežívame. V tom nám môže veľmi pomôcť rozjímanie: je to čas, keď sa môžeme o všetkom porozprávať s Pánom Bohom. Ak sme pred Bohom úprimní, rozjímanie nám naozaj veľmi pomôže a kríza nebude taká ťažká, ako sa nám zdalo. Je dôležité, aby sme v skúške ovládali všetky pocity a aby sme sa snažili čo najmenej ovplyvňovať svoj postoj, predovšetkým pokiaľ ide o ostatných ľudí, i svoj postoj k povinnostiam, svoje skutky, túžby atď.
Uvediem ešte jeden príklad: Aj bl. Alžbeta od Najsvätejšej Trojice, mystička, ktorá prežívala Božiu prítomnosť, mala v živote jedno obdobie, keď prežívala ťažkú a tmavú noc, o ktorej hovorí sv. Ján z Kríža – noc viery v Božiu prítomnosť. Bolo to spojené s jej nástupom do kláštora, keď bola v noviciáte. Predtým jej Božia prítomnosť dodávala silu, a zrazu tú podporu nemala. Mala dojem, ako píše, že ju od Pána Boha oddeľuje hrubá stena. Je zaujímavé, že o tom vedeli len jej spovedník a predstavená, ostatné sestry vôbec netušili, že prežíva nejaké problémy. Vždy bola usmievavá, pokojná, ochotná pomáhať, no vo svojom vnútri musela veľmi bojovať. Svojím správaním – nesadnúť si do kúta a nič nerobiť, ale zabudnúť na seba – nám bl. Alžbeta dáva príklad, ako treba prekonávať životné skúšky.
Spracovala: Mária N.