Keď som bola istého dňa na posvätnom ofíciu spolu so všetkými ostatnými mníškami, náhle sa moja duša pohrúžila do seba a zdalo sa mi, že je ako zrkadlo, celá jasná, bez toho, že by mala zadnú stranu alebo boky alebo horný a dolný okraj, ktorý by nebol celý jasný, a v jej strede sa mi sprítomnil Kristus, náš Pán, ako ho obyčajne vídavam.

(KŽ 40, 5)  KŽ – Kniha života

Ľudská duša musí byť ako zrkadlo bez rámov a hraníc, ako píše Terézia, bez obmedzení, lebo má obsiahnuť samého Boha. Rovnako nič nemôže obmedzovať,  lámať toto svetlo, pochádzajúce od samého Stvoriteľa. Ide o vzájomné udeľovanie, odovzdávanie, výmenu lásky. Možno povedať, že duša, milujúca Boha, plniaca jeho vôľu, vysiela na tých istých vlnách, čo Boh. Život Boha a život takého človeka sú v neustálej harmónii, obaja sú zosúladení. Čo sa však odohráva v človeku v stave ťažkého hriechu? Zrkadlo začína černieť, pokrýva sa hustou hmlou. Nemôže už odrážať Božie svetlo, ani ho vyžarovať, hoci Boh je v duši stále prítomný.  Najväčšia tragédia nastáva vtedy, keď človek vieru opúšťa, spreneveruje sa jej. Vtedy sa zrkadlo celkom rozbíja. Svätú Teréziu pod vplyvom tohto videnia zaplavil veľký smútok a žiaľ kvôli svojim hriechom, lebo vďaka Božej milosti spoznala ich ohavnosť, zlobu a aj to, ako veľmi urážajú Stvoriteľa.

Obrázok od Erin Alder z Pixabay