Známy francúzsky spisovateľ Bernanos vo svojom diele „Denník vidieckeho kňaza“ napísal na adresu horlivého dekana z Blangermontu: „Kiež nás Boh chráni od svätých! Často boli pre Cirkev skúškou, skôr než sa stali jej slávou. Čokoľvek konajú, ich slová, postoj, ba aj mlčanie môžu byť pohoršením pre priemerných, slabých, vlažných…“[1]Apoštol Ján píše, že sú nesmierne zástupy svätých, ktoré nik nedokáže spočítať. (Zjv 7,9) To ale neznamená, že hoci ich je veľa, musia byť všetci rovnakí. Každý z nich je originál, skutočné Božie veľdielo, neopakovateľný obraz Boha.[2]

Skúsme sa dnes pozastaviť nad svätosťou sv. Terézie z Lisieux, ako ju ona vnímala a prežívala. Najprv sa však zamyslime nad samotným pojmom svätosti. Svätí sú poklad Cirkvi, a preto treba tento poklad neustále objavovať a strážiť. Ak ho chceme objaviť, musíme ho hľadať na správnom mieste.

Pojem svätosti

Je to pojem výlučne náboženský a nevzťahuje sa iba na kresťanskú náuku, ale je spojený so všetkým náboženským. Je to pojem patriaci v prvom rade božstvu. Bytosti, ktoré božstvo stvorilo, sú sväté, ale v závislosti od božstva.

V biblickom ponímaní svätosti toto slovo predstavuje tajomnú silu, ktorá je oddelená od sveta. Sacrum – znamená oddelený, vyčlenený, separovaný, čistý vďaka tomu, že je odlúčený od toho, čo je nečisté.[3]

Svätosť v Starom zákone

V Starom Zákone sa problém svätosti spájal v prvom rade s Bohom. Prorok Izaiáš (Iz 6,5) vo svojom proroctve zdôrazňuje svätosť Boha: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov.“ „Boh, ktorý jediný je svätý a je zároveň svätosťou, neznáša hriech a žiada spravodlivosť a čistotu“.[4]

Všetko okolo neho sa stane sväté v spojitosti s Ním. „Sväté písmo hovorí, že jediný a svätý je Boh, je prameňom celej svätosti, ľudí, miest, predmetov a celá svätosť pochádza od Neho“.[5]

Svätosť v Novom zákone

Pojem svätosti v Novom Zákone má nielen kultový význam, ale aj eticko–náboženský. Veľkňaz vchádzal raz do roka na sviatok Iom Kippur – sviatok odprosenia – do svätyne svätých v jeruzalemskom chráme, a potom po pokropení krvou na odpustenie hriechov požehnával zhromaždený zástup, pričom vyslovil jediný raz v roku, a aj to ešte tlmeným hlasom Božie meno: JAHWE, ktorý je svätý. V evanjeliách čítame, že Ježiš sa modlí za apoštolov, aby boli svätí: „Buďte svätí, ako je váš nebeský Otec svätý!“ Svätí sa nazývajú aj prví kresťania, tí, ktorí patria Kristovi, vďaka sviatosti krstu. Byť svätý znamená byť podobný Bohu, nie však stať sa ako Boh.[6]

Svätosť je dar od Boha. Nie je to niečo, čo môžeme sami získať alebo nadobudnúť. Je to dôsledok Božej činnosti v duši. Ale svätosť je aj dielom človeka, ktorý vynakladá úsilie, aby sa stal svätým. Nikdy sa však svätosť nedosiahne, ak sa bude protiviť Božej činnosti v človeku a ak ľudská činnosť nebude podriadená Božiemu pôsobeniu.[7]

Svätosť sa môže realizovať rôznymi cestami. V dokumente Lumen Gentiumsa píše: „Všetci veriaci v Krista sú v každom stave a postavení povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti v láske; a táto svätosť vedie i v pozemskej spoločnosti k ľudskejšiemu životu. O dosiahnutie tejto dokonalosti nech sa veriaci usilujú všetkými silami, ktorými disponujú podľa miery, ktorou ich obdaroval Kristus: nech sa z tej duše zasvätia sláve Božej a službe blížneho, nasledujúc Krista a stanúc sa podobnými obrazu, vo všetkom podrobení Otcovej vôli. Takým spôsobom svätosť ľudu Božieho dozreje v hojné ovocie, ako to skvele dokazujú mnohí svätí.“(LG 40)

Svätosť sa dá dosiahnuť všade, v kláštoroch, na púšti, v domácnosti, v manželstve… „Svätosť spočíva v konaní skutkov lásky a milosrdenstva, v sociálnej činnosti, v posväcovaní každodenných prác…“[8]„Dnešnému modernému človeku imponuje svätý, ktorý sa ním nenarodil, ale ktorý sa v spolupráci s Božou milosťou stal svätým, hoci musel prekonávať mnohé ťažkosti a chyby. Páči sa mu svätec, ktorý ide za dokonalosťou krok za krokom, skusuje nepríjemnosti i radosti pri každodennom zapieraní a v úplnom odovzdaní sa JežišoviKristovi a dušiam.“[9]

Svätých treba nasledovať, a nie ich zbožňovať. V tom je múdrosť Cirkvi, že nám ich predkladá za vzor k nasledovaniu. Ján Pavol II za svojho pontifikátu vyhlásil toľko svätých a blahoslavených ako všetci jeho predchodcovia dokopy. Byť svätý neznamená byť malý, byť ako dieťa. Je to pekné slovo, ale stať sa malým a navyše zostať stále dieťaťom, si vyžaduje veľa sebazaprenia a askézy. Svätec nie je ten, kto má nejaké mystické zážitky. Byť svätý znamená byť človekom obetavej lásky, systematicky si plniť svoje stavovské povinnosti; žiť vo svete,  ale nepatriť svetu.

Ako vnímala svätosť Terézia z Lisieux? Vo svojom krátkom, ale bohatom duchovnom živote prišla na to, že svätosť nespočíva vo veľkých veciach, ani v realizácii konkrétneho ľudského programu, ani to nie je metóda zložená z rôznych úkonov. Ako píše svojej sestre Celine z noviciátu: „Celina, myslíš si, že sv. Terézia dostala viac milostí ako Ty? Ja Ti neodporúčam upriamiť sa na jej nebeskú svätosť, ale byť dokonalou, ako je dokonalý Tvoj nebeský Otec!… Naše nekonečné túžby nie sú ani sny, ani chiméry, lebo ich pôvodcom je sám Ježiš…!“(List Celine, 19.-20. mája 1890, 2. zv. Listy, s. 136).[10]

Prvým a jediným modelom pre svätosť je Boh, ktorý jediný je svätý. Terézia, ktorá túžila po svätosti, mala rovnako ako jej súčasníci problém, ako by sa mohla priblížiť k niektorému svätému. Porovnanie s niektorým svätým v nej spôsobuje znechutenie a hovorí si, že taká svätosť nie je pre ňu. Chce byť originálna. Má preto rezignovať zo svojej túžby po svätosti? Je potrebné, aby konala také isté veci ako iní svätí? Kládla si tieto a podobné otázky, ktoré jej neskôr pomohli nájsť správnu odpoveď na otázku, čo pre ňu znamená svätosť. Objavila ju vo svojej „Malej ceste“. Jej túžba po svätosti ju stála veľa síl, veľa fyzických aj  psychických ťažkostí v premáhaní seba.[11]

„Dokonalosť sa hodnotí podľa lásky a vernosti, podľa toho, ako prežívame každodenný kríž. Malá cesta Terézie – jednoduchý znak – prostota, ktorá nerobí hluk, ako hovorievala Terézia, je cestou, po ktorej aj dnes mnohí kráčajú.“[12]Malá cesta je jedna z možností, ako nadobudnúť svätosť. Ján Pavol II vo svojom dokumente[13]píše: „Cesty svätosti sú mnohoraké a primerané povolaniu každého jednotlivca.“(NMI 31)

Základný text, ktorý hovorí o objavení svätosti v Teréziinej náuke, sa nachádza v jej Rukopise C(Súborné dielo, 1. zv.: Príbeh mojej duše, s. 243-244)… (hovorí o výťahu)……..

Zamyslime sa nad bodmi svätosti Terézie z predchádzajúceho úryvku:

1. Túžba po svätosti:Malá cesta je vrcholom hľadania. Výsledkom je: milovať Boha do konca, úplne.
2. Uznanie vlastnej nemohúcnosti:Svätosť je podľa Terézie horou, ktorá sa dotýka samotného Neba. Ona je iba malé zrnko, stratené v mori piesku na úpätí hory.
3. Nedať sa znechutiť:Je to stála vlastnosť Terézie, ktorú si stanovila pri prvom sv. prijímaní: „Nikdy sa nedám znechutiť. Aj keď skutočnosť, že sa nedám nikdy znechutiť, nie je ešte vyriešením problému, je dôležitou podmienkou pri ďalšom hľadaní.“
4. Vnútorná istota, že túžby pochádzajú od Boha: Boh, ktorý je Milosrdnou Láskou, by nikdy nežiadal od človeka to, čo by nedokázal splniť. Ľudia často trápia sami seba, lebo nevedia rozoznávať, čo Boh od nich chce, a sami si vymýšľajú ciele, ktoré nie sú reálne a skutočné, a kvôli tomu premárnia všetky svoje sily.
5. Hľadanie iného spôsobu svätosti: Terézia hovorí o výťahu. Schody sú pre ľudí námahou a výťah ma vyvezie tam, kam chcem. Objavila teologickú pravdu, že človek pomocou vlastných síl nie je schopný dosiahnuť zjednotenie s Bohom. Malá cesta je mystickou cestou, na ktorej človek dovolí Bohu, aby konal.
6. Potvrdenie svojej cesty podľa Božieho slova: porov.: Rkp B, 1r (1. zv.: Príbeh mojej duše,  s. 223-224).
7. Presvedčenie, že malí nemusia rásť: Človek by mal dokonca prijať svoju chudobu, a to si vyžaduje veľa pokory. Ak sa chce niekto započítať medzi pozvaných, mal by sa stať maličkým.

Cesta svätosti je cestou dôvery a odovzdania sa Božiemu milosrdenstvu. Terézia na to prišla, ale musela prejsť veľmi hrboľatú cestu.

Svätosť u Terézie je:

• vlastnenie Boha, zjednotenie s Ježišom, Ženíchom;
• Terézia pripomína pravdu o výťahu, keď mnohí katolíci hľadajú bočné cesty, metódy svätosti a modlitby všade, len nie tam, kde treba;
• svätosť si vyžaduje správny postoj človeka; je to dôvera malého dieťaťa.

Terézia nám ukazuje, že všetko je možné, ale iba vtedy, ak sa človek spolieha nie na seba, ale na Boha.[14]

[1]A. Gazzera – A. Leonelli: V jeho šľapajach. Náčrt pokoncilovej asketiky a mystiky.Rím 1982, s. 27.

[2]Porov. tamže, s. 26.

[3]Porov. J. W. Gogola: Teológia spoločenstva s Bohom.  Košice 2004, s. 93.

[4]Tamže, s. 93.

[5]J. W. Gogola: Sekret świętej Teresy z Liseux.Kraków 1997, s. 23.

[6]Porov. J. W. Gogola:Teológia…, s. 94.

[7]Porov. tamže, s. 97.

[8]A. Gazzera – A. Leonelli: V jeho šľapajach…, s. 13.

[9]Tamže, s. 14 – 15.

[10]Porov. J.W. Gogola, Sekret…,s. 23.

[11]Porov. tamže, s. 24 – 25.

[12]A. Gazzera – A. Leonelli, s. 15.

[13]Novo millenio inneunte

[14]J.W. Gogola: Sekret…, s. 25 – 32.