P. Rudolf Bartal, OCD
V dejinách sveta nastal strašný deň, keď nenávisť, kráľovná zlých pocitov, nedostatkov a nerestí, narýchlo zvolala poradu. Všetky temné pocity sveta a najzvrhlejšie priania ľudského srdca pribehli s veľkou zvedavosťou. Keď sa všetci zhromaždili, nenávisť prehovorila: „Zvolala som vás dnes preto, že si z celého srdca prajem niekoho zabiť.” Prítomní sa tomu príliš nečudovali, lebo nenávisť vždy pestovala túžbu niekoho zabiť. Premýšľali však, koho je také ťažké zabiť, že na to nenávisť všetkých potrebuje. „Chcem, aby ste zabili lásku,” povedala. Zlomyseľne sa usmiali. Nejeden z nich si totiž prial to isté. Prvým dobrovoľníkom bol z1ý charakter. Povedal: „Vydám sa zabiť lásku a uisťujem vás, že do roka bude po smrti. Vyvolám takú nezhodu a zúrivosť, že to láska neunesie.”
O rok sa opäť zišli, no veľmi ich sklamalo, čo im povedal zlý charakter: „Je mi ľúto, vyskúšal som všetko, ale keď som zasial roztržku, láska ju prekonala a šla ďalej.” Nato sa horlivo ponúkla ctižiadosť, okázalo predviedla svoju moc a povedala: „Keď zlý charakter neuspel, pôjdem ja. Odvediem pozornosť lásky k túžbe po bohatstve a moci. To ju nenechá na pokoji.” A tak ctižiadosť zaútočila na svoju obeť, ktorá skutočne utrpela ranu, no napriek tomu sa rozhodla ísť ďalej, vzdala sa všetkej túžby po moci a znovu zvíťazila.
Nenávisť, rozzúrená z neúspechu ctižiadosti, vyslala žiarlivosť, výsmešnú a zvrátenú, ktorá nastražila všetky možné pasce, aby lásku zviedla z cesty a zranila ju pochybnosťami a nepodloženým podozrievaním. Láska zmätená tým, čo sa dialo, plakala a nechcela zomrieť. Zozbierala všetku svoju odvahu a silu, prekonala zlobu a vyhrala. Rok čo rok pokračovala nenávisť v boji. Vysielala tých najzákernejších útočníkov – ľahostajnosť, sebectvo, nezáujem, chudobu, chorobu a mnoho ďalších, no nijaký z nich neuspel. Hneď ako láska cítila, že omdlieva, zozbierala silu a všetko prekonala. Nenávisť nadobudla presvedčenie, že láska je neporaziteľná, a povedala ostatným: „Neurobíme s tým nič, láska všetko vydržala. Bojujeme už toľko rokov, no nie je to nič platné.”
Odrazu sa v rohu miestnosti zdvihol nie príliš známy pocit, oblečený v čiernom. Tvár mu zakrýval obrovský klobúk. Podobal sa smrti a sebaisto prehlásil: „Ja lásku zabijem, znesiem ju zo sveta.” Všetci sa spytovali, kto to len môže byť, že má úmysel urobiť, čo sa dosiaľ nikomu nepodarilo.” Nenávisť povedala: „Choď a urob to.” Zanedlho nenávisť znova zvolala všetky pocity a oznámila, že sa konečne podarilo lásku zabiť. Mali radosť a zároveň ich to prekvapilo. Nato prehovoril pocit v čiernom klobúku: „Tu vám odovzdávam lásku – mŕtvu a zničenú.” A bez ďalších slov odišiel. „Počkaj,” povedala nenávisť, „v krátkom čase si lásku úplne zneškodnil, dohnal k zúfalstvu a ona sa vôbec nebránila.. Kto si?” Pocit po prvýkrát ukázal svoju hroznú tvár a odvetil: „Som rutina.”[1]
Čo je láska a ako ju máme v živote uskutočňovať?
Katechizmus Katolíckej cirkvi nás učí, že láska je „teologálna čnosť, ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samého“ (KKC 1822). Pápež Benedikt XVI. venoval láske svoju prvú encykliku Deus caritas est (Boh je láska); výrok sv. Jána, ktorého slová vyjadrujú „jadro kresťanskej viery: kresťanský obraz Boha a v dôsledku neho aj obraz človeka a jeho životnej cesty“ (DCE 1). „Ježiš robí z lásky nové prikázanie“ (KKC 1823). Ale pretože Boh nás miloval ako prvý, „láska už nie je iba prikázaním, ale je aj odpoveďou na dar lásky, s ktorým nám Boh ide v ústrety“ (DCE 1).
O láske ako takej sa veľa spieva, hovorí, ale často sa nechápe jej pravý zmysel a význam. My si ani nevieme predstaviť, čo toto slovo znamená, aký je náš jazyk ochudobnený, aby sme poznali do hĺbky pravý zmysel lásky a čo to vôbec je. Láska má tri významy: eros, filia, agapé. Výraz Filia – priateľstvo – preberá evanjelista Ján a vyjadruje sa ním vzťah medzi Ježišom a jeho učeníkmi (porov. DCE 3). Starovekí Gréci poznali význam týchto slov a ich hĺbku. Eros znamená lásku v zmysle túžby po niečom, žiadosti, potreby. Je teda úplne zrejmé, že Boh sa nemôže nazývať „láska“ v zmysle erosu. Preto sa v textoch používa slovo agapé, ktoré je odvodené od pôvodného agapao a znamená to mať pokojnú, spokojnú myseľ. Kto teda je pokojný, netúži po niečom inom, a je teda šťastný. Ak je dobrý, môže zo svojho, čo má nazvyš, darovať to, čo iní nemajú. Takýto je náš Boh – agapé –, ktorý je celou bytosťou láska, a nie eros. Rozdiel medzi erosom a agapé je zásadný: eros prijíma (berie) a agapé dáva. Tá láska, ktorá prijíma – eros – je ľudská láska, vrodená láska, a tá, ktorá dáva zo svojej hojnosti, je agapé a je ňou Boh, lebo od Boha vychádza a k nemu sa vracia. V nás ľuďoch je to zmiešané: je v nás túžba prijímať (eros) aj túžba dávať (agapé).[2]
Na ozrejmenie významu lásky nám môže pomôcť už spomínaná encyklika Benedikta XVI. o láske. Eros pochádza z gréckeho sveta a vyjadruje lásku medzi mužom a ženou, ktorá sa nerodí z myslenia a vôle, ale ju úplne presahuje. Eros podľa Grékov vyjadrovala opojenie, potlačenie rozumu, božskú bláznivosť, ktorá človeka vytrhne z jeho existencie a umožní mu zakúšať najvyššiu blaženosť. Toto sa dialo v kultúrach východu, kde sa kládol na dôraz na tzv. kult plodnosti. Prekvitala tam chrámová prostitúcia a práve tieto ženy mali poskytnúť najvyššiu formu rozkoše. Považovalo sa to za najvyšší stupeň extázy, ale v skutočnosti to bola degradácia človeka. Kresťanstvo vôbec nie je proti erosu, ale je proti jeho zneužívaniu na vlastné účely! Eros, ktorý sa zameriava len na sex, sa stáva tovarom, obyčajnou vecou, ktorú si môžeme kúpiť a zneužiť, ako sa len dá. Pohlavnosť, ktorú dal Boh človeku, sa takto stáva materiálom. Človek z nej robí priestor vlastnej slobody a snaží sa ju urobiť príjemnou a neškodnou. V skutočnosti sa stáva degradáciou vlastného tela a tela niekoho druhého (porov. DCE 2 – 5).
Eros je teda láska citová, ktorá miluje to, čo považuje za hodné lásky. Dá sa to povedať aj tak, že ak mi niekto vyhovuje alebo sa mi páči pre svoj vzhľad, alebo ak mi je príjemné s niekým alebo niečím byť, alebo chcem mať niečo preto, že to chcem, vychádza to z mojich prirodzených citov.
To je láska egocentrická, v ktorej hľadám predovšetkým svoju príjemnosť. Netreba ju odsudzovať. Je spojená s prirodzeným poriadkom, aký nám dal Boh, ale je narušená dedičným hriechom. Preto si takáto láska vyžaduje očisťovanie.[3] Riešením je nastúpiť na cestu odriekania, askézy, očisťovania a uzdravovania.
Ako sa dá vydať na cestu očisťovania a askézy? Hľadaním a prežívaním pravdivej lásky, ktorá sa nazýva agapé, a v praxi to znamená, že nebudem vyhľadávať egoisticky svoj pôžitok, ale láska sa má stať starostlivosťou o druhého, láska, ktorá sa stáva zriekaním a je pripravená priniesť obetu. Vyjsť z vlastného ja – ega – a byť pre druhého darom! A v takomto zmysle sa dá zažiť extáza; ex-stasis znamená vyjsť zo seba. Tento dar lásky nám môže dať len Boh, ktorý je Láska (porov. DCE 2 – 5).
Často sa pýtame sami seba, ako môžeme v našom živote realizovať lásku k Bohu a k blížnemu? Ako môžeme milovať blížneho a pritom nezabúdať na Boha a ako správne milovať Boha a nezabúdať pritom na blížneho? Láska k Bohu a k blížnemu sa nedá od seba oddeliť. Obidve sú veľmi úzko spojené, ale sa od seba aj líšia. Láska k Bohu, aby bola úplná, z celého srdca, mysle a sily, prechádza dvomi stupňami vývoja. Prvý stupeň je habituálna láska. Takto miluje Boha ten, kto na neho nemyslí, pritom však nerobí nič, čo by bolo zásadne proti láske k Bohu, nedopúšťa sa veľkých hriechov. Takto žijú malé deti po krste a veľa dospelých kresťanov. Druhým stupňom je láska aktuálna: takto miluje Boha ten, kto na neho myslí, pre neho sa stále rozhoduje, ním sa stále zaoberá. To sa deje v nebi. na zemi sa tak nedá milovať. Naša láska k Bohu je niečo medzitým; samozrejme podľa toho, ako je komu dané a ako sa každý sám snaží. Dokonale milovať môže len ten, komu je to dané. Je to milosť, akú nám udeľuje Boh v Duchu Svätom, a takto Boh miluje v nás, naším srdcom.[4]
V otázke lásky k blížnemu nám môže poslúžiť príklad zo života sv. Kataríny Sienskej. Ona sa čudovala, ako môže Boh dávať zo svojej hojnosti, a pritom nič nestratí, a my mu nemôžeme rovnako odplatiť zo svojej lásky. Čudovala sa, že Ježiš ju miluje a ona sa mu nemôže ničím odplatiť, robiť mu niečo nezištne. Ježiš jej odpovedal: „Mne nemôžeš poslúžiť v ničom, ale môžeš pomáhať svojmu blížnemu. Je nemožné, aby si ma milovala nezištne, bez akejkoľvek odmeny. Postavil som ti však
po boku blížneho, aby si mohla jemu urobiť to, čo chceš urobiť mne: milovať ho nezištne, bez odmeny, bez výhody.“[5]
Podobne hovorí aj sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, keď sa zamýšľala nad láskou k blížnemu a nad výrokom Ježiša: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ Terézia píše: „Vrelemilovaná matka, keď som rozjímala o týchto Ježišových slovách, uvedomila som si, aká nedokonalá je moja láska k mojim sestrám, a videla som, že ich nemilujem tak, ako ich miluje Pán Boh. Teraz už chápem: dokonalá láska spočíva v tom, že znášame chyby iných, vôbec sa nečudujeme ich slabostiam a poúčame sa aj z najmenších čnostných skutkov, ktoré ich vidíme konať. Pochopila som však najmä to, že láska nesmie ostať uzavretá v hĺbke srdca. Ježiš povedal: ,Ani sviecu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome.’ Nazdávam sa, že táto svieca predstavuje lásku, ktorá má osvecovať, potešovať nielen tých, čo sú mi najdrahší, ale všetkých, čo sú v dome, bez výnimky“ ( Rkp. C, 12 r).6
V duchovnom živote sa láska v praxi vyjadruje v dvoch smeroch: v negatívnom a pozitívnom. Vymenujme si niektoré z nich. Negatívny smer: vystríhať sa zbytočného posudzovania, ohovárania; vystríhať sa antipatie, ktorú keď prijímame, stáva sa prameňom našich chýb proti láske; vystríhať sa trpkých a pohŕdavých slov, ktoré „pomáhajú“ rozvíjať nepriaznivé pocity voči konkrétnej osobe; vystríhať sa vtipov, ktoré dokážu skôr raniť, ako niekoho potešiť; vystríhať sa falošných svedectiev; vystríhať sa pohoršení, t. j. všetkého, čo spôsobuje hriech. Pozitívny smer: trpezlivo znášať nedostatky blížneho. Ak niekoho nemáme radi, stáva sa veľmi často, že robíme z jeho nedostatkov veľké veci („z komára somára“); milovať tak, ako nás miloval Ježiš, utiekať sa do Ježišovho Srdca; nasledovať príklad Ježiša: On dokázal spolucítiť, odovzdať sa úplne ako obeta.7
Len pokora, ktorá je spojená s láskou veľmi silným putom, robí z nej evanjeliovú čnosť!
Učme sa takej láske!
[1] BERMEJO, J. C.: Príbehy na uzdravenie duše. Bratislava : Karmelitánske nakladateľstvo, 2011, s. 40 – 42.
[2] Porov. ŠPIDLÍK, T.: Pramene svetla. Trnava : 2000, s. 81 – 84.
[3] Porov. DAJCZER, T.: Úvahy o viere. k otázkam spirituálnej teológie. Bratislava : Serafín, 1999, s. 178 – 179.
[4] Porov. ŠPIDLÍK T.: cit. d., s. 85 – 86.
[5] Tamže, s. 84.
6 Porov. Sv. Terézia z Lisieux: Súborné dielo. 1. zv. Príbeh mojej duše. Bratislava : Lúč, 1997, s. 255 – 256.
7 Porov. GOGOLA, J. W.: Sekret świętej Teresy z Lisieux. Kraków : 1997, s. 86 – 87.