Keď som raz išla na sväté prijímanie, uvidela som očami duše, jasnejšie než telesnými očami, dvoch démonov vo veľmi ohavnej podobe. Zdá sa, že rohami zvierali krk úbohého kňaza; a uvidela som tiež svojho Pána v sláve, o ktorej som hovorila, v jeho rukách. Jasne som videla, že jeho ruky sú urážajúce a pochopila som, že tá duša je v smrteľnom hriechu.

(KŽ 38, 23)  KŽ – Kniha života

Niekto sa spýta, prečo v ťažkom hriechu nemôžeme ísť na sv. prijímanie? Čo sa také stane? Predsa z neba nezačnú šľahať blesky a ten, kto pácha svätokrádež, sa neprepadne do pekla. Samozrejme, až také okázalé javy nenastanú, ale skutočne? Možno ešte nie sme dosť svätí, možno sme ešte príliš slabí mystici, aby sme vedeli, čím je hriech a kto je Ten, koho prijímame do svojho srdca počas sv. prijímania. Pokora Boha spôsobila, že On sa odovzdáva ľuďom rukami hriešnikov. Kristus je rovnako Svätý, nič nestráca zo svojej božskosti ani vtedy, keď  sa ho dotýkajú ruky poškvrnené hriechom, alebo vchádza do srdca, kde býva hriech. Ten, kto to dopúšťa, vysmieva sa z Boha. Taký človek nedostáva žiadne milosti, nedovolí, aby sa v ňom rozvíjali čnosti, lebo ho ovláda diabol, je jeho otrokom a pod jeho vplyvom.  

Obrázok od Stefan Keller z Pixabay