„Kedysi člen jedného kmeňa rozzúrene predstúpil pred náčelníka a povedal mu, že sa rozhodol pomstiť sa nepriateľovi za ťažkú urážku. Chcel ho okamžite bez milosti usmrtiť! Náčelník ho pozorne vypočul a potom navrhol, aby urobil, čo zamýšľa. Predtým nech si však naplní fajku tabakom a v pokoji ju vyfajčí pod posvätným stromom. Muž si naplnil fajku a posadil sa pod korunu veľkého stromu. Fajku za hodinu vyfajčil. Potom z nej vyklepal popol a rozhodol sa znovu sa porozprávať s náčelníkom. Povedal mu, že zabiť nepriateľa by bolo príliš tvrdé, ale dá mu aspoň poriadny výprask, aby nikdy nezabudol, že ho urazil. Náčelník ho opäť vypočul a schválil jeho rozhodnutie. No nariadil mu, aby si opäť naplnil fajku a vyfajčil ju na rovnakom mieste. Aj tentoraz muž úlohu splnil a pol hodiny premýšľal. Potom sa vrátil k náčelníkovi a povedal mu, že aj fyzický trest by bol prehnaný. Radšej nepriateľovi zlý skutok vytkne pred všetkými a urobí mu hanbu. Náčelník si ho opäť vľúdne vypočul a aj tentoraz mu prikázal, aby si to ešte raz premyslel. Aj keď muža opätovná požiadavka trochu obťažovala, predsa sa posadil už s oveľa väčším pokojom pod storočný strom, a tabak aj zlosť sa vyparili ako dym. Potom sa vrátil k náčelníkovi a povedal mu: „Všetko som si premyslel a povedal by som, že mi to za to nestojí. Pôjdem za tým, kto ma urazil, a objímem ho. Získam priateľa, ktorý bude svoj čin určite ľutovať.” Náčelník muža obdaril dvojnásobným množstvom tabaku, aby si mohli on aj jeho protivník spoločne pod stromom pofajčiť, a povedal: „Od samého začiatku som chcel, aby si sa takto zachoval, no nemohol som ti to povedať. Potreboval si čas, aby si na to prišiel sám.”[1]
Prvou a základnou čnosťou je rozvážnosť, rozumnosť, múdrosť – prudentia.
Skôr ako si odpovieme na otázku, čím je čnosť rozvážnosti, rozumnosti alebo múdrosti, povedzme si, čo to vlastne tá múdrosť je! Múdry, mudrc v slovenčine a v jej blízkych jazykoch má charakter výhradne intelektuálny. Ale filológovia prišli na to, že starogrécke slovo tvopos je príbuzné so sanskrtským drobhas, ktorého koreň označuje nie tak dobré myslenie, ako skôr prácu. Starogrécky mudrc znamená teda pôvodne schopný robotník, majster. Ale ideálom Grékov bol filozof, milovník pravdy, ktorý stráca viac a viac záujem o praktický život. [2] Grécka filozofia bola odlišná od vnímania a chápania krásy a dobra. Grécka kultúra chápala dobro a krásu tak, že „si predstavovala pre každú vec jeden pravzor, ktorý sa napodobňuje alebo realizuje; človekovi predkladala pred oči ideál – kalos kai agathos – pekný a dobrý, ktorý obsahuje v sebe všetky mravné, estetické a sociálne kvality, je pekne vyvinutý, príjemný a užitočný mestu.“[3] „Ideálom Grékov nebolo sebazaprenie, ale krása, sila a múdrosť. Opovrhovali extrémami. Ježiš v rozhovore s Grékmi využil zákony prírody a povedal, že jeho život by nemal zmysel, keby žil ďalej. Neprišiel moralizovať, aby pridával nové myšlienky k Sokratovi, ale aby dal nový život. Nijaké skutočné dobro sa nedosiahne bez bolesti. Kríž sa prejavuje v sebazápore a umŕtvovaní pýchy, zmyselnosti a lakomstva, lebo iba takto sa srdcia zlomia a zjemní sa hrubá povaha. Ježiš odhalil Grékom svoju dušu a tým povedal, že sebaobetovanie nie je ľahké. Nemali byť fanatikmi a nemali chcieť zomrieť, lebo príroda nechce ukrižovať samu seba, ale na druhej strane nemali v zbabelom strachu odvracať oči od kríža.“[4] To dnešný človek nechápe. Je ľahšie uveriť v Ježiša z Nazareta – v človeka, ktorý kade chodil, všade dobre robil, uzdravoval, liečil; ale prijať skutočnosť, že zomrel na kríži ako vydedenec spoločnosti a „potrestaný ako zločinec Bohom“ z lásky k človekovi, to si vyžaduje veľkú vieru. Ježiš Nazaretský, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, zomrel na kríži pre našu spásu a vstal z mŕtvych, je pánom ľudských dejín. Svätý Pavol to píše v liste Korinťanom: „Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť“ (1 Kor 1, 23 – 24).
„Rozvážnosť je čnosť, ktorá uschopňuje praktický rozum, aby vo všetkých situáciách rozoznával, čo je pre nás skutočným dobrom, a volil správne prostriedky na jeho vykonanie“ (KKC 1806). Zdá sa, že definícia, ktorú nám podáva Katechizmus Katolíckej Cirkvi, je zložitá, ale dá sa vysvetliť veľmi jednoducho a zrozumiteľne: „Čo by na mojom mieste robil Ježiš Kristus?“[5]
Akým spôsobom koná rozvážny človek a ako by konať nemal?
1. „Rozvážny človek nekoná unáhlene. Dokáže sa zastaviť a premýšľať o tom, čo urobí. Taký človek má pred očami cieľ. Neškriepi sa s druhými, kým nevie, o čo presne ide. Ak nevie, čo má urobiť, nezačína prácu. Pozrie sa dobre na mapu prv, než vyjde autom do neznáma. Ak sa dokážeme pred každou prácou zastaviť a pýtať sa: „Čo to vlastne mám robiť, prečo a aký to má zmysel?[6], tak potom pokročíme na ceste. Ak nie, tak konáme unáhlene. A to sa potom prejavuje v tom, že nemáme na nič čas, neuvažujeme, konáme nerozvážne, potkýname sa v mravnom živote a nepredvídame prekážky, ktoré sú na ceste.[7]
2. Rozvážny človek zváži svoje možnosti. Nejde len o to, aby sme vedeli, či sme schopní vykonať danú úlohu. Ide aj o voľbu najúčinnejšej metódy. K jednému cieľu vedie často niekoľko rôznych ciest.[8] Pochabosť je opakom rozvážnosti. Spočíva v nezáujme o poznanie Božích a prirodzených právd: nemúdry človek koná spravidla proti svojmu rozumu a rade skúsených.[9]
3. Rozvážny človek je stály a pevný v uskutočňovaní predsavzatí. Je lepšie ísť dlhšou cestou, keď sme si ju už zvolili, než sa trikrát vracať a hľadať kratšiu cestu. Nedokončená práca je stratená námaha. Rozvážny človek sa stále učí.[10] Nestálosť sa prejavuje povrchnosťou, nepozornosťou, plytkosťou: „Vidím dobro, aj ho schvaľujem, a predsa robím zlo.“[11]
Čnosť rozvážnosti alebo múdrosti nemá nič spoločné s prefíkanosťou. Táto čnosť sa zobrazuje ako človek, ktorý má tri tváre: pozerá všetkými smermi, aby zvládol požiadavky prítomnosti a vedel sa správne rozhodnúť tu a teraz, s ohľadom na minulosť a budúcnosť. To predpokladá veľkú múdrosť a skúsenosť, ale predovšetkým poznanie zmyslu a posledného cieľa človeka.“[12]
Ako môžeme pestovať čnosť rozvážnosti?
Zdá sa nám, že pre nás je to nedosiahnuteľné. Čnosť rozvážnosti je skutočne prvá a najdôležitejšia zo všetkých. Od nej sa odvíjajú ostatné morálne – základné čnosti. Sú výsledkom veľkej námahy a sebazapierania, ale aj – a hlavne – výsledkom spolupráce
s Božou milosťou. Rozvážny človek nie je a ani nesmie byť egoista. Vie, že pravdivá múdrosť
je darom, a hoci čerpá aj z vlastnej skúsenosti, vie sa poradiť aj s inými. „Rozvážnosť (rozumnosť) je vnútorný dar. Vnútorným úsilím, pestovaním, snahou, cvičením, modlitbou, sebadisciplínou a sebazáporom, skutkami lásky a pokory, dobroty sa rozrastie v čnosť.“[13]
Čnosť rozvážnosti vie vo svojom vnútri rozvíjať ten, „kto vie nájsť prostriedky na cieľ, ktorý chce dosiahnuť, zo všeobecných a abstraktných zásad dokáže vyvodiť praktické a konkrétne dôsledky pre život, a predvída, s akými ťažkosťami by sa mohol stretnúť, posúdi svoje sily, aby vedel, či môže prekážky prekonať alebo či sa im má vyhnúť.“[14]
My hovoríme o rozvážnosti ako o morálnej čnosti v živote kresťana. V tejto čnosti zohráva úlohu viera. Najdôležitejšie je pre ňu svetlo viery. Ten, kto čerpá z ducha Evanjelia a v ňom hľadá pravdu a pravú múdrosť, nikdy nechybí. Musí sa však modliť a prosiť o svetlo Ducha Svätého pri rozoznávaní a vzývať o pomoc aj Matku dobrej rady (Mater boni consilii).[15]
[1] BERMEJO, Carlos José: Ďalšie príbehy na uzdravenie duše. Bratislava : Karmelitánske nakladateľstvo, 2012, s. 32 – 33.
[2] Porov. ŠPIDLÍK, T.: Pramene svetla. Trnava : 2000, s. 202.
[3] Slovník biblickej teológie, red. X. León – Dufour. Zagreb : 1990, s. 214.
[4] SHEEN J. F.: Život Krista. Trnava : 1998, s. 287 – 289.
[5] GAZZERA, A. – LEONELLI, A.: V jeho šľapajach. Náčrt pokoncilovej asketiky a mystiky. Rím : 1982, s. 330 – 331.
[6] Porov. ŠPIDLÍK, T.: c. d., s. 209.
[7] TONDRA, F.: Morálna teológia. I. časť, Spišská Kapitula – Spišské podhradie : 1994, s. 241.
[8] ŠPIDLÍK, T.: c. d., s. 209.
[9] Porov. TONDRA, F.: c. d., s. 241.
[10] ŠPIDLÍK, T.: c. d., s. 211.
[11] TONDRA, F.: c. d., s. 241.
[12] HLINKA, A.: Každý sa môže zmeniť. Dynamické modely správania. Bratislava : Don Bosco, 1994, s. 108 – 109.
[13] TONDRA, F.: c. d., s. 239.
[14] ŠPIDLÍK T.: c. d., s. 205.
[15] Porov. GAZZERA, A. – LEONELLI, A.: c. d., s. 335.