Príbeh utrpenia a viery Božieho služobníka Jóba je pre nás živým pokladom Starej zmluvy, a to najmä teraz, keď prežívame pôstne obdobie a našu krajinu ťaží pandémia.

Ikonu v kvalitnejšom rozlíšení nájdete tu: bit.ly/38cEhPc

„V krajine Hus žil istý muž, menom Jób. Bol to muž dokonalý a statočný, bál sa Pána a chránil sa zlého. (Narodilo sa mu sedem synov a tri dcéry.) V jeho stádach bolo sedemtisíc oviec, tritisíc tiav, päťsto záprahov rožného statku a päťsto oslíc. Aj čeľade mal veľmi mnoho. Bol to muž, ktorý vynikal nad všetkých synov Východu. Jeho synovia často robili hostiny, každý v určitý deň vo svojom dome, a pozývali aj svoje tri sestry, aby s nimi jedli a pili. No len čo uplynuli dni hodov, Jób si ich dal zavolať a obradne ich očisťoval. Vstal včasráno a podľa ich celkového počtu prinášal zápalné obety. Lebo Jób hovorieval: „Možno, že moji synovia zhrešili. Možno, že vo svojom srdci urazili Boha.“ A tak to Jób robil neprestajne.

Tu v ktorýsi deň prišli Boží synovia a postavili sa pred Pána. S nimi prišiel aj satan. Pán povedal satanovi: „Skadiaľ prichádzaš?“ Satan odpovedal: „Chodil som krížom-krážom po zemi.“ Pán povedal satanovi: „A všimol si si môjho služobníka Jóba? Niet mu rovného na zemi. Je to muž dokonalý a statočný, bojí sa Boha a chráni sa zlého.“ Satan odpovedal Pánovi: „Vari sa Jób zadarmo bojí Boha?! A neurobil si ty sám akoby ohradu okolo neho, okolo jeho domu a okolo všetkého jeho imania?! Požehnávaš prácu jeho rúk a jeho čriedy zaplavili šíry kraj. Ale vztiahni ruku a zasiahni všetko jeho imanie, či ti nebude kliať do očí!“ Tu Pán povedal satanovi: „Hľa, všetko, čo má, je v tvojich rukách, iba jeho samého sa nedotkni!“ 

To boli úvodné slová knihy Jób. Meno Jób má hebrejský pôvod a znamená „kde je otec“ alebo taktiež „prenasledovaný zlým duchom“. Samotný Jób však nebol Hebrejom. Žil pravdepodobne okolo roku 2000 až 1500 pred Kristom. Krajina Hus ležala v priestore juhovýchodne od Mŕtveho mora, vzhľadom na zaradenie Jóba medzi synov Východu (Jób 1,3) a na vykreslené sociologické pomery.

Anonymný autor knihy bol hlboko nábožný Izraelita, od detstva vychovávaný v intímnom dialógu s Bohom. Žil pravdepodobne v Palestíne, ale nadobudol mnoho skúseností cestami do cudziny, lebo dobre pozná Egypt, Sinajský polostrov a púšť. Pozná taktiež staré orientálne mýty. 

Autor má ako spisovateľ mimoriadny umelecký talent, vynikajúcu pozorovaciu schopnosť a nevšedné psychologické poznanie ľudských problémov. Zo skúsenosti poznal dobro i zlo človeka, utrpenie chorého aj duševnú úzkosť vyvolanú kontrastmi života. Niet divu, že ho biblisti ako básnika dramatickej tvorby pokladajú za Shakespeara Starého zákona.

Naša dnešná ikona „Praotec JÓB Spravodlivý“ je práve sprítomnením hlavnej postavy biblického príbehu o spravodlivom mužovi. Strávme najbližšiu chvíľu v tichej kontemplácii ikony. Pozerajme sa do tváre muža, ktorý zažil utrpenie, pád na dno a zdanlivú opustenosť od Boha. 

Jób má tvár lemovanú hustou bradou a kučeravými vlasmi. Tie boli považované za symbol tajomnej duchovnej sily. Starostlivo pestovaná a upravená brada svedčí o múdrosti a vážnosti tohto muža. Jeho oči vyžarujú neopísateľný pokoj a vo vráskach a črtách tváre možno čítať prežitý bôľ, bolesť a poníženie. Pery má pevne stisnuté akoby naznačovali rozhodnutie strážiť svoj jazyk a v tichosti srdca stáť pred Pánom, jediným a zvrchovaným. Spodný odev je kráľovskej červenej farby, nádherne zdobený perlami a drahými kameňmi. Na pleciach má prehodený zelený vrchný odev, symbol duchovného víťazstva a znovuzrodenia. Podklad ikony je tiež v odtieni zelenej farby, doplňujúcej zmysel tejto biblickej postavy, ktorým je duchovný zápas a nádej v Bohu počas utrpenia. Zlatý rám symbolicky zasadzuje Jóba do Nebeského Jeruzalema. 

Na postave Jóba sa ukazuje, že odpoveď na otázku utrpenia sa nedá získať bez urputného zápasu viery. Jób vedie tento zápas na niekoľkých frontoch. Najprv proti osočovaniu satana zo zištnej viery, ktorá službu Bohu podmieňuje bohatým Božím obdarovaním. Potom čelí svojej žene, ktorá ho navádza, aby sa odvrátil od takého Boha, aj nasledujúcimi slovami: „Inak je lepšie Bohu zlorečiť a umrieť.“ Nakoniec musí bojovať proti poňatiu utrpenia ako trestu za zvláštnu osobnú vinu, ktoré z troch rôznych pozícií obhajujú Jóbovi priatelia.

Autor sa snažil vystihnúť jedinečnosť Jóbovho zápasu viery, ktorým sa Jób musel prebojovať cez chvíle najhlbšieho zúfalstva k novým nádejam, od zdôraznenia vlastnej spravodlivosti až k pokornému zmĺknutiu pred Bohom. Zdanlivo sa dej točí bez postupu dookola, ale v skutočnosti ide o hlbokú psychologickú sondu. Cez všetky pochybnosti a bolesti, ktoré sa znovu a znovu vracajú, sa Jób húževnato snaží držať spoločenstva s Bohom. Nepochybuje o Božej moci, dobrote a zvrchovanosti. Nadobúda presvedčenie, že ani smrť natrvalo neodlúči človeka od Boha. Hrob môže byť len dočasným úkrytom, v ktorom Všemohúci svojho verného ukryje a zachová pre večný život. 

Jób sa postupne odpútava od všetkých pozemských nádejí a nachádza pevnejšie útočište v Bohu. Dospieva k nezvratnej istote, že iba v Bohu má svedka svojej spravodlivosti. Čo záleží na ľudskom nepochopení a osočovaní? Jóba temnoty nepohltia, pretože ho Boh neopustil; nezachvátia ho hrôzy smrti. Prijímal Boha v duchu starozákonnom tak osobne a bezprostredne, že s ním hovoril takmer ako rovný s rovným, prel sa s ním, žiadal od neho vysvetlenie, uplatňoval svoje stanovisko, ale jeho zápas pritom zostal zápasom jakubovským. Zostával v ňom opustený a so svojou bolesťou, vystavený nepochopeniu tých, ktorí sa predtým vydávali za jeho priateľov; držal sa však verne Boha, i keď mu nerozumel.

„Tu Jób odpovedal Pánovi:

‚Pred Bohom len pokora
Nuž dobre viem ja, že ty všetko urobíš,
nijaký tvoj zámer nemožno prekaziť.
Hovoril som, lenže neuvážil som
tie divy, čo chápať ver’ som nemohol.
Vypočuj ma, prosím, budem hovoriť,
budem sa ťa pýtať a ty pouč mňa.
Len z počutia som teba dosiaľ poznával,
lež moje oko teraz ťa už uzrelo.
Tak korím sa už, budem robiť pokánie
(posypem sa) prachom, taktiež popolom.‘

Potom Pán zmenil Jóbov údel, lebo sa modlil za svojich druhov. A Pán dvojnásobne rozmnožil Jóbovo imanie.  ¹¹Tu prišli k nemu všetci jeho bratia a všetky jeho sestry a všetci jeho predošlí známi. Jedli s ním chlieb v jeho dome, ľutovali ho a potešovali ho vo všetkom tom trápení, ktoré Pán na neho zoslal. Každý mu daroval baránka a zlatý prsteň. ¹² A Pán požehnal koniec Jóbovho života viac ako jeho začiatok, takže mal štrnásťtisíc oviec, šesťtisíc tiav, tisíc záprahov rožného statku a tisíc oslíc. ¹³ Mal tiež sedem synov a tri dcéry. ¹⁴ Jednej dal meno Holubica, druhej meno Škorica, tretej meno Roh líčidla. ¹⁵ A v šírom kraji nebolo takých krásnych žien ako Jóbove dcéry. A otec im dal podiel na dedičstve s ich bratmi. ¹⁶ Jób žil potom ešte stoštyridsať rokov a uzrel svoje deti i deti svojich detí až do štvrtého pokolenia. ¹⁷ A zomrel Jób starý a sýty (svojich) dní. „

Týmito slovami končí kniha Jób. Postava Jóba tu nadobúda až kristovské črty. Zástupnosť Jóbových modlitieb a obetí nutne vedie k otázke, či i jeho utrpenie nemalo zástupný charakter. Ak je nakoniec Jób poverený, aby sa modlil za svojich priateľov, dostávajú sa do pravého svetla i obety, ktoré Jób prinášal pravidelne za svojich synov po ich podivných hodokvasoch, ku ktorým zvádzali i svoje sestry. Nešlo tu len o záujem starostlivého otca, ale o zástupné obety, otvárajúce výhľad až k poslednej obeti na Golgote.

Zástupné obety sa menia vo vykupiteľský zápas, ktorým je premožené podsvetie a zlomené panstvo chaosu a smrti. Jób je starozákonný svedok Kristov. Viera, ako tá Jóbova, je viera, ktorú Boh hľadá u človeka. Je to viera absolútnej odovzdanosti.

Na záver modlitba z tropáru k sviatku spravodlivého služobníka Jóba:  

Keď videl nepriateľ všetkých spravodlivých Jóbove duchovné bohatstvo, * rozhodol sa, že mu ho odcudzí. * Rozbil síce jeho telesnú schránku, * ale duchovný poklad mu vziať nemohol. * Presvedčil sa, že duša spravodlivého bola dobre opevnená. * Ale mňa okradol a rúcha nevinnosti zbavil. * Pane, prispej mi na pomoc, skôr než bude koniec. * Zbav ma úkladov pekla, Spasiteľu, a spas ma.

---

Zdroje:
USPENSKIJ, Leonid Alexandrovič. Ikona- okno do věčnosti. Pavel Mervart, 2019.ISBN: 978-80-907376-0-0
STRIŽEV, Alexander. Pravoslávna ikona, Kánon a Štýl I. Bernolákovo: Oto Németh, 2010. ISBN 978-80-89277-32-2
STRIŽEV, Alexander. Pravoslávna ikona, Kánon a Štýl II. Bernolákovo: Oto Németh, 2015. ISBN: 978-80-89277-55-1
ŠPIDLÍK, Tomáš; RUPNIK, Marko Ivan. Viera vo svetle ikon. Bratislava: Oto Németh, 2004. ISBN: 978-80-88949-69-6
NOUWEN, Henri. Modlitba s ikonami. Kostelní Vydří: Karamelitánske nakladatelství, 2012. ISBN 978-80-7195-577-1
SENDLER, Egon. Tajomstvá Krista. Bratislava: Oto Németh, 2008. ISBN 978-80-89277-08-7
SENDLER, Egon. Byzantské ikony Božej Matky. Bratislava: Oto Németh, 2006. ISBN 978-80-88949-91-2