„Ak niekto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme kríž a nasleduje ma.“

Tieto slová vyslovil Ježiš a adresoval ich tým, ktorí chceli ísť za ním. Podmienkou kráčania za Ježišom je dokázať zaprieť seba, umŕtvovať sa, zriecť sa niečoho. Tak ako to bolo v prípade bohatého mládenca z evanjelia, ktorý keď sa dozvedel, že do jeho mesta prichádza Ježiš, na kolenách ho prosil, aby mu ukázal smer. Po vymenovaní prikázaní a následnej pozvánke zo strany Ježiša, aby ho nasledoval, mladík odišiel smutný, lebo mal veľký majetok. Nedokázal sa zriecť toho, čo mal, nedokázal umŕtvovať svoje zmysly, seba, len preto, lebo sa bál.

Pokračujeme v našom zamýšľaní sa nad životom sv. Terézie z Lisieux. Mali sme možnosť poznať jej duchovnú cestu, malú cestu, cestu duchovného detstva. Chcel by som s vami pokračovať v poznávaní doktríny sv. Terézie. Dnes by sme sa pozastavili nad dôležitosťou umŕtvení, sebazaprení v jej živote, ale najprv si musíme na začiatku vyjasniť niektoré pojmy, ktoré sa týkajú nášho problému, a neskôr prejdeme ku konkrétnym veciam, ktoré sa udiali v živote sv. Terézie.

Pojem umŕtvenia, sebazaprenia

Ktosi môže povedať: „Ak je kresťanská náuka náukou o živote, ako je možné, že sa v nej hovorí o umŕtvovaní?“ Ak by sme brali pojem umŕtvenia doslovne, dali by sme mu za pravdu. Veď naša viera je o živote, a aj Ježiš sám povedal, že nám priniesol život. Tak ako je to s tým umŕtvením? Ak má veriaci svojou vierou preniknúť celý svet, dosiahnuť svätosť a večný život, pomáhať iným pri dosiahnutí večného života, prečo treba hovoriť o sebazaprení?[1]Umŕtvovať sa väčšinou chápeme v zmysle niečoho sa zbaviť a spôsobiť si tým utrpenie. Podľa niektorých to môže znamenať premôcť svoje telo prísnym pôstom a cvičením, ale môže to viesť až k deviáciám, ak sa nedokáže usmerniť a pochopiť správny zmysel sebazaprenia.[2]

Termín sebazaprenia, umŕtvenia sa objavil v latinskom preklade ako mortificatio – usmrtenie, mortificare – usmrtiť. Nejde tu o usmrtenie niekoho ako osoby, ale o zničenie zla. V Novom zákone vystupuje veľa významov umŕtvenia. Spomeňme aspoň niektoré.

Renuntiatio – zrieknutie – je to úkon odlúčenia sa od vonkajších vecí, aby človek mohol nasledovať Krista. („Kto sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.“) Na inom mieste v evanjeliu sa hovorí: „A oni opustili všetko a išli za ním.“

Abnegatio – sebazaprenie a zrieknutie sa seba. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba.“  – Naším najväčším nepriateľom je nezdravá láska k sebe samému. Treba ju usmrtiť, aby sme sa mohli odovzdať Bohu.[3]Duša, ktorá sa snaží milovať Boha,  musí sa dokázať zriecť všetkého, čo je prekážkou na ceste k Bohu. Následkom dedičného hriechu je človek náchylný na zlo; je v ňom hlboko zakorenená láska k sebe samému a táto láska nemá nič spoločné s darovaním sa. Je to egoizmus – sebectvo, kde človek hľadá iba seba, len svoje vlastné záujmy. Hľadá seba vo všetkom. To v nás spomaľuje náš duchový rast a dozrievanie v láske.[4]„Sebazaprenie spočíva v umŕtvení prirodzenej sebalásky, ktorá vedia človeka k hľadaniu seba, povzbudzuje náš egoizmus, falošnú „radosť“ z našich úspechov. Skutočné sebazaprenie – umŕtvenie – sa charakterizuje ako zabúdanie na seba. Nikdy však nemôže byť cieľom; je to skôr požiadavka, podmienka, ktorá vyplýva z lásky a je pre lásku. Sebazaprenie je ťažké, a niekedy až bolestné. Ale pochopenie sebazaprenia spočíva v zrieknutí sa seba, svojho „ja“; oslobodzuje ma od všetkých vecí, ktoré bránia rozvíjaniu lásky. Zriekam sa seba samého, lebo milujem Boha, lebo ho chcem ešte viac milovať, dôkladnejšie – dokonalejšie, pretože chcem, aby vo mne pôsobil, chcem sa stať podobný obrazu Božieho syna, pretože sa chcem zjednotiť s Ním“.[5]

Mortificatio – umŕtvenie – je usmrtenie zlých náklonností. „Umŕtvujte svojepozemské údy…“ Vyžaduje si smrť „života podľa tela“. Má za cieľ usmrcovať v nás „starého človeka“ s jeho žiadosťami.

Crucifixio – ukrižovanie tela s jeho žiadosťami.

Certamen– boj – znamená zápas veriaceho so zlom a napredovanie k cieľu. „Dobrý boj som bojoval..“[6]

Funkcia umŕtvenia

Umŕtvenie nám pomáha k rozvoju života v milosti. Ak chceme rásť, musíme spolupracovať s milosťou. Cieľom umŕtvenia je v prvom rade ochrana správnej hierarchie hodnôt. Boh má byť na prvom mieste. Nie kvôli tomu sa niečoho zriekam, že chcem niečo niekomu dokázať a ukázať, ale umŕtvenie má pre mňa väčší a hlbší význam. Je tiež znakom Božej lásky. Vyžaduje si akt vôle. Znamená to, že ja sa dobrovoľne zriekam nejakého dobra, alebo znášam nejaké utrpenie, pretože milujem Boha.[7]Umŕtvenie musí byť dobrovoľné. Nemôže byť nikým ani ničím nanútené. Ináč nemá význam. Povrchný možno, nie však nadprirodzený.[8]

Umŕtvenie má aj hodnotu pokánia a apoštolátu. Podieľam sa na vykupiteľskom diele

Krista. Umŕtvenie má aj výchovnú a formačnú funkciu. Je spojené  s formovaním mojej vôle. Vôľa, ktorá nie je podriadená disciplíne, slabne, a človek nie je schopný sa ovládať.

Nakoniec je umŕtvovanie školou umierania hriechu, aby človek žil s Kristom a nechal sa viesť jeho Duchom.[9]

Prečo sa máme umŕtvovať?

Prečo sa v kresťanstve hovorí o umieraní, keď je to o Láske? Túto otázku sme si položili na začiatku a skúsme si na ňu odpovedať.

• Aby sme nasledovali Krista. „On namiesto radosti, ktorá sa u núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu.“(Hebr 12, 2)Sv. Bernard povedal: „Nevinný trpel za nás od narodenia v betlehemskej jaskyni až po kríž na Kalvárii. Keďže Hlava volila krížovú cestu, ani údy nemôžu kráčať ináč. Bolo by hanbou byť zmäkčilým údom pod Hlavou pokrytou tŕním.“
• Aby sme poslúchali Krista. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba a nech ma nasleduje“.(Lk 9, 23) „Jeho evanjelium je náukou života a vyžaduje si, aby sme bezpodmienečne odumreli starému človeku, oľutovali a zanechali hriešnu minulosť.
• Aby sme poslúchali Cirkev, ktorá má poslanie hlásať vieru a pokánie. Cirkev a jej členovia v určitých obdobiach a dňoch konajú skutky pokánia. Je to spojené s nevyhnutnosťou umŕtvovania. Cirkev pripomína, aby veriaci konali pokánie, ktoré spočíva v obrátení – konverzii ducha – a je sprevádzaná dobrovoľnými, vonkajšími skutkami pokánia.
• Aby sme zadosťučinili za hriechy.

Sv. Bonaventúra definoval tri cesty: cestu očistenia(via purgationis), cestu osvietenia(via iluminationis) acestu zjednotenia(via unitatis).Cesta očistenia sa charakterizuje očistením človeka a jeho duše od hriechu a jeho následkov. Hriechu sa zbavíme dokonalou ľútosťou, vyznaním hriechov, ale po ich odpustení v nás hriech zanecháva trojakú povinnosť, aby sme zadosťučinili: 1.voči Bohu; 2.voči sebe; 3.voči blížnemu.

Boh nám odpúšťa hriech, a to si vyžaduje vynáhradu. Sme dlžní Bohu. Voči sebe sa zaväzujeme k náprave a polepšeniu. Tak ako choroba, ktorá oslabuje náš organizmus a zanecháva v nás zárodky chorôb, tak isto je to pri duchovnej porážke, keď v našej duši v nás ostávajú „zárodky“ ďalších chorôb. Musíme ich odstrániť – úplne, aby sa nestali nebezpečnými ohniskami. Vhodným prostriedkom na ich odstránenie je umŕtvovanie. Čím častejšie sa opakuje hriech, tým väčšie sú jeho následky. Čím väčšia je náchylnosť, tým väčšmi musíme proti nej bojovať. Hriech premôžeme opačným činom, ale náklonnosť na hriech nie. Je preto dôležité konať veľa skutkov opačnej povahy, proti vášni – dobrom, proti náklonnosti – čnosťou.

Voči blížnemu sme povinní vynahradiť škody, ktoré sme mu spôsobili, a tým sme poškodili aj Cirkev. Hriech ničí hodnotu pokladu spoločenstva svätých, ochudobňuje celú duchovnú rodinu.

Pre následky dedičného hriechu. Hoci necítime v nás ťažký hriech, sme žiadostiví. Je to pozostalosť dedičného hriechu. Je dôležité zbavovať sa ohniska – pýchy, t.j., nezriadenej lásky k sebe.

Aby sme nasledovali svätých.Život svätých bol vždy spojený s umŕtvením. Boli to a sú to ľudia, ktorí prekonávajú rôzne skúšky a ich život je spojený s kajúcnosťou. Zásada, ktorá platí pre každého, kto sa vybral na cestu za Kristom: „Vezmi kríž a nasleduj ma.“

Kvôli slobode ducha. Zbavujeme sa starého človeka, aby sme si obliekli nového človeka, ktorého Boh stvoril na svoj obraz spravodlivosti a svätosti. Sv. Terézia od Ježiša hovorí: „Duch sebaovládania nachádza silu v modlitbe. A naopak, modlitba sa utužuje v umŕtvovaní, ktoré jej pomáha, aby mohla prejsť do kontemplácie.“

Charles Reznikoff povedal: „Prsty tvojich myšlienok modelujú stále tvoju tvár.

Umŕtvovaním sa postupne zbavujeme pút hmoty a postupne sa dostávame do oblasti ducha.“

Svätí sú nám príkladom.[10]Medzi nimi je aj „malá“ Terezka od Dieťaťa Ježiša.

Čo nám chce povedať sv. Terézia? Ako sa ona umŕtvovala?[11]

Ukážeme si to na príkladoch a myslím, že sa z nich môžeme veľa naučiť. Umŕtvovanie v praxi nám sama ukáže svojím životom.

Obdobie detstva

Ako každé dieťa mala Terézia svoje prirodzené chyby a nedostatky, ktoré niekedy prejavovala navonok. Mala dobrú výchovu – sparťanskú. Starala sa o ňu staršia sestra Paulína a keď odišla neskôr na Karmel, štafetu prevzala jej sestra Celina. Ako sama priznala vo svojej autobiografii: „Ježiš vždy bdel nad svojou nevestou.“ Terézia už ako malá dieťa si zvykala na rôzne umŕtvovania. Od troch rokov, čo je až divné, mala zaužívané umŕtvovania. Mala tzv. korunku – uzlík s umŕtveniami, na ktorý si značila, koľko ich urobila za deň. Keď jej brali nejaký predmet, nesťažovala sa, radšej mlčala. Snažila sa o malé sebazaprenia, aj keď zo začiatku to bolo veľmi ťažké. Terézia bojovala podobne ako my. Ale to, čo jej dávalo silu, bola láska.

Veľkým úspechom v detstve bola „milosť Vianoc“. Sama povedala o tejto milosti: „V tú noc, keď sa stal slabým (Ježiš) a trpiacim pre moju lásku, urobil ma silnou a odvážnou, odel ma do svojej výzbroje, a od tejto požehnanej noci som nepodľahla v žiadnom boji.“ (Porov.: Sv. Terézia z Lisieux. Súborné dielo. 1. zv. Príbeh mojej duše. Lúč, 1997, s. 145 – Rkp A 45r^o)

Umŕtvenie v Karmeli

Terézia vstúpila do Karmelu ako dieťa. Do svojich 24 rokov, počas pobytu v Karmeli sa cvičila v umŕtvovaní. Cieľom nebolo umŕtvenie, cieľom bola Láska. Jej slová: „Mojím povolaním je Láska“ – sú zhrnutím celej duchovnej cesty Terézie. Rehoľný život je spojený, v istom zmysle, aj s utrpením. V každej komunite sa stávajú rôzne situácie a veci, keď sa zdá, že sa to už nedá vydržať. Spoločenstvo nie je skupinka ľudí bez pocitov, bez charakterov, bez chýb. Príčiny sú rôzne. Niekedy je to spojené s chýbajúcou výchovou, citlivosťou duchovného života, s fyzickými nedokonalosťami, morálnymi ťažkosťami a niekedy aj s nedostatkom cnosti. Poriadok a požiadavky spojené s prežívaním rehoľného života sú tiež príležitosťou k obete. Toto pociťovala Terézia, pretože vstúpila do Karmelu veľmi mladá a jej vnímavosť na celú klauzúru, na to všetko, čo videla, bola veľmi veľká.

Skúsme si prejsť jej jednotlivé miesta a situácie, ktoré hovoria o tom, ako prežívala  umŕtvenia a sebazápory.

1. Terézia sa snažila nebyť zvedavá. Počas rekreácií sa nepýtala na to, čo sa jej netýkalo, alebo bolo povedané počas jej neprítomnosti. Iba ak by to mala vedieť, pretože to bola jej povinnosť (z úradu novicmajsterky).
2. Terézia sa nesťažovala iným na svoje slabostí a utrpenia.Duša, ktorá prežíva nejaké utrpenie, chce sa s niekým podeliť. Terézia mala takú zásadu, že toto zdieľanie sa o utrpení jej robí ešte viacej starostí a nepomôže jej to. Naopak, ak sa duša upne na Boha a odovzdá mu všetky svoje problémy, dostáva svetlo a pomoc od Boha.
3. Terézii sa páčili pekné veci. Bolo to niečo prirodzené. Mala záľubu v pekných a nových veciach od čias noviciátu, ale postupom času, ako začala chápať zmysel chudoby, zamilovala si veci, ktoré boli staré. Po jej smrti zostali staré, ošúchané sandále, aké nosili karmelitánky v Lisieux podľa vzoru sestier zo Španielska. Boli z ľanu. Jej sandále boli tak zošúchané, že keď si ich chcela jedna z jej sestier zachovať, ktorási sestra konverska ich vhodila do pece. Jej džbán bol poobíjaný a knôtik na lampe bol taký malý, že ho mohla vytiahnuť iba pomocou ihly.
4. Terézia sa umŕtvovala pri jedle. Mala veľmi slabý žalúdok, a predsa jedla to, čo jej predložili. Najviac jej škodilo mlieko a fazuľa. Ona sa však nesťažovala; dokonca povedala, že nikdy toľko nejedla ako v Karmeli. Príklad jej umŕtvenia bol veľký. Jej spolusestry chceli zistiť, čo jej chutí, ale nikdy na to neprišli.

Jej spolusestra mala problémy s neustálym smädom. Bola aj psychicky chorá. Pri spoločnom stole mali fľašu s jablčnou šťavou a keďže táto sestra bola smädná, vždy všetko vypila. Terézia sa ani raz neozvala, ani ju kvôli tomu nezahriakla. Jej umŕtvenie sa ukázalo až na konci života, keď jej kázali, aby povedala, aké jedlo jej škodí.

1. Terézia trpela kvôli zime.V tom období v Karmeli v Lisieux bola ohrievaná iba jedna miestnosť (tzv. ohrievareň) spolu s infirmériou (ošetrovňou). „Trpela somzimou“, priznala sa na konci života.
2. Terézia prijímala tie najťažšie a najneobľúbenejšie práce.Príhoda pri praní je

dostatočným príkladom, ako prežívala umŕtvenia. Spomína: „Inokedy som stála pri praní pred sestrou, ktorá mi špliechala špinavú vodu do tváre zakaždým, keď vyťahovala vreckovky na lavicu. V prvej chvíli som si pomyslela, že cúvnem, utriem si tvár, a tak ukážem sestre, ktorá ma ošpliechala, že by mi preukázala službu, keby sa tak nerozťahovala. Ale hneď som si pomyslela, že je veru hlúpe odmietať poklady, ktoré sa mi tak veľkodušne núkajú, a usilovala som sa nedať najavo, ako bojujem…, a sľúbila som, že sa ešte raz vrátim na toto šťastné miesto, kde sa rozdávajú toľké poklady.“  (Porov.: Sv. Terézia z Lisieux: Súborné dielo. 1. zv. Príbeh mojej duše. Lúč, 1997, s. 281- Rkp A 45r^o)

1. Terézia nepohŕdala umŕtveniami, ktoré mala k dispozícii.  Príbeh so sestrou, ktorá počas modlitby neustále šramotila s ružencom. „Mala som veľkú chuť otočiť hlavu a pozrieť sa na vinníčku, ktorá si zaiste neuvedomovala svoj čudný návyk. Bol to jediný spôsob, ako ju na to upozorniť; ale v srdci som cítila, že je lepšie znášať to z lásky k Pánu Bohu a nespôsobiť sestre bolesť… Cítila som, ako ma zalieva pot, a musela som sa uspokojiť s modlitbou, ktorá bola vlastne utrpením… Celý čas mojej modlitby (ktorá veru nebola modlitba pokoja), uplynul tým, že som tento koncert obetovala Ježišovi.“(Porov.: Sv. Terézia z Lisieux: Súborné dielo. 1. zv. Príbeh mojej duše. Lúč, 1997, s. 280-281- Rkp C, 30r)
2. Teréziino umŕtvenie sa najviac prejavilo počas jej choroby. Nikdy sa nesťažovala, nikdy nič neprosila, iba ak by jej to kázalo svedomie.

Život Terézie bol plný abnegácie –  sebazaprenia a zrieknutia sa seba. Bola presvedčená, že bez úplného zabudnutia na seba nie je možné milovať Boha a úplne sa mu odovzdať. Možností, ako sa zriekať, je veľmi veľa. Netreba ich hľadať. Sú všade. Snažme sa, aby nám neunikli. Sú to práve tie „malé obety“. Terézia čerpala silu v láske, ktorá neustále horela v jej srdci, k ukrižovanej Láske. Milovať znamená zabudnúť na seba kvôli tomu, koho milujeme.

Každé umŕtvenie a sebazaprenie musí byť v súlade so stavom, životným stavom, v akom sa človek nachádza. Nikdy nesmie prekážať pri plnení si svojich stavovských povinností, a preto je dôležité vykonávať ich rozvážne.[12]

Na záver si vypočujme slová sv. Františka Saleského adresované Filotei: „Duchovná obnova sa má začať nie vonkajškom, ale od koreňa, od srdca… Pamätaj, že len vtedy sú (vonkajšie sebazaprenia) požehnaním pre duchovný život, keď sú prejavom zmýšľania tvojho srdca“.[13]

[1]Porov. A. Gazzera – A. Leonelli: V jeho šľapajach. Náčrt pokoncilovej asketiky a mystiky.Rím 1982, s. 241.

[2]Porov. J. W. Gogola: Teológia spoločenstva s Bohom.  Košice 2004, s. 265.

[3]Porov. tamže, s. 255 – 256.

[4]Porov. :Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux. Red. O. Filek. Kraków 1999, s. 152.

[5]Porov. tamže, s. 153.

[6]  J. W. Gogola: c.d., s. 266.

[7]Porov. tamže, s. 267 – 268.

[8]Porov. tamže, s. 267.

[9]Porov. tamže, s. 268.

[10]Porov. A. Gazzera – A. Leonelli: c.d., s. 241 – 248.

[11]Spracované podľa knihy: Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux. Kraków 1999, s. 154 – 167.

[12]Porov. J. W. Gogola: c.d., s. 267.

[13]F. Saleský: Filotea.  Bratislava 1996, s. 172 -176.