Zo sklenárstva vyšli v ten istý deň. Robotníci s nimi narábali starostlivo a opatrne. Bolo to desať farebných sklených tabúľ modrej, belasej, zelenej, oranžovej, žltej, červenej a fialovej farby. „Všimli ste si, ako sa k nám správajú?” zvolala pyšne modrá tabuľa. „Určite patríme medzi to najcennejšie na svete,” ozvala sa žltá tabuľa. „Ale najlepšie z najlepšieho sme my,” jednohlasne zvolali červené tabule. „Naša farba je farbou krvi, života, zápasu.” „Červení sa vždy považujú za výnimočných,” zašomrali zelené tabule. „Nafukujú sa ako balón,” pridali sa oba odtiene modrej. Zdvihli ich, naložili na niečo rýchle a zapáchajúce. Zrazu boli vo veľkej miestnosti obklopené zaneprázdnenými pracovníkmi. Jeden z nich vzal prvú tabuľu – modrú – a naznačil na nej čudné haky-baky. Potom muž uchopil jemný nástroj a začal ju rezať na kúsky rozličného tvaru a veľkosti. „Nie! Nelámte ma!“ kričala zúfalo modrá tabuľa. Ostatné tabule sa vyľakali a začali bedákať. „Tu nás rozbijú!” „Začnime štrajkovať!” zakričali červené tabule. Nič však nepomáhalo. Jednu po druhej rozrezali na kúsky. Len fialová tabuľa sa tvárila akoby nič a podarilo sa jej ukryť za skriňu. Pracovníci pozbierali kúsky skla a pozorne ich rozložili na veľký stôl. Kúsok červeného skla sa dostal do blízkosti žltého skla a začali sa hádať „Nechcem byť vedľa neho!” protestovali súčasne. Belasé kúsky skla odmietali byť v susedstve zelených: „Držte sa bokom, prinášate nešťastie!” Ale pracovníci ich nepočúvali a prechádzali medzi nimi horúcim tekutým olovom, ktoré jednotlivé kúsky neoddeliteľne spojilo. Teraz už dieliky farebného skla nemali ani len silu niečo namietať. Nasledovalo ďalšie presúvanie a usporiadanie. Zrazu boli pod vysokou klenbou v miestnosti, ktorá pripomínala tmavú pivnicu. „Tu sme všetci rovnakí: siví a nevýrazní. Taký je život,” začalo filozofovať žlté sklo. Chvíľu sa ešte zhovárali, až postupne zaspali. Potom prišlo svetlo. Zobudilo ich hlasné: „Oooch!” Prekvapené sklíčka videli pred sebou zástup ľudí, ktorí sa dívali dohora. V očiach sa im zračil úžas. Kúsky skla sa odrážali v ľudských očiach, takže sa mohli po prvý raz vidieť. Stíchli od prekvapenia: stala sa z nich ohromná mnohofarebná vitráž. Predstavovala usmiateho Ježiša uprostred detí. Vďaka slnečnému svetlu, ktoré ich zaplavovalo, každá farba žiarila v celej svojej kráse. „Páni, to je ale niečo!“ zvolali červené kúsky. „Veď my spolu robíme úžasný dojem,” nadchýnali sa belasé. „Tak to ti teda poviem, bratku!” zvolal žitý kúsok skla. Ešte nikdy nikomu nepovedal bratku. Kúsky skla boli vo svojom malom farebnom srdci konečne šťastné a spokojné. Spolu pochopili dôvod, prečo vôbec existovali. A fialová tabuľa? Po niekoľkých mesiacoch ju našli za skriňou. Bola celá zaprášená, a keďže nevedeli, čo s ňou, vyhodili ju do odpadu.

V našich úvahách by sme chceli pokračovať na ceste začiatočníkov, t. j. tých, čo kráčajú po ceste dokonalosti a na tejto ceste meditujú – tak ako nám ich definoval sv. Ján od Kríža vo svojom diele Tmavá noc. Zámerne som použil príbeh sklených tabúľ, ktoré museli podstúpiť dlhú a pokorujúcu cestu, až sa z nich stala nádherná mozaika, ktorú prišli obdivovať zástupy.
„Sv. Ján od Kríža prirovnáva dušu k okennej tabuli, cez ktorú žiari slnko. Ak je tabuľa rozbitá alebo zahmlená, slnečný lúč ju nebude môcť naplno prežiariť. Ba čo je horšie, tým menej ju prežiari, čím viac bude zašpinená. Podobne aj duša je ako okenná tabuľa neprestajne osvetľovaná a prebýva v nej Božie svetlo. Keď teda duša urobí Bohu miesto, to znamená, keď odstráni každú nečistotu záclony a stvorení, bude okamžite osvetlená.“

Začiatočníci sú tí, ktorí po asketickom obrátení pracujú na oslobodení sa od všetkého, čo sťažuje rozvoj ich lásky. Brzdia ich prítomné slabosti a prekážky; aj keď sa snažia žiť v stave milosti a túžia po duchovnom napredovaní, stále ich brzdia svetské veci, sláva, popularita, túžba po komforte… Duchovní autori zaraďujú začiatočníkov do troch kategórií, pričom poukazujú na to, čo by mohli vo svojom živote zmeniť:

• čisté a nábožné duše: sú to tí, ktorí žili duchovným životom už skôr, ale pre ich mladý vek a chýbajúce vedomosti či záujem o dokonalý život neskôr pocítili záujem o svätosť a vedenie hlbšieho duchovného života. Ak si v živote nevypestovali zlé návyky, majú predpoklad na to, aby dosiahli nábožný život a k tomu potrebné čnosti;
• hriešnici: sú tí, čo sa úprimne obrátili zo svojich hriechov a túžia napredovať a žiť horlivejším duchovným životom;
• ľahostajní: sú tí, ktorí kedysi viedli horlivý duchovný život, ale pre hriechy a opakované pády a znechutenia zanechali cestu. Hoci majú dostatok vedomostí a skúseností z duchovného života, ľahko podliehajú znechuteniu a ak chcú viesť znova duchovný život, musia byť pevne rozhodnutí pracovať na svojom raste spolu s duchovným vodcom a oživovať pritom úkony viery na tejto ceste.

Pokúsme sa definovať začiatočníka podľa Jána od Kríža podľa jeho postrehov z diela Tmavá noc. Podľa neho začiatočník je povrchný. Táto povrchnosť sa týka života, ktorý sa opiera o život zmyslov. Začiatočník má svoju škálu hodnôt, svoj rebríček, a tvorí si ho podľa výrokov z novín a podľa aktuálnej módy. Má záľubu v zvedavosti. Nedokáže spojiť náboženský život s bežným životom. Skutky, ktoré sú spojené s náboženským životom, mu zaberajú veľa času a sú úplne izolované od reálneho života. Jeho duchovný život sa odvíja od okolia. Musí sa teda naučiť spájať duchovný život s bežným životom. V náboženskej praxi hľadá uspokojenie vlastných zmyslových záľub, viac sa stará o to, čo sa mu páči, ako o to, čo sa páči Bohu. Modlí sa, ale nie je v tom systematický, jeho spojenie s Bohom je útržkovité a môže uplynúť veľa času, aby si opäť našiel čas pre Boha. Je smutný, keď má chcieť to, čo chce Boh, a meria Boha podľa seba, a nie seba podľa Boha (porov. Tmavá noc I, 7, 3).

Druhou nedokonalosťou začiatočníka je, že je nestály. Má rád novoty. Neznamenajú pre neho veľa, ale nechá sa nimi opantať. Počiatočný záujem o ne neskôr opadne a takisto je to aj s predsavzatiami. Preto začína stále odznova. Stále hľadá nové veci, tvorí nové programy; mohli by sme ho nazvať kočovníkom duchovného života. Sťahuje sa z miesta na miesto, rozkladá stan a pritom je stále nespokojný. Nevie, čo chce od života. „Nadšenie a horlivosť nie sú trvalé. Iba občas uvádzajú šľachetné túžby do praktického života a neraz aj to iba v príhodných okolnostiach. Sú nestáli v práci na očistení a v živote modlitby.“ Ak jeho konanie neschvaľuje duchovný vodca, myslí si, že nerozumie jeho spiritualite a že nie je dosť duchovný, a preto si radšej vyhľadáva toho, kto mu viac vyhovuje a preberá s ním svoje záležitosti, ale len preto, aby bol za to chválený a docenený; často sa predvádza, je v rozpakoch, keď má vyznať svoje hriechy otvorene, aby sa neznížil v očiach spovedníka, a okrášľuje svoje hriechy, aby nevyzerali až tak zle. Ide mu teda skôr o ospravedlňovanie sa ako o obvinenie sa z hriechov (porov. Tmavá noc I, 2, 3 – 4).

Ján od Kríža vo svojom diele Tmavá noc píše: „Konanie začiatočníkov na ceste k Bohu je veľmi úbohé, pretože nesie so sebou veľa sebalásky a vlastných záľub“ (TN I, 8, 3). „Začiatočníci podliehajú znechuteniu z akejsi duchovnej márnomyseľnosti. Sú spokojní so svojím novým stavom, ako aj s tým, čo robia pre Boha. Klamú sa, že sú už veľmi čnostní a značne pokročilí v zbožnosti. Túžia po tom, aby im iní prejavovali úctu ako nábožným osobám, ale súčasne veľmi posudzujú tých, ktorí nemajú ich ideály v oblasti dokonalosti. Egoizmus ešte výrazne ovláda ich život.“ Hovoria pred ostatnými o duchovných veciach a často poučujú, skôr ako by si mali osvojiť vo svojom srdci, odsudzujú druhých, ktorí sa im nepozdávajú takí zbožní, ako by si ich predstavovali (porov. TN I, 2, 1); nechcú, aby bol niekto lepší ako oni, a preto ich na základe ich skutkov ohovárajú (porov. TN I, 2, 1-2); dychtivo túžia po tom, aby im Boh odpustil nedokonalosti a chyby, a chcú mať pokoj, nie však kvôli Bohu, ale kvôli sebe (porov. TN I, 2, 5).

Terézia od Ježiša nám na adresu začiatočníkov vo svojom diele Vnútorný hrad zanechala takéto postrehy:

„V prvej komnate prebývajú tí, ktorí ´hoci sú zapletení do sveta, predsa majú dobré túžby: z času na čas sa odporúčajú Bohu a v myšlienkach sa ponoria do seba, i keď len letmo´. Majú ešte pomerne veľa chýb a trápia sa rôznymi vecami, ´no z času na čas sa rozhodnú zbaviť sa toho, pretože vďaka sebapoznaniu – čo je vždy veľká vec – uznávajú, že cesta, po ktorej kráčajú, nevedie do zámku. Nakoniec vstúpia do prvých izieb na prízemí, ale prinesú si so sebou obrovské množstvo zvieratiek, ktoré im nielen bránia vidieť krásu hradu, ale im nedovoľujú zakúšať pokoj.” Čiže prinášajú so sebou svoje žiadosti a náruživosti, ktoré im neumožňujú tešiť sa z Božej blízkosti (porov. Vnútorný hrad, I, 1, 8).

V druhej komnate sa nachádzajú tí, ktorí už začali rozjímať a pochopili, že nemajú zostať v prvej komnate, hoci sa ešte definitívne nerozhodli, aby ju opustili. Tieto duše sú už bližšie k Bohu, počujú jeho volanie, vedia, že On je ich priateľom a Otcom, ale sú ešte ponorené do rôznych svetských vecí, a preto je ich pohľad rozptýlený a padajú, ale z týchto pádov rýchlo povstanú (Vnútorný hrad, II, 1, 1-2).

V tretej komnate sa nachádzajú duše, ktoré už prekonali prvé ťažkosti, „veľmi túžia neurážať Pána, vyhýbajú sa aj všedným hriechom, rady konajú pokánie, nachádzajú si čas na „uzobranosť“ (sústredenosť), dobre využívajú čas, konajú skutky lásky k blížnym, sú umiernené v reči i v odievaní, a tie, ktoré majú rodinu, sa o ňu dobre starajú. Ich stav je závideniahodný a zdá sa, že im nič nemôže zabrániť dosiahnuť poslednú komnatu. Pán im v tom iste nezabráni, ak to budú chcieť, pretože je to priveľmi krásna dispozícia, než aby neprivábila všetky milosti. Niekedy bývajú podrobené suchopárnosti, čo sa spravidla stáva prameňom ešte väčších milostí v prípade, ak tento stav znášajú pokorne a vytrvalo“ (Vnútorný hrad, III, 1,5).

Takéto duše, ktoré sú v stave začiatočníkov, musia podľa sv. Jána od Kríža prejsť duchovným očisťovaním, oslobodzovaním sa od hriechu a nedokonalostí, vrodených a nadobudnutých sklonov, citovým oslobodením sa od pripútania k stvoreniam, od duchovnej ľahostajnosti k umŕtveniu zmyslov. Preto je potrebné, aby sa duša oslobodila od týchto vecí, lebo sa môže „vystaviť nebezpečenstvu, že v rozličných situáciách stratí kontrolu nad svojimi činmi a upadne do hriechu. Preto prvoradou úlohou v duchovnom živote je boj s hriechom, ako aj zbavenie sa morálneho zla každého druhu.“

„Aby Boh mohol uviesť duše do stavu pokročilých, spôsobí, aby vstúpili do tmavej noci, a zbaví ich týchto nepatrností a detského postoja. Pretože čím viac sa začiatočník cvičí v umŕtvovaní seba a zmyslov, nikdy to nedosiahne mnohými cvičeniami, dokiaľ to Boh nespôsobí pomocou očisťovania zmyslov“ (Tmavá noc I, 7, 5).