Prvý raz sa to stalo, keď mal šesť rokov. Poskakoval po ulici a zrazu uprostred dlhého bieleho múru uvidel zelenú bránku. Akoby ho pozývala. Zdalo sa, že hovorí: „Otvor ma a vstúp!” Otvoril teda bránku dokorán a vošiel. Zrazu bol v tej najúžasnejšej záhrade, akú si kedy dokázal predstaviť. Všetko zahaľovala nádherná vôňa, ktorá pôsobila dojmom ľahkosti, šťastia a pohody. Vo farbách akoby bolo niečo magické, pretože boli neuveriteľné živé, žiarivé a dokonalé. Cítil, že vdychuje samotné šťastie, nikdy sa necítil tak dobre. Keď večer vyšiel zo záhrady, obrátil sa, ale na smutnom a popraskanom múre nevidel nijakú bránu. Doma rozpovedal, čo sa mu prihodilo, ale nikto mu neveril. Každý večer po zvyčajných modlitbách pridal osobnú skormútenú prosbu: „Bože môj, prosím ťa, priveď ma znovu do mojej záhrady!” No hoci sa stále potuloval po okolí, zelenú bránu sa mu nepodarilo nájsť. Po desiatich rokoch z neho vyrástol príkladný študent, bol usilovný a zapájal sa do rozličných aktivít. Raz ráno sa ponáhľal do školy, keď zrazu zbadal svoju bránu. Toľko ju hľadal… No ani na okamih nepomyslel, že by do nej vošiel. Dbal len o to, aby neprišiel neskoro do školy. Na druhý deň sa vrátil, ale nenašiel ani len biely múr. Zelenú bránu opäť uvidel až ako dvadsaťdvaročný. Práve v deň, keď mal najdôležitejšiu skúšku na univerzite. Bili sa v ňom dve opačné túžby: vstúpiť do záhrady, alebo sa ponáhľať na skúšku. Na chvíľu zaváhal, potom pokrčil plecami a vykročil smerom k univerzite. Skončil doktorát a stal sa z nebo úspešný advokát. Teraz bola jeho bránou kariéra. Zelenú bránu a biely múr zazrel ešte trikrát. Prvý raz sa ponáhľal na stretnutie s dievčaťom, s ktorým sa potom oženil. Druhý raz, o niekoľko rokov neskôr, ju uvidel s modrastým nádychom, keď ju ožiarili svetlá auta. No práve v ten večer mal dôležité stretnutie s významným politikom. Tretí raz, vtedy bol už známym poslancom, bránu zazrel kútikom oka. Práve šiel okolo s ministrom nejakej cudzej krajiny. Takmer sa jej dotkol prstami… Bol od nej asi len pol metra, ale v tej chvíli predsa nemohol zmiznúť. Považovali by ho za blázna. A potom, predstavte si tie komentáre v novinách! Prešlo niekoľko ďalších rokov. Stále silnejšie cítil smútok za nádhernou záhradou. Ľutoval všetky tie chvíle, keď’ nemal odvahu zastaviť sa a vstúpiť do zelenej brány. „Nabudúce určite vojdem… Nabudúce, čokoľvek sa bude diať, zastavím sa,” opakoval odhodlane. Chodil po meste. Vždy keď zbadal biely múr, jeho srdce začalo biť rýchlejšie. Vlastne žil už len preto, aby znovu našiel zelenú bránu. Ale nikdy viac ju nenašiel.

„Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo hovorím vám: Mnohí sa budú pokúšať vojsť a nebudú môcť!” (Lk 13, 24).[1]

V našich úvahách nad cestou modlitby sme spolu so sv. Teréziou od Ježiša dospeli k momentu, keď by sme mali otvoriť ďalšiu bránu k jej spôsobu modlitby. Terézia ju nazvala modlitbou pokoja. Jej priebeh opisuje vo svojom Živote,ale aj v Ceste dokonalosti. Je to druhý stupeň modlitby(vyjadrila ho obrazom čerpania vody zo studne pomocou rumpálu),ktorým sa začína mystický život. Necháme túto modlitbu bokom a skôr sa vydáme na ešte jednu dôležitú cestu, na ktorej by nás chcel sprevádzať svätý Ján od Kríža, „Senequita, malý Seneka“, tak ako ho nazvala svätá Terézia od Ježiša.

Terézia od Ježiša spája prvý stupeň modlitby s obrazom zalievania záhrady čerpaním vody zo studne pomocou vedra. Takýmto spôsobom opisuje modlitbu začiatočníkov. Žijeme v období, ktoré sa spája so skutočnosťou, kde zohráva veľkú úlohu to, čo je hmatateľné. Odzrkadľuje sa to aj v modlitbe, to znamená, že musím za sebou vidieť nejaké ovocie mojej modlitby. Preto toľko ľudí, aj v dnešnej dobe, zostáva pri ústnej modlitbe, lebo pomocou nej vidia a vedia, že „čosi robia“.[2]Keď Ján od Kríža píše komentár k svojmu dielu Temná noc, hneď na začiatku definuje, kto je to začiatočník. Píše: „Do tmavej noci človek vstupuje vtedy, keď ho Boh vyvádza zo stavu začiatočníkova postupne ho privádza do stavu pokročilých“ (TN I,1,1). Začiatočníci sú tí, píše sv. Ján, „ktorí na duchovnej ceste meditujú“(tamže), rozjímajú. Toto je veľmi dôležitý pohľad svätého Jána. Podľa neho stav začiatočníkov môže trvať dlho, mesiace, roky, celý život. Niektoré osoby môžu byť stále začiatočníci. Za začiatočníka sa nepovažuje ten, kto má záľubu v neustálych novénach a v zbožnom uctievaní medailónikov. Takýchto je málo. Ale je dosť tých, ktorí aj keď majú solídne teologické vzdelanie a ktorých možno vnímame ako ľudí, čo sa modlia, môžu byť považovaní za začiatočníkov. Pre ich detinský postoj. Takýchto ľudí môže byť dosť.[3]Práve preto píše sv. Ján komentár k Tmavej noci, aby nám ukázal, akú cestu musí prejsť ten, kto vykročil na cestu modlitby.

Rozdiel medzi sv. Teréziou a sv. Jánom v náuke o modlitbe je, že Ján je teológ a neuspokojí sa len s konštatovaním, opisom, ale pátra po hĺbke. Vďaka svojmu teologickému vzdelaniu vie, že Boh koná aj napriek zdanlivej vyprahnutosti a neprítomnosti. Terézia, prostá a jednoduchá žena, píše to, čo sama prežíva. Ona opisuje svoje zážitky a skúsenosti; hovorí o modlitbe pokoja, o spánku duševných síl, o modlitbe zjednotenia. V jej spisoch vnímame samú ľútosť a vzdychy nad vlastnou hriešnosťou a je ťažké nájsť vety o vyprahnutosti. Naopak, Ján píše konkrétne. Neopisuje žiadne zastavenia a ani udalosti; on opisuje cestu. Pre neho je dôležitá aj vyprahnutosť, lebo aj v nej je Boh. Kontemplácia nie je iba o radosti, ale aj o bolesti.[4]

Ako sa teda podľa Jána od Kríža správa začiatočník, t. j. ten, kto na duchovnej ceste medituje? Pre Jána je dôležitým momentom v živote kresťana druhé obrátenie. Ján píše, že sú to „duše, čo sa rozhodne obrátili, aby slúžili Bohu (TN I, 1, 2). Druhé obrátenie podľa Jána od Kríža nespočíva „v prechode od života v hriechu ku kresťanskému životu, ale od života, ktorý spočíval v povinnostiach a príkazoch, k láskyplnému životu s Bohom, ku vzťahu „ja – ty“.[5]Druhé obrátenie spočíva v službe Bohu. „Sú to osoby, ktoré dokážu dosť dobre meditovať, rozjímať, a pritom im ešte chýbajú pravdivé čnosti; ale môžu to byť aj osoby, ktoré už dosiahli vysoký stupeň dokonalosti, a pritom ešte stále dokážu rozjímať, meditovať.“[6]V tomto období Boh pôsobí na osobu a obdarúva ju veľkými dobrami na duchovnej ceste. „Boh ako milujúca matka podáva človekovi – tak ako dieťaťu – prsia svojej nežnej lásky“(TN I. 1, 2). „Ale keď dieťa podrastie, matka mu už nevenuje toľko nežnosti, odsúva ho od pŕs, aby si odvyklo od kojenia, nenosí ho na rukách, ale necháva ho stáť na vlastných nohách, aby sa naučilo hľadať dôležitejšie veci. Aj Božia milosť, táto milujúca matka, sa správa podobne“(tamže). Toto obdobie prvej horlivosti je spojené s dlhými chvíľami modlitby, človek by sa najradšej modlil aj celú noc, objavuje úplne nový svet, vnútorný svet, ktorý je pre neho priam očarujúci. Človek má záľubu v pôstoch a vnútorných umŕtveniach, aby sa takto oddialil od hriechu a tak zdôvodnil Bohu svoju lásku. Ľahko prechádza do extrémov, ale to mu pomáha k tomu, aby sa ešte viac nabil duchovnou energiou. Mohli by sme to nazvať ľahkou askézou: s ľahkosťou koná skutky pokánia, s útechou prijíma sviatosti a má radosť v duchovných cvičeniach, v počúvaní kázní, svätej omše, v skúmaní svätých vecí, v duchovnom sprevádzaní, obdivuje a zbiera obrázky, ružence… atď.[7]Ján píše, že „hoci totovšetko konajú, na úrovni ducha sú veľmi slabí a nedokonalí. Pretože tak ako sú priťahovaní k týmto veciam a duchovným cvičeniam, ktoré konajú s radosťou a ktoré im spôsobujú radosť a útechu, a ako sú schopní tvrdo zápasiť o čnosti, tak isto sa v tých istých veciach dopúšťajú mnohých chýb a nedokonalostí“ (TN I. 1, 3). Prežívajú obdobie úrodných rokov (porov. Gn 41, 26) alebo „sú plní mladého vína“ (Sk 2, 13). Túto skutočnosť opisuje Ján od Kríža v ďalšom svojom spise Duchovná pieseň, kde o začiatočníkoch píše: „Bude vhodné ukázať na rozdiel medzi starým, zrelým vínom a mladým vínom. Tak isto sa od seba líšia aj osoby mladé a staré, ktoré sú zamilované. Mladé víno ešte neskončilo svoje dozrievanie a stále kvasí. Preto sa vylieva. Nedá sa ani určiť, či je dobré a silné, dokiaľ neprestane kvasiť a neopadne mútna časť. Dotiaľ môže stále podľahnúť skaze. Má ostrú a trpkú chuť a kto sa trochu viac napije, môže mu spôsobiť veľa škody. Jeho najväčšia sila je v pene. Čerstvo zamilovaní sú podobní takémuto vínu. Sú to tí, čo ešte len začali slúžiť Bohu, pretože ich láska, podobná muštu, sa prejavuje viac navonok, v zmysloch, a pretože ešte neočistili svoje slabé zmysly od peny. Tu sa prejavuje ich sila lásky, ktorú čerpajú zo zmyslov. Nedá sa veriť takej láske, dokiaľ neopadne prvotná horlivosť a radosť, pretože zmyslový oheň môže spôsobiť veľa dobra a pomáha ako dobrý prostriedok dosiahnuť skutočnú lásku a tak ju očisťuje od peny nedokonalostí, tak isto sa môže stať aj to, že v začiatkoch a v nových príjemnostiach môže chýbať víno lásky a stratí sa prvotná horlivosť a láska v nových veciach. Tak isto aj čerstvo zamilovaní musia poznať mieru, pretože keď sa budú správať ako mladé víno, pokazia si zdravie“ (DP 25, 9 – 10).

Pre život začiatočníkov je to prirodzený postup. Lebo Boh cez tieto veci ukazuje a zároveň pripravuje človeka na čosi väčšie. V duchovnom živote by bolo veľkou chybou, keby sme hneď na začiatku zakúšali stavy suchopárnosti. Potom by sme nemali odvahu vykročiť. Táto fáza je nutná, aby sa človek naučil odriekať si veci, ktoré mu spôsobovali radosť a bez ktorých sa nevedel zaobísť (dobré jedlo, pitie, zábavy…). Je to cesta egoizmu, ktorú Ján chápe. Na jednej strane vidíme z jeho diel, že je zásadne proti zmyslom, no na druhej strane vidíme aj to, že ich akceptuje. V živote modlitby dovoľuje človekovi, aby používal svoje zmysly, všetky chute, obrazotvornosť, lebo vie, že keď v „sebe vzbudzuje túžbu po duchovných veciach, vykorení sa chuť na zmyslové veci a prestanú ho tešiť veci tohto sveta“ (Živý plameň lásky, 3, 32). Robí to zámerne, pretože vie, že za krátky čas sa toho bude musieť zriecť. „Prostriedky zostanú vždy len prostriedkami a môže ich používať kratšiu či dlhšiu dobu v závislosti od potrieb. Preto sú dobré a treba ich využiť.“[8]

Vidíme, že aby človek mohol postúpiť vyššie, musí prejsť po ceste očisťovania zmyslov a tu nám Ján ukazuje, aké nedokonalosti má človek na svojej ceste začiatočníka. Rozvíja ich v Temnej nocia dáva im meno – na príklade siedmich hlavných hriechov. Ako píše Ján: „Isto to poslúži aj samým začiatočníkom, aby porozumeli svojmu biednemu stavu, v ktorom sa nachádzajú, a vzchopili sa a priali si, aby ich Boh ponoril do tejto noci, kde sa duša posilní v čnostiach a pripraví sa na prijatie nedoceniteľných rozkoší Božej lásky“ (TN I. 1, 1). „Je to obdobie v živote modlitby, kde je cesta buď úplne alebo čiastočne zahmlená a kde veľa, či lepšie povedané, väčšina putujúcich zanechá vnútornú modlitbu. Preto je táto noc rozhodujúca v našom živote“.[9]

Sv. Ján od Kríža môže byť v tomto pre nás sprievodcom, ktorý nás vedie a zároveň povzbudzuje, aby sme túto cestu nezanechali. A povzbudzuje nás takto: „Nakoniec každý pracuje zhodne podľa stupňa dokonalosti, aký dosiahol; pretože títo ľudia nemali priestor pre získanie silných návykov, musia bezpochyby konať ako slabé deti, ako nedospelí. Toto (píšem), aby bolo jasnejšie vidieť čnosti, aké chýbajú týmto začiatočníkom a o ktoré sa šťastne a s radosťou a ľahkosťou snažia, a aké dobro prináša tmavá noc“ (TN I. 1, 3).

[1]FERRERO, B.: Nebo v našom dome. Bratislava : Don Bosco, 2011, s. 38 – 39.

[2]Porov.: STINISSEN, W.: Cesta vnitřní modlitby.Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 1995, s. 26.

[3]Porov. SALVADOR, R. F.: Święty Jan od Krzyża. Pisarz – pisma – nauka.Kraków : Wydawnictwo Karmelitów bosych Kraków, 2011, s. 510.

[4]Porov. STINISSEN, W.: cit. d., s. 28 – 32.

[5]Tamže, s. 29.

[6]SALVADOR, R. F.: cit. d.,s. 514.

[7]Porov. tamže, s. 516 – 517.

[8]Tamže, s. 512.

[9]STINISSEN, W.: cit. d., s. 27.