Žalm 37, 3 – 4a:

Ale spoľahni sa na Pána a dobre rob
a budeš bývať v svojej krajine a tešiť sa z bezpečia.ą

Hľadaj radosť v Pánovi
a dá ti, za čím túži tvoje srdce.

Pánovi zver svoje cesty a jemu dôveruj,
on sa už postará.

Tvoju spravodlivosť vyvedie na povrch ako svetlo
a tvoje právo ako poludňajší jas.

Odovzdaj sa Pánovi a dúfaj v neho.

Dovoľte mi na začiatku vrátiť sa k nášmu obľúbenému autorovi sv. Františkovi Saleskému, ktorý vo svojom jedinečnom diele Filotea píše: „Nedaj sa znechutiť a naľakať. Pozri sa len na malé včielky. Ani tie nemôžu hneď po vyliahnutí vyletieť na lúky, na kvety. Najprv sa musia živiť peľom a medom, ktoré pre ne pripravili iné včielky. Tak vyrastú a zosilnejú, takže po čase môžu lietať a zbierať nektár potrebný na výrobu medu. Aj my sme na začiatku duchovného života malí a slabí, nemôžeme sa hneď pustiť na cestu, čo vedie na končiar dokonalosti, aby sme hneď mohli dosiahnuť vrchol. Ak však zostaneme nezlomní vo svojom predsavzatí, pomaly zosilnieme a pokročíme. Narastú nám krídla a jedného dňa vyletíme ako duchovné včielky za svojím cieľom. Kým sme však ešte tak ďaleko nedošli, posilňujme sa medom duchovného čítania, ktoré nám zanechali starší a skúsení nábožní ľudia.“[1]

Tým starším a skúsenejším, hoci by oponovať tomu, že bola staršia – vzhľadom na svoju malosť a pokoru, je nám dobre známe sv. Terézia z Lisieux. Na začiatku sme zacitovali Žalm 37, jeho 4 verše a dozvedeli sme sa o tom, ako je dôležité v živote kresťana ale aj toho, kto chce ísť ďalej, než len dodržiavať Desatoro, kto chce ísť po ceste evanjeliových rád, aké dôležité je spoľahnutie sa na Pána. Dôsledkom toho, že ja sa odovzdám do rúk Pána, že budem hľadať v ňom radosť je to, že dá mi pokoj srdca, že vyplní túžby môjho srdca. Dokonca ak mu zverím svoje cesty a budem mu dôverovať, on sám sa postará. Žalmista povzbudzuje toho, kto chce ísť za Pánom: „Odovzdaj sa Pánovi a dúfaj v neho“.  Blahoslavený Brat Charles Foucauld napísal modlitbu, ktorá znie: „Otče môj, odovzdávam sa ti. Nalož so mnou podľa svojej vôle. Za všetko, čokoľvek so mnou učiníš, ti ďakujem. Na všetko som pripravený, všetko prijímam, len nech tvoja vôľa sa na mne spĺňa i na všetkom tvojom stvorení. A nič iné si nežiadam, Bože môj. Do tvojich rúk vkladám svoju dušu, Teba ju odovzdávam, Bože môj, s celou láskou svojho srdca. Pretože ťa milujem. A odovzdanosť je pre mňa požiadavkou lásky. Vrhám sa do tvojho náručia, Bezvýhradne, s neobmedzenou dôverou, lebo si môj Otec!“[2]  Ľahko sa to píše, ale ťažšie sa hovorí o odovzdanosti a ešte ťažšie sa odovzdanosťou žije každý deň. Najmä vtedy, keď vidíme okolo seba niekedy toľko zla a vecí, ktoré nás môžu znechutiť. Máme hovoriť o odovzdanosti v živote sv. Terézie. Najskôr si však definujme, čo je to odovzdanosť a čo nie je odovzdanosť. Ako ju chápať. Keď sa tak zahľadíme na to slovo – odovzdanosť, zistíme, že nám môže pripomínať niečo, čo sa týka vzdávania sa niečoho. Nie je to ale celkom pravda. Ak by sme sa pozerali na odovzdanosť iba z tohto uhla pohľadu, bola by to duchovná bezstarostnosť, alebo ústup, či únik. Ak by sme sa no to pozerali iba takto, bolo by to v protiklade s evanjeliom, pretože život kresťana má viesť k zodpovednosti a nie úniku. Bolo by to aj v protiklade s učením Terézie o odovzdanosti. Ona ju chápala a aj my by sme mali chápať odovzdanosť ako plnú dôvery, pokojnú formu bezvýhradnej lásky.[3]Otče, to tvojich rúk, porúčam, odovzdávam svojho ducha, sú slová, ktoré Ježiš vyslovil na kríži a tým nám ukázal, aká má byť naša odovzdanosť – až na kríž. Pri sledovaní malej cesty duchovného detstva sme spomínali na to, že Terézia túžila zostať nepovšimnutá a malá. Jej spiritualita – pre nezasvätených – by mohla pripadať infantilná, detská, ale v skutočnosti je plná hĺbky (duc in altum). Cítila sa ako dieťa, nie však preto, lebo nedozrela, ba viac, ona dozrela vo veľmi krátkom čase, keď si uvedomila, že je božie dieťa. A to sa prejavilo aj v jej odovzdanosti. Dieťa, o ktorom sme spomínali kedysi, má pred sebou prekážku. A túto prekážku chce prekonať. Keďže je väčšia ako to dieťa, čo robí dieťa? Volá, kričí na svoju mamu. Dieťa cíti alebo tuší, že úplne závisí od svojich rodičov a pokladá to za samozrejmosť a za niečo prirodzené. Čaká, aby mu rodičia nejako pomohli, alebo jednoducho prekážku podlezie. Tak isto aj Terézia. Nediví sa ani sa nehnevá, že neustále padá a každý deň berie na plecia to isté bremeno. Pretože chce žiť odovzdanosťou, bráni sa tomu, aby žila v ťažkostiach, ktoré neustále stretáva na svojej ceste. Radšej tie pády a ťažkosti obetuje Otcovi, daruje mu ich. Keď sa jej zdá, že nejaká úloha sa nedá splniť, alebo je pre ňu priťažká, beží k Bohu, nie preto, aby sa vyhla tej úlohe, ale aby tú úlohu splnila spolu s Ním. Ak sa nedá úloha splniť, ak sa nedarí preskočiť prekážku, čo robí? Jednoducho ju podlezie. Ale urobí to vždy pred Božím pohľadom, v dôvere a s otvorenosťou voči tomu, čo od nej Boh očakáva.[4]  Terézia cez celý svoj život sa starala, aby veľkodušne a verne konala to, aby sa to všetko Bohu Páčilo. Neustále dbala, aby mohla stotožniť svoju vôľu s Božou vôľou, aby nemala inú vôľu, len jeho. Pretože vedela, že Božia vôľa spočíva v tom, aby sme sa vzájomne milovali, snažila sa milovať svojho blížneho, tak ako nás miloval Ježiš. A pretože považovala utrpenie za najväčší prejav Božej lásky voči človeku, za najdokonalejší spôsob stotožnenia sa s Ježišom Spasiteľom, za najlepší spôsob plnenia Božej vôle, túžila trpieť. Na konci života však porozumela, že je ešte jeden, najväčší stupeň lásky, väčší ako utrpenie – milosrdenstvo. Bolo to okolo roku 1895.[5]  Terézia napíše: „Teraz už netúžim po inom, iba milovaťJežiša do zbláznenia… Moje detské túžby odleteli. Už netúžim po smrti, ani po utrpení, ale priťahuje ma iba láska. Dlho som po nich túžila; zakúsila som utrpenie a nazdávala som sa, že sa dotýkam brehov neba. Uverila som, že kvetinka bude odtrhnutá v rozkvete… Teraz ma vedie iba odovzdanosť, nemám nijaký iný kompas!… Neviem už o nič vrúcne prosiť, jedine o to, aby Pán Boh na mojej duši splnil svoju vôľu a aby tomu stvorenia nekládli prekážky. Je isté, že človek môže upadnúť, byť neverný, ale láska vie všetko zúžitkovať, rýchlo strávi všetko, čo sa môže Ježišovi nepáčiť, a zanechá v hĺbke srdca iba pokorný a nekonečný pokoj…“ (Rkp A, 82v – 83r) Odovzdanosť do Božích rúk nám pomáha realizovať naše povolanie a svätosť. Boh sa stará špeciálne o každého jedného z nás, o každú jednu dušu. Ak by sme sa snažili riadiť si život po svojom, znamenalo by to, že kladieme prekážku Bohu. Naopak odovzdanosť Bohu znamená, že je kráčam po istej ceste a rýchlo môžem prísť do cieľa. Odovzdanosť nespočíva v ničnerobení. Odovzdanosť je predpokladá činnosť, našu spoluprácu s Božou činnosťou. Spočíva to v tom, že ja s Božou pomocou odstraňujem prekážky a takto odpovedám na milosť.[6]Terézia na koniec roku 1895 píše v Rkp. B takéto slová: „Dokonale chápem, že len láska nás môže urobiť milými Pánu Bohu; táto láska je jediné dobro, po ktorom túžim. Ježiš mi ochotne ukázal jedinú cestu, ktorá vedie k tejto božskej vyhni, a tou cestou je odovzdanosť malého dieťaťa, ktoré bez strachu usína v náručí svojho Otca…“ (Rkp. B, 1r)

Terézia definovala 3 línie odovzdanosti: pozrieť sa dobre do očí skutočnosti v Božom svetle, prijať ju od Boha, obetovať ju Bohu. Prvá línia odovzdanosti sa týka nášho objektívneho pohľadu na nás. Zo života Terézie vieme, že keď jej odložili sľuby, priznala sama, že jej smútok pochádzal z jej vlastnej lásky. Ak vidíme všetko skrze tmavé okuliare, je to skúška pre nás. Ak sa nám stane, že upadáme pod ťarchou našej povahy alebo citov, bolo by to zlé, keby sme sa vyhovárali na fyzické nedokonalosti, chorobu, čas. Tento pád však nezavinila naša fyzická indispozícia, ale naša nedokonalosť. Nikdy však nemôžme podľahnúť malomyseľnosti. Terézia nás učí, že ten kto vie a cíti sa hriešnikom, nemusí nariekať a plakať v kúte. Má ísť k Otcovi, ktorý pochopí a odpúšťa. Jednoducho sa má priznať, že zavinil, lebo iba takto vstúpi do sféry Božieho milosrdenstva. Odovzdanosť sa má prežívať v úprimnej pokore.[7]  Druhá línia odovzdanosti spočíva v našom priznaní si a prijatí svojich nedostatkov. Ak si ich nepriznáme, bráni nám to v raste. Priznanie si ich nás vedie k oslobodeniu. Túto nemohúcnosť a zraniteľnosť je pred Bohom dôležité priznať a prijať. K ničomu to neslúži, ak by človek pred sebou utekal. Stačí, ak bude trpezlivý sám so sebou a dokáže sa prijať taký aký je. Pretože Boh nás prijíma takých, akí sme, a on z nás chce takých ľudí, akých nás chce mať sám. Terézia spomína: „Nič si z toho nerobím, keď vidím, že som iba samá slabosť. Naopak. Chválim sa ňou každý deň a čakám, aké nedokonalosti v sebe ešte objavím… Priznávam, že mi to to svetlo o mojej nič  pomáha viacej, ako svetlo o viere“. Treťou líniou je obetovať seba. Nestačí, aby človek prijal iba seba samého aký je. Odovzdanosť spočíva v nádeji. Ide o to, aby vykročiť po ceste a nečakať, až budeme hodní Boha, alebo až budeme spokojní sami so sebou. Keď sa jej rodná sestra Genovéva – Celina sťažuje, že „nikdy nebude dobrá“, Terézia jej odpovedá: „Ale budete, dospejete k tomu. Pán Boh vás k tomu privedie.“ Treba začať odovzdanosťou. Obetovať sa Bohu v takom stave, v akom sa nachádzam. Je potrebné sa neustále k tomu   vracať, na začiatku, ale aj na konci, pri prvom obrátení, ale aj počas celej našej cesty, cesty vernosti. Pretože nikdy nie sme na konci úplnej odovzdanosti Bohu. Len aby nás to viedlo radostnej slobode. Odovzdanosť je askéza, ktorá nám pomáha dospieť k slobode Božích detí, tých detí, ktoré sa nechajú viesť Božím Duchom.[8]

K prežívaniu našej odovzdanosti slúži aj žiť prítomnú chvíľu. Terézia hovorievala svojim novickám, ale aj ostatným spolusestrám o tom, ako prežíva ona prítomnú chvíľu. Znechutenie podľa Terézie nepomáha nášmu rozvoju a ani tomu, aby sme sa dokázali úplne odovzdať, ale to, že sa znechucujeme je následkom toho, že veľa myslíme o tom, čo bolo a čo bude. Je to nedostatok dôvery. A vôbec. Bojíme sa budúcnosti a príde ona niekedy? To, čo ešte nie je nemusí sa nikdy stať. Boh nám dáva milosť, aby sme prežívali prítomnú chvíľu. Náš nepokoj v srdci je často spôsobený tým, že myslíme na to, čo už kedysi bolo alebo čo ešte len – asi – ktovie – či sa stane? Veľmi pekne to vyjadrila Terézia v jej básni „Môj dnešný spev“. Je v nás niečo, čo spôsobuje strach, obavu, z toho čo bolo, čo bude. Ak sa ešte dá, vráťme sa k tomu, čo bolo a vyriešme to, ale nemyslime na to, čo bude. Budeme súdení na konci života s toho, ako sme prežili ten deň, ktorý nám Boh dal ako dar pre nás, osobne pre každého z nás. Robme to, čo máme na každý deň. Veď Ježiš sám povedal a upozorňuje nás, tak ako upozorňoval zástupy, ktoré sa zišli pod kopcom o tom, že každý deň má dosť svojho trápenia. Zajtrajší deň sa postará sám o seba. Ak sa odovzdáme Bohu, ak budeme verne plniť jeho vôľu, akákoľvek by to bola cesta, alebo by sa na nej vyskytli akékoľvek príhody, pôjdeme pokojne a prídeme do cieľa, ktorý nám Boh pripravil.[9]

[1]F. Saleský: Filotea.Bratislava 1996, s. 240.

[2]C. Carretto: Lebo si môj otec.Bratislava 1993, s. 19 – 20.

[3]Porov. V. Sion: Duchovní realismus Teresie z Lisieux.KN 1992, s. 110.

[4]Porov. Tamže, s. 110 – 111.

[5]„Aby lepiej poznać św. Teresę z Lisieux“.Red. O. Filek, Kraków 1999, s. 168.

[6]Porov. tamže, s. 170 – 171.

[7]Porov. V. Sion, c.d., s. 118.

[8]Porov. Tamže, s. 118 – 119.

[9]Porov. Aby lepiej…, s. 174 – 175.