Nemôžeme zakončiť svoje úvahy bez toho, aby sme si nepovedali niečo na tému nášho postoja voči vine a hriechu. Jestvuje jeden dôvod, prečo sa práve táto úvaha nachádza vždy na konci našich stretnutí: Nedokonalosť a hriech podľa karmelitánskeho uhla pohľadu tiež patria k životu. Avšak vychádzajúc z  najlepších duchovných prameňov našej rehole a zo skutočnej kresťanskej náuky a zbožnosti by tieto skutočnosti nikdy nemali byť v centre našej pozornosti. Terézia od Dieťaťa Ježiša veľmi jasne a jednoducho vyjadrila túto pravdu, ktorá sa v Cirkvi tak málo berie do úvahy.  V jednom z listov sestre Celine píše:  „Ó, Celina, aké je ľahké zapáčiť sa Ježišovi a potešiť jeho Srdce. Musíme sa len k nemu obrátiť s láskou, nedívať sa pritom na seba a nepoukazovať na svoje chyby.“ Od nej, ale aj od iných karmelitánskych majstrov sa môžeme naučiť hľadať v našom duchovnom živote pravé miesto pre  skutočnosti, akými sú: spytovanie svedomia, snaha poznať seba samého, sviatosť zmierenia a duchovné vedenie. 

Zaiste, veľa katolíkov, tradicionalistov aj modernistov, má dnes problémy so sviatosťou zmierenia. Príčina vôbec nemusí vždy a v každom prípade spočívať vo všeobecnej ľahostajnosti alebo v nedostatočnom pocite viny. Často spočíva v jednostrannom, niekedy dokonca v zlom chápaní sviatosti pokánia; keď sa pozrieme bližšie, vidíme, že príčinou je tiež nekresťanské hodnotenie ľudskej nedokonalosti. Vidno, že v Cirkvi popri kresťanskej zbožnosti jestvuje aj nekresťanská zbožnosť. Aby sme rozlíšili jednu od druhej, musíme sa na ne pozrieť zo samého stredu viery a zo strany podstaty Dobrej zvesti.

Popri bezbožno-náboženskej predstave, ktorá pochádza ešte z čias pred Kristom a svoj základ nachádza predovšetkým vo východnej kultúre, človek žije neustále pod tlakom prísneho pohľadu Boha. Ak sa chce zachrániť, musí sa snažiť za každú cenu viesť morálne čistý a vzhľadom na charakter dokonalý život. Neustále sa musí snažiť vyvážiť Božie váhy obetami a zadosťučinením, aby tak nahradil všetko to, čo sa mu nedarí v úsilí byť dobrým. Okrem toho sa vo svojom spoločenstve pokúša nájsť milosť u rozhnevaného a dokonca urazeného Boha dôsledným dodržiavaním náboženských záväzkov, práv a rituálov.

Už sv. Pavol musel bojovať proti takýmto predstavám a z toho vznikajúcej zbožnosti. S neskutočnou silou proti tomu stavia Ježišov odkaz. Stačí si jedným dychom prečítať jeho list Rimanom. V ňom sa veľmi jasne a výrazne obracia k pobožným: V živote a smrti svojho Syna nám Boh zjavil, že ľudia už obdržali milosť /Židia aj bezbožní!/. Už sa nedá nič urobiť, pretože Boh už všetko vykonal! V jednej zo základných myšlienok  hovorí: Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi (Rim. 3,23-24). Kresťanská zbožnosť teda nespočíva v tom, aby sme si vďaka istej práci získali náklonnosť a láskavosť Boha; oveľa skôr ide o to, aby sme uverili láske Boha, akou nás miluje, aby sme uverili, že sme prijatí a povolaní k priateľstvu s Ním spolu s našimi nedokonalosťami.

Žiť duchovne teda znamená prijať priateľstvo, ktorým nás obdaril Boh, a následne vykonávať diela bez toho, aby sme sa zamýšľali nad tým, či to bude stačiť na vyváženie našich hriechov a nedokonalostí, a aby sme v úplnej slobode a radosti pomáhali Bohu v jeho starostlivosti o človeka na tejto zemi…

V myšlienkovej schéme bezbožnej zbožnosti hriech a nedokonalosť veľmi rýchlo vedú k zbožnosti, v ktorej sa opierame o činy a o to, čo vykonáme. Tak sa človek dostáva  k spravodlivosti spočívajúcej v činoch, k známemu postoju farizejov voči Bohu a blížnym, alebo tiež k tvrdeniu plnému rezignácie: “Som príliš zlý, aby som naozaj mohol žiť s Bohom…” Človek, ktorý sa až chorobne sústreďuje na boj proti nedokonalostiam, bude buď namyslený, alebo nikdy nebude radostný. Sviatosť pokánia má vtedy atmosféru súdu a je zaťažená strachom a hanbou.

Naproti tomu v kresťanskom chápaní, ktoré je plné ducha evanjelia, sa človek cíti prijatý a môže byť v blízkosti Boha napriek svojim nedokonalostiam. Chce sa vyhýbať hriechu a vine, nie však z ohľadu na prikázania, ale z presvedčenia, nakoľko túži odpovedať láske, vďaka ktorej žije. Sviatosť pokánia sa tak môže stať darom a celebrovaním (oslavou) zmierenia, ako to formuluje pokoncilová liturgia. V tomto prípade chodiť na spoveď znamená utiekať sa do náručia milujúceho, chápajúceho a milosrdného Otca, aby som si citeľným a počuteľným spôsobom pripomenul, že som niekto veľmi nedokonalý, ale napriek tomu vždy veľmi milovaný. Okrem toho sa môžem so svojím rovnako nedokonalým bratom (kňazom) poradiť, kde ma Boh potrebuje takého, aký som, napriek mojej slabosti, a k akej dokonalosti ma chce priviesť…

Ako sme už povedali, od majstrov Karmelu sa môžeme naučiť rozlišovať jedno od druhého. Keď sme čerpali z týchto prameňov – ja i moji spolubratia v kláštore, ako aj tí, ktorí len krátko pobudli v našej rehole – objavili  sme nový, hlbší a oslobodzujúci vzťah k vlastným nedokonalostiam, k hriechom, k pokániu a k sviatosti zmierenia.

V regule sv. Alberta, v základnom dokumente karmelitánskej duchovnosti, sa stretávame s nezmenšeným duchom evanjelia, ktorý seriózne berie na vedomie nedokonalosti a hriechy, ale hodnotí ich vo svetle vykúpenia s plným vedomím Božej lásky. Nehovorí sa tu o vykonávaní  potrebných úkonov pokánia ani o zadosťučinení za vlastné alebo cudzie viny. Pohľad pustovníkov z hory Karmel je skôr obrátený na nasledovanie Ježiša Krista a na službu Ježišovi Kristovi s čistým a dobrým svedomím. Pokolenie týchto otcov ešte nepozná kapituly vín so sebaobžalovaním a kajúcnym bičovaním! Pre nich bolo dôležitejšie stretnúť sa – ak to bolo možné, tak v nedeľu! – a  zhovárať sa o dodržiavaní a zachovávaní rehoľného života, ako aj o ich duchovnom raste; a pri tejto príležitosti s chápavou láskou korigovali chyby a priestupky bratov, ak si ich u niektorého z nich všimli. Sviatosť pokánia nepoznali, pretože v tých časoch sa vykonávala len v prípade, ak veriaci, ktorý sa dobrovoľne a verejne zriekol Boha a Cirkvi, prosil znova o prijatie do kresťanského spoločenstva. Až v 13. a 14. storočí sa spoveď takpovediac stala zvykom.

Terézia od Ježiša dvadsať rokov bojovala v kláštore s bezbožno-náboženským myslením, ktoré bolo charakteristické pre vtedajšiu Cirkev a kláštory. Postupne bola uzdravená; veľký zlom v nej nastal pri soche Ajhľa človek /Ecce homo/, keď sa pozerala na vteleného, predpovedaného a náukou Cirkvi hlásaného Božieho Syna: od tej chvíle sa cítila byť povolaná k priateľstvu s Bohom a s ľuďmi. Veľmi problematické a namáhavé bolo pre ňu nájsť takých spovedníkov, ktorí vierohodne a pravdivo vysluhujú sviatosť milosrdného Otca, ktorí vyvádzajú ľudí z rezignácie a strachu a dokážu byť ich spoločníkmi na ceste priateľstva a mystiky. Takého spovedníka – “akého nebolo v celej Kastílii” – našla v osobe sv. Jána od Kríža. Predstavenej v Beaze odporúča: “Všetky sestry v kláštore by sa s ním mali porozprávať a hovoriť s ním o veciach spojených s ich dušou; potom uvidia, ako veľmi ich to povzbudí, a zistia, že čo sa týka duchovného života a dokonalosti, budú veľmi napredovať.” O Jánovi od Kríža sa vyslovila takto: “On má Ducha nášho Pána.”

Sám Ján od Kríža, tak ako nikto iný v jeho dobe, ostro vystupuje proti bezbožno–náboženským predstavám a praktikám v Cirkvi a vystríha spovedníkov, že “keď človeka neustále obracajú a vyžadujú od neho generálnu spoveď, znova ho križujú.” Na začiatku svojho prvého diela píše: “Je poľutovaniahodné vidieť toľkých ľudí, ktorým Boh dal dary a milosti, aby kráčali ďalej. Keby sa len odvážili, dosiahli by vysoký stav (trvalé zjednotenie s Bohom); oni však zostávajú na nízkej úrovni spoločenstva s Bohom, keďže nechcú alebo nedokážu zanechať tento počiatočný stav, alebo nemajú nikoho, kto by ich postupne k tomu viedol.” Ján od Kríža, duchovný vodca mnohých rehoľných a civilných osôb, nechce chorobne upozorňovať na nedokonalosti človeka, na pôsobenie Zlého v srdciach ľudí, ktorí sú  slepo pripútaní k sebe. Pomáha im nájsť a prijať inú, podstatnejšiu skutočnosť: “Boh hľadá človeka prv, než on začne hľadať Jeho…” Keď vysluhuje sviatosť pokánia, chce ňou predovšetkým potešiť a dodať odvahu, ako aj ponúknuť smer a spoločnosť na ceste.

Boží Duch nemá v Cirkvi ako v celku ľahkú úlohu, v Karmeli tiež nie. Rovnako aj Alžbeta od Najsv. Trojice a Terézia od Dieťaťa Ježiša, sestry v duchu /Hans Urs von Balthasar/ na prahu atómového veku, sa musia k slobode vykúpených predierať kázňami o pekle, ktoré boli v tých časoch veľmi obľúbené. Stačí si raz prečítať Alžbetine spisy, ktoré sa týkajú kázní a duchovných cvičení, alebo prípravu Terezky na prvé sväté prijímanie. Alžbeta píše svojej priateľke Françoise: “Vari nie je potešujúce, že Ten, kto nás raz bude súdiť, býva v nás a v každej chvíli nás môže vyslobodiť z našich slabostí a môže nám odpúšťať? Sv. Pavol o tom jasne hovorí: ´On nás ospravedlnil zadarmo vierou v moc Jeho krvi.´ Ó, akí sme bohatí na Božie dobrá…” Niekoľko týždňov pred smrťou Terezka odporúča svojej predstavenej: “Niekto by mohol usúdiť, že moja veľká dôvera v milujúceho Boha pochádza z toho, že som nikdy nezhrešila. Matka, vysvetli sestrám, že moja dôvera by bola tak isto veľká aj vtedy, keby som spáchala všetky možné hriechy. Cítim, že celá hromada hriechov by bola ako kvapka vody hodená na rozpálené uhlie.” S úprimným rešpektom, ale aj s odstupom k spovedníkom píše svojej sestre Celine: “Dobre sa mi s tebou rozpráva, lebo iní ľudia by nechápali, čo hovorím; priznávam tiež, že sa to týka len niektorých duší. V skutočnosti duchovní vodcovia dovoľujú niekomu napredovať na ceste k dokonalosti povzbudzovaním k plneniu mnohých úkonov čností, a majú pravdu. Lenže mojím duchovným vodcom je Ježiš; on ma neučí počítať moje úkony čností. Učí ma robiť všetko z lásky, aby som mu nič neodmietla a aby som bola spokojná, keď mi dá možnosť preukázať Mu svoju lásku…” Lepšie pochopíme tieto slová, keď si prečítame verše z jej básne Žiť z lásky:

Z lásky žiť, to znamená

odhodiť všetok strach,

zabudnúť na chyby minulosti.

Nevidno žiadnu stopu mojich hriechov:

Láska spáli všetko v jednej chvíli.

Takýto pohľad na vieru robí človeka skutočne slobodným. Pred tvárou takého Boha sa dá žiť a neustále sa tešiť zo života.