… ktorý nám Ducha Svätého zoslal …
„Pred mnohými storočiami bolo raz jedno slávne mesto. Vypínalo sa v úrodnom údolí, a keďže jeho obyvatelia boli rozhodní a pracovití, rýchlo sa rozrástlo. Pútnici ho už z diaľky obdivovali a boli oslnení jasom jeho mramoru a pozláteného bronzu. Slovom, bolo to šťastné mesto a všetci v ňom žili pokojne. Ale jedného nešťastného dňa sa obyvatelia rozhodli, že si zvolia kráľa. Zazneli zlaté poľnice heroldov a všetci sa zhromaždili pred radnicou. Nechýbal nik. Chudobní i bohatí, mladí i starí pozerali jeden na druhého a šepkali. Poľnice strieborne zahlaholili a celé zhromaždenie stíchlo. Predstúpil nízky tučný muž v honosnom obleku. Bol to najbohatší človek mesta. Zdvihol ruku ovešanú iskriacimi prsteňmi a zvolal:,, Občania! Sme nesmierne bohatí. Peniaze nám nechýbajú. Naším kráľom musí byť človek vznešený: gróf, markíz, knieža, aby si ho všetci vážili pre jeho vysoký pôvod.”„Nie! Zmizni! Umlčte ho!” Neopísateľne sa rozkričali menej bohatí občania. „Chceme za kráľa človeka bohatého a veľkomyseľného, ktorý vyrieši naše problémy.”
V tom istom čase vojaci zdvihli na plecia svalnatého obra, kričali a mávali svojimi výhražnými pikami: „Toto bude náš kráľ’! Najsilnejší!” Vo všeobecnom zmätku už nikto nič nechápal. Zo všetkých strán sa ozývali výkriky, hrozby, potlesk a rinčanie skrížených zbraní. Zmätok rástol a pomliaždených bolo na desiatky. Znova zazneli poľnice. Pomaly všetko stíchlo. Pokojný a rozumný starec vystúpil na najvyšší schod a povedal: „Priatelia, nedopustime sa bláznovstva, že sa pobijeme pre kráľa, ktorý ešte nejestvuje. Zavolajme nevinné dieťa a nech si ono zvolí spomedzi nás kráľa.” Vzali dieťa za ruku a predviedli ho pred zástup. Starý muž sa ho spýtal: „Vyber si, koho chceš, aby sa stal kráľom tohto veľkého mesta.” Dieťatko sa na všetkých pozrelo, pocmúľalo si palec a povedalo: „Králi sú škaredí a zlí. Ja nechcem kráľa. Ja chcem, aby sme mali kráľovnú, moju mamu!”
Mamy pri vláde. Je to ohromná, nádherná myšlienka. Svet by bol určite slušnejší, nerozprávalo by sa tak vulgárne, všetci by pomáhali starším prejsť cez cestu… Boh zmýšľal rovnako. A stvoril Máriu.“ [1]
Všetko sa točí okolo mamy. Keď sme chorí, voláme mamu, keď potrebujeme navariť, oprať, ožehliť, keď niečo pečieme alebo hľadáme útechu, voláme mamu.
V našich úvahách nad tajomstvami ruženca, ktoré spájame so sviatosťami iniciácie, a dnes konkrétne so sviatosťou Eucharistie, by som sa chcel spolu s vami zamyslieť nad tajomstvom Turíc. Možno sa pýtate, ako súvisia Turíce s Eucharistiou (skôr by sme ich mohli aplikovať na sviatosť birmovania) a aký zmysel má spájať ich s tajomstvom života Márie, Ježišovej matky?! V poslednej úvahe sme sa zamýšľali nad Máriou, ktorá je pre nás vzorom eucharistickej ženy. Celý jej život bol preniknutý Ježišom. Aj keď evanjelisti nič nehovoria o tom, že by bola Mária pri ustanovení Eucharistie, jej prítomnosť tam bola. Hoci skrytá a diskrétna, akým bol aj jej život.
Život Márie z Nazareta bol od samého jej zrodu spojený s Duchom Svätým. Bola uchránená od dedičného hriechu. Sám Gabriel jej hovorí, že ju zatieni moc Najvyššieho (porov. Lk 1). Mária bola plná Ducha Svätého. Po Nanebovstúpení Ježiša, ako to spomína evanjelista Lukáš v Skutkoch apoštolov, Mária zostávala s učeníkmi vo Večeradle, kde „všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou a jeho bratmi“ (Sk 1, 14). Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste a všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť (Sk 2, 1.4). Mária spolu s apoštolmi získala Ducha Svätého. Znamená to, že ho ešte nemala? Mária už bola naplnená Duchom Svätým ešte pred Turícami, ale v období Turíc k nej „prichádza s novou úlohou. Pri zvestovaní Duch spôsobil v nej to, že sa stala Matkou Božieho Syna, ale Turíce z nej spravili Matku Cirkvi.“[2] Stala sa matkou modliacej sa Cirkvi. Cirkvi, ktorú naplnil Duch Svätý, ktorého prisľúbil Ježiš. Úloha Márie vo Večeradle spočívala v tom, že povzbudzovala učeníkov svojou prítomnosťou a príkladom vlastnej modlitby k vytrvalej modlitbe. Aj po Turícach ako Matka spoločenstva, ktoré tvorili apoštoli, ale aj tvoriaca sa Cirkev, bola tou, ktorá zjednocovala všetkých v duchu lásky. Veľmi dobre vieme, že medzi učeníkmi nebola vždy zhoda; dokonca ani pri slávení Eucharistie vo večeradle, keď sa učeníci medzi sebou hádali, kto bude prvý… Mária nabádala k jednote a láske. Matka trpí, keď sú jej deti rozvadené a rozhádané; keď sú medzi nimi spory. Nemá väčšej túžby, ako zaviesť pokoj. A preto Márii, ktorá je Matkou Cirkvi, veľmi záleží na tom, aby aj Cirkev bola jednotná. Egoizmus rozbíja, kým láska musí spájať. Mária ako starostlivá matka, otvorená na Ducha Svätého, je tou, ktorá – ako sa modlíme pri vzývaní počas Sekvencie k Duchu Svätému – očisťuje, čo je skalené, napravuje, čo je zblúdené… Duch Svätý sa tu ukazuje s materinskou starostlivosťou.
„Mária, ale aj Duch Svätý, ukazujú na lásku, ktorá prináša ovocie milosti. Mária cez túto starostlivú lásku pripomína, že láska, aby bola plná, musí byť otvorená. Duch Svätý, ktorý je láska medzi Otcom a Synom, ukazuje, že to nie je egoistická láska vo dvojici, ale musí prinášať ovocie.“[3]
Povedali sme, že Mária, eucharistická žena, je Matkou Cirkvi a spoločenstva. Každá Eucharistia, každá svätá omša nás musí spájať. Láska, ktorú nám v nej zanechal Ježiš, nás nemôže nechať slepými. Účinky Eucharistie vplývajú na tvorenie spoločenstva. Sv. Augustín hovorí o Eucharistii ako o sviatosti milosrdenstva, o znaku jednoty, o pute lásky. „Čím bolestnejšie sa pociťujú rozdelenia Cirkvi, ktoré prerušujú spoločnú účasť na Pánovom stole, tým naliehavejšie sú modlitby k Pánovi, aby sa vrátili dni úplnej jednoty všetkých, ktorí veria v neho.“ (KKC 1398) „Cirkev je Kristovým Telom. Skrze Ducha Svätého a jeho pôsobenie vo sviatostiach, najmä v Eucharistii, utvára Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, spoločenstvo veriacich.“ (KKC 805)
Eucharistia tvorí a buduje spoločenstvo. Ale aj spoločenstvo má podiel na Eucharistii. A to tak, že každý z nás, ktorí prijímame telo Ježiša Krista, ktoré nás oživuje – tak ako pozemský pokrm, ktorý v nás zachováva a zveľaďuje život –, aj Eucharistia ako pokrm v nás zveľaďuje a rozvíja život milosti prijatý vo svätom krste. (porov. KKC 1392) Naša účasť na svätom prijímaní viac zviditeľňuje Ježiša vo svete. Ako? Eucharistia je hostinou lásky – agapé. Láska z nás nemôže robiť ľudí ľahostajných voči tým najbiednejším z najbiednejších. Tou biedou je hriech. My svojím životom, čnostným životom, našou túžbou po svätosti a za pomoci Ducha Svätého máme byť tvorcami pokoja vo svete a spolutvorcami jednoty Ježišovej Cirkvi. Mária, matka Cirkvi, plná Ducha Svätého a jeho nevesta nech nás učí pravej láske, ktorej ovocím je jednota sŕdc a myslí.
P. Rudolf Bartal, OCD
[1] FERRERO B.: Je tam hore niekto? Bratislava : Don Bosco, 2001, s. 13 – 15.
[2] STINISSEN W.: Powiedz im o Maryi. Poznaň : 2001, s. 83.
[3] Tamže, s. 81.