Zdá sa mi, že tento spôsob kráčania je snahou zmieriť telo a dušu, aby človek tu nestratil odpočinok a tam sa tešil z Boha. A tak to bude, pokiaľ sa bude kráčať v spravodlivosti a priľneme k čnosti, ale ide to slepačím krokom: nikdy sa ním nedôjde k slobode ducha.

(KŽ 13, 5)  KŽ – Kniha života

Každý vie, že telo a duša sa usilujú o navzájom protichodné ciele, ich priority sú odlišné. Duchovné a telesné hodnoty, život podľa ducha a podľa tela nemôžu kráčať ruka v ruke. Najsmutnejšie  a najtragickejšie, či priam smiešne je však to, že ľudia usilujúci sa o duchovný život, kráčajúci po Božích cestách, chcú tieto skutočnosti  zosúladiť. Ako? Príliš sa starajú o materiálne bytie, o pohodlie tela, ktorému chcú vyhovieť. Vôbec tu nejde o veci v podstate hriešne. Túžia žiť s Bohom a súčasne aj so svetom, nechcú zomrieť pre jeho veci a udržiavajú zlé, nesprávne priateľstvá, vzďaľujúce od Boha.  A výsledok? Taký kurací, pomalý krôčik k Bohu. Cupkajú, prešľapujú  skoro na mieste. Ak budeme žiť takto, nikdy nebudeme mať radosť zo slobody ducha, lebo v skutočnosti ten, kto je pripútaný k dobrám tohto sveta, je ich otrokom.  Rýchlo ho podráždi všetko, čo mu ten komfort chce vziať a všetko či všetkých, ktorí ho chcú priviesť k Bohu a na správnu cestu, vníma ako ohrozenie.  

foto Obrázok od Peter Chou z Pixabay