Život v spoločenstve nie je ľahký. Stará a vyskúšaná regula učí, že po sto dňoch od vstupu novej osoby jej nadšenie rýchlo hasne a začínajú sa prvé konflikty vyplývajúce zo spoločného života. Spolu s pocitom bezpečnosti medzi rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi sa pomaly ujíma slova pravda, že v tom istom dome sa treba deliť aj so slabosťami iných. Podobne, viac alebo menej, sa to deje s každým, kto vstúpil do nejakého spoločenstva alebo skupiny, kto uzavrel manželstvo, spojil sa s nejakým inštitútom, kde sa nejeden raz stretávame s tým istým človekom alebo s tou istou skupinou ľudí. Tak je život v spoločenstve darom, naďalej však zostáva aj úlohou.
Keď Terézia od Ježiša zakladala svoj reformovaný kláštor v Avile, dobre o tom vedela. „Sestry z kláštora San José“ – píše vo svojom prvom rukopise Cesta k dokonalosti (Manuscript des Eskorial) – „sú kolégiom Krista, zhromaždeným podľa vzoru apoštolov, sú to ľudia s tým istým povolaním aj s tou istou túžbou odpovedať na výzvu, a okrem toho sú to ľudia s rôznym pôvodom, charakterom, ktorí by sa celkom isto nikdy nestretli, keby hlavným činiteľom mala byť vzájomná sympatia alebo čisto prirodzené črty. Pre Teréziu je spoločenstvo darom Krista a súčasne ním zverenou úlohou. Spoločný život, to nie je len istý rámec a priestor, v ktorých sa uskutočňuje vnútorný život jednotlivých členov spoločenstva, ale omnoho skôr ide o duchovný program, o základné a zásadné črty duchovného života vôbec! Nečudujme sa preto, že táto téma je v centre našej pozornosti a k slovu sa hlási už teraz, skôr ako sa zamyslíme nad zmyslom a miestom askézy, pokánia alebo nad mariánskou zbožnosťou atď.
Terézia už pri sústreďovaní novej rehole na základe Prvotnej reguly nachádza ucelený pohľad na život spoločenstva. Biskup Albert dal pustovníkom pri Eliášovom prameni životný poriadok, ktorý ich charakterizuje ako pustovníkov v spoločenstve, a tak celkom isto vyjadril tiež existenčne citeľné pole napätia: mali by žiť a aj chcú žiť pred Bohom v tichu, ale aj v spoločenstve bratov. Obe tieto skutočnosti majú prežívať intenzívne, bez akýchkoľvek kompromisov, ktoré by viedli k akémusi zlatému stredu! V Karmeli, či už v klauzúre sestier, v kláštoroch bratov alebo v treťom (svetskom) ráde je spomínané pole napätia konštitučné, v zdanlivom protiklade týchto dvoch skutočností, akoby v súbežne idúcich dvoch smeroch napätia, pričom sa uvoľňuje energia, ktorá spôsobuje, že žijeme, a nedovolí nám odpočívať na ceste k pripodobneniu s Kristovi a k pretvoreniu sa v Boha (Ján od Kríža). Biskup Albert aj Terézia vedeli, že život spoločenstva sa zdravo rozvíja tam, kde obrátenie sa k Bohu dozrieva spoločne so schopnosťou obrátiť sa ku konkrétnemu blížnemu, že nebo, cieľ našej cesty, nie je šťastím prežívaným len v samote s Bohom, ale má na zreteli aj zdokonaľovanie a rozvíjanie všetkých našich vzájomných vzťahov. Trojjediný Boh, ktorý žije ako spoločenstvo, sa ma vždy spytuje na môjho brata Ábela a čaká na svoj ľud a ovce svojho stáda.
Dcéry a synovia Terézie od Ježiša ako deti nového veku nie vždy dostatočne obracali svoju pozornosť na tento aspekt duchovného života. Jednostranné a samo osebe pravdivé zvýraznenie vnútorného života určite občas spôsobovalo, že sa zabúdalo na to, že Kristus chce, aby ho ľudia milovali a že náš podiel na láske Trojjediného Boha sa môže realizovať a naplniť iba v spoločenstve.
Význam spoločenstva v Regule Karmelu sa musí väčšmi prehĺbiť. Ešte donedávna sa význam spoločenstva v duchovnom živote takmer úplne zanedbával. Spoločenstvo má objavujúci charakter, pretože ukazuje Boží plán zjednotenia všetkých ľudí do jednej rodiny. Okrem toho spoločenstvo je miestom, kde si už teraz môžeme všimnúť ovocie súčasnej milosti, ktorá sa prejavuje premenou v jedno telo a jednu dušu.
V našom malom kláštore sme takisto potrebovali niekoľko rokov, aby sme mohli spozorovať a zakúsiť podobnú skutočnosť. Pomohla nám pritom kniha kanadského kňaza Jeana Vaniera, zakladateľa spoločenstva Archa, v ktorom žijú spolu zdraví aj postihnutí ľudia, slobodní aj ženatí. V tejto knižke sme sa dozvedeli to, čo sa v klasických karmelitánskych dielach zanedbáva a čo sa len veľmi ťažko hľadá v novších knihách. Preto z celého srdca odporúčam túto knižku našim bratom a sestrám, ako aj členom Svetského (tretieho) rádu. Autor medziiným píše: „Život v spoločenstve sa stane bolestným prejavom mojich obmedzení a slabostí, neporiadku v mojom vnútri. Častokrát ma zaskočili potvory, ktoré boli dosiaľ vo mne skryté. Je ťažké prijať prejavy takého typu. Skúšam odohnať potvoru od seba a znova ju skryť, alebo si nahovoriť, že ona predsa vôbec neexistuje. Vtedy utekám od spoločného života a od vzťahov s inými. Alebo tiež hádžem vinu na iných: to oni a ich potvory sú na vine…“
Podobnú bolestnú skúsenosť musel prežívať rehoľník, ktorému sv. Ján od Kríža napísal: „Do kláštora si prišiel iba preto, aby ťa tu iní formovali a cvičili v čnosti, ako sa opracúva a brúsi kameň, skôr ako sa vsadí do stavby. Preto musíš pochopiť, že všetci, čo sú v kláštore, sú tvoji učitelia, ktorých Boh určil, aby ťa cvičili a kresali v umŕtvovaní.“
Podobne napísal aj karmelitánkam v Beaze: „Najprv musíš pochopiť, že do kláštora si vstúpila iba preto, aby ťa všetci cvičili a formovali a aby si sa tak zbavila všetkých nepokojov a nedokonalostí, ktorých by si sa mohla dopustiť vzhľadom na povahu a počínanie rehoľníčok; aby si z každej situácie získala nejaký úžitok, treba, aby si všetkých v kláštore pokladala za povolaných formovať ťa, čo aj naozaj sú.. Jedny ťa budú formovať slovom, iné skutkom, iné zasa myšlienkami proti tebe, a ty sa im musíš vo všetkom poddávať, ako sa poddáva socha tomu, kto ju vykresáva, i tomu, kto ju maľuje, alebo tomu, kto ju pozlacuje. Ak to nebudeš dodržiavať, nepremôžeš svoju zmyslovosť a city, ani nebudeš vedieť dobre nažívať v kláštore s rehoľnými spolusestrami, ani nedosiahneš svätý pokoj a neoslobodíš sa od mnohých pokleskov a neprávostí.“
Spoločenstvo je miestom, kde nachádzame „svoje hlboké zranenia a učíme sa s nimi žiť“ – píše Jean Vanier a dodáva: „Z týchto zranení sa všetci znova rodíme.“
Ján od Kríža hovorí, že s pomocou pokory, ktorá vyplýva z poznania seba samého, sa človek očisťuje od všetkých nedokonalostí. Z vlastnej skúsenosti vie, že práve vďaka tomu dozrieva pravá láska: „Tu má začiatok láska k blížnemu: človek si cení dušu svojich blížnych a už ich viac neposudzuje, ako to robil predtým, keď si o sebe myslel, že on je horlivý, a druhý nie.“
Láska k blížnemu podľa zásady „vidieť v druhom človeku Krista“ – je cudzia duchovnej tradícii Karmelu. Takáto motivácia, aj keď s dobrým úmyslom, deformuje Ježišove slová: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich malých bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40) Práve týmito slovami chce Ježiš zdôrazniť, aký dôležitý má byť pre mňa človek stojaci vedľa mňa. Dokonca aj ten najmenší spomedzi bratov je hoden mojej oddanej lásky práve preto, že sa volá Bruno alebo Stanislav! Netreba vidieť v druhých Krista, ale dívať sa na nich spolu s Kristom tak, ako ich vidí On! To je cesta našich svätých. Zodpovedá to aj dôstojnosti človeka aj dôstojnosti Boha.
V takejto spoločnej láske vedno s Kristom nachádza Terézia od Dieťaťa Ježiša radosť v kláštornom spoločenstve. Na svoje sestry sa neobracia preto, že v nich vidí Krista, ale preto, že Kristus ich nazýva svojimi priateľkami. Odvoláva sa na slová z evanjelia sv. Jána (15, 12-17): „… nazval som vás priateľmi…“ Terezka píše: „Rozjímajúc nad týmito slovami Ježiša, prišla som na to, aká nedokonalá bola moja láska k mojim sestrám; pochopila som, že som ich nemilovala preto, že ich miluje Boh. Och, až teraz rozumiem, že dokonalá láska spočíva v tom, aby sme znášali chyby iných, aby sme sa nedivili ich slabostiam, ale povzbudzovali sa čo i najmenšími prejavmi čností, ktoré si u nich všimneme.“ Jednej zo sestier, ktorá mala talent znervózňovať ju vo všetkom, pokúša sa venovať zvláštnu pozornosť. „Cítila som, že Ježišovi to robí radosť, pretože nie je taký stvoriteľ, ktorý by iba s nechuťou prijímal chválu na svoje dielo.“ Nesmieme zostať iba pri tom, čo je vonkajšie, ale musíme dôjsť až k vnútornému svätostánku a tam obdivovať krásu, prebývanie Ježiša na samom dne duše, veľkosť a dôstojnosť, ktorými Boh obdarúva tých najmenších. Celina si spomína, ako ju raz jej sestra Terezka na prechádzke v záhrade poučovala: „Pozri sa na tieto hrušky, aké sú škaredé; môžeme ich prirovnať k sestrám, ktoré sa ti nepáčia. Na jeseň však dostaneš toto ovocie zbavené všetkého, čo ich teraz znetvoruje, a budeš ich spokojne požívať a ani si nespomenieš, že si nimi pohrdla. Tak isto sa budeš v posledný deň čudovať, keď sa ti tvoje sestry, zbavené všetkých nedokonalostí, budú zdať veľkými sväticami.“
V Terezkiných slovách si môžeme všimnúť, že spoločný život sa týka rozmeru priateľstva, vedomého obrátenia sa od JA k TY. Spoločenstvo je totiž miestom, ktoré pozýva k priateľstvu.