Ikona Božej Matky Oranty so svätcami

Drahí priatelia, s povolením Expozície IKONY Vám každý štvrtok budeme uverejňovať a predstavovať písané ikony. Pre všetkých vás, ktorí uprednostňujete audiokomentár pred klasickým textom, bude odteraz k jednotlivým ikonám dostupný podcast. Ikona sprítomňuje Pannu modliacu sa a túžiacu po Bohu. Kristus môže prebývať aj v nás, ak mu to dovolíme, tak ako mu to dovolila Bohorodička svojim zvolaním: „Nech sa tak stane“.

Ikonu si môžete otvoriť v kvalitnejšom rozlíšení tu: bit.ly/2MIpUKO

Oranta- tá, ktorá sa modlí. So zobrazeniami Oranty sa stretávame už v prvokresťanskom umení katakomb, kde sa jedná o zobrazenie ženy s otvoreným náručím, dlaňami obrátenými k nebesiam. S takýmto zobrazením sa v rámci rímskych katakomb stretávame s počtom okolo päťdesiatich výjavov, ktoré symbolizovali kresťanskú dušu chváliacu Boha. Veľmi rýchlo, len čo ju začali zobrazovať s Dieťaťom na hrudi začala predstavovať Božiu Matku – Máriu. V prípade, že je Bohorodička zobrazená v celej postave s Dieťaťom – Kristom na hrudi, ktorý je zobrazený po pás a umiestnený v kruhu, sa takáto ikona nazýva Vsesvataja (gr. Panagija) – Najsvätejšia. 

Ako Panna na tróne, aj Oranta je postava bežná v starovekom rímskom umení. Keď je zobrazená na minciach, má titul pietas: je symbolom rímskej cnosti, ideálom lásky, zbožnosti a vernosti rodine a božstvám. Oranta sa veľmi rýchlo stala pohrebnou sochou, ktorá zdobí kresťanské sarkofágy, vždy ako symbol cnosti. Toto gesto prihovárania sa nachádzame na mozaikách svätého Demetera v Solúne alebo svätého Apollinára v Ravenne.

V Konštantínopole bol tento obraz Panny, ktorá sa modlí, v centre ľudovej úcty. Nazýval sa aj Blachernitissa podľa rovnomenného chrámu, v ktorom sa ikona nachádzala. V jednej z kaplniek tejto svätyne sa nachádzal prameň, ktorý vychádzal z rúk mramorovej sochy Panny, ktorá sa modlí. V deň pamiatky uctievania plášťa Panny Márie, maforionu, vykonal cisár v tomto prameni rituálny kúpeľ. Preto na niektorých zobrazeniach Blachernitissy má Panna diery na rukách. Totožnosť s Orantou potvrdzujú dve skratky, MP a THY, ktoré sú vždy napísané vedľa zahalanej postavy so svätožiarou. Tak sa presne vyjadruje úloha tejto postavy: nie je len Pannou, ktorá sa modlí, ale je Pannou, ktorá prosí za človeka a človek si to uvedomuje. 

História tejto ikony (Bohorodičky – Oranty) je tesne spojená s dejinami slobodného obchodného mesta Starej Rusi – Novgorodu a siaha do 12.storočia. Presvätej Bohorodičke na ikone sa pripisuje zázrak víťazstva obyvateľov nad početným vojskom kniežaťa Andreja Bogoľubského, ktoré napadlo mesto v roku 1170. Jeden šíp z tisícov zasiahol ikonu, ktorú biskup Ján umiestnil na hradby. Matka Božia obrátila hlavu smerom k mestu a začala roniť slzy. Na útočníkov sa zniesol hustý mrak, v ich kruhu zavládla panika a stali sa neschopnými bojovať, čo umožnilo Novgorodčanom poraziť  vojsko a zahnať ho ďaleko od mesta.  

“Keď sa chceš modliť ku Kráľovnej, Božej Matke”- píše ruský divotvorca Ján Kronštadský- “buď silne presvedčený, že neodídeš bez prijatia milosti. Takto myslieť a takto byť presvedčený, keď ide o ňu, je dôstojné a spravodlivé. “Skúsmesa s týmto tajomstvom ponoriť do tichej a osobnej meditácie nad ikonou. 

Od počiatku kresťanstva existovalo silné presvedčenie i teologická reflexia, že Panna Mária nevyprosuje ľuďom rôzne dobrá len v tom striktnom teologickom zmysle „meritum de congruo“; Mária ľuďom pomáha aj inak – najmä neustálym príhovorom, modlitbami a príkladom. Preto Máriinu záslužnosť treba vidieť v tomto širšom zmysle a neobmedzovať ju obsahovo či časovo (len pokiaľ Mária žila na zemi).

Oranta, „modliaca sa“ Bohorodička, je z čelného pohľadu zobrazovaná celá. Lakte má ohnuté a ruky pozdvihnuté v modlitbe na úroveň hlavy. Ikonografické zobrazenie pochádza z Izaiášovho proroctva v 7. kapitole v 14. verši: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel, Boh s nami.“ Dieťa Kristus sa nachádza v kruhu na jej hrudi, čo symbolizuje, že Spasiteľ je večný a je jej Pánom. Táto ikona nám ukazuje splnenie Božieho prísľubu, daného všetkým prorokom, patriarchom a všetkým telesným predkom Ježiša Krista. „Dávidovi sa Pán zaviazal prísahou, je pravdivá, nikdy ju neodvolá: „Potomka z tvojho rodu posadím na tvoj trón.““ (Ž 131, 11) Zdvihnuté Bohorodičkine ruky nás pozývajú k poslušnosti a viere. Umiestnenie ikony v priestore nad oltárom má pripomínať veriacim, že zmyslom nášho života je umožniť Božie stvárnenie v nás. Otvorená náruč Márie nás všetkých pozýva tým istým spôsobom prijať Krista do svojho života. Aj my sme povolaní niesť v sebe Ježiša.

Odev Bohorodičky a Syna Božieho harmonizuje s teologickou hĺbkou ikony. Pozostáva zo štyroch častí. Vrchný odev, purpurový maforion, je utkaný v celku s oválnym otvorom na tvár. Otvor aj okraje sú lemované zlatom a bohato zdobené perlami a drahými kameňmi. Purpurová symbolizuje vznešený pôvod a zlatá je farbou Božej slávy. Ňou je prežiarená celá ikona. Perly vyjadrujú dokonalosť, duchovnú krásu a čistotu. 

Vrchný plášť (maforium) bol oblečením sýrskych žien. Tento druh plášťa pokrývajúc hlavu, zahaľoval i celú postavu ženy. Maforium sa prevliekal cez hlavu, keď boli vlasy spletené do čepca. Ten symbolizuje Máriine úplné odovzdanie sa Kristovi. Čepiec a spodný odev je sýtomodrej farby. Vyjadruje tajomstvo Božieho života, na ktorom mala Presvätá Panna plnú účasť nielen svojím súhlasom, ale aj hlbokou kontempláciou Boha vo svojom dieťati a predovšetkým milosťou Svätého Ducha. 

Stojí za to pripomenúť, že grécke slovo fénix ma dva významy. Jedným je purpur a druhým mytologický vták fénix. Prví kresťania často preberali symboly z gréckej mytológie. Vták fénix sa stal symbolom vzkriesenia, predovšetkým však Kristovho zmŕtvychvstania. Tak nám purpurový plášť Bohorodičky ukazuje Máriu ako prvú z vykúpených. Matka Vykupiteľa má účasť na kráľovstve slávy a jednoty s Bohom vo večnosti. Ona je obrazom slávy, ktorú synovia a dcéry tejto zeme, majú dosiahnuť v Bohu mocou Kristovho vykúpenia. Narukávniky symbolizujú službu Cirkvi. Matka Božia je prostredníkom milosti Boha.

V červených kruhoch v horných rohoch sú vpísané grécke písmená MP OV Matka Božia. Na ráme ikony sú štyria svätci. Vpravo z pohľadu ikony je Anton Riman (1067-1147), Zosima Solovecký (?-1478). Vľavo z pohľadu ikony Barlaam Chutynský (?-1192) a Sáva Solovecký (?-1435).

Postava Bohorodičky s rozpätými rukami, v lone ktorej je Božie Slovo, ju predstavuje ako tú, ktorá sa modlí za Cirkev, a teda aj za ľud. Modlitba Cirkvi je akoby podopieraná Máriinou modlitbou, s ktorou je spojená v nádeji. Oranta sprostredkúva stretnutia medzi Bohom a ľudstvom, pretože v nej sa Slovo stalo človekom. 

Cirkev o Márii učí, že je Bohorodička a vždy Panna (Prisnodeva- Присноде́ва- Ἀειπαρθένος). Obe tieto pravdy vyplývajú zo Zjavenia. Večné panenstvo predpovedala Márii už starozákonná vízia a potvrdila ju novozákonná bohoľudská realita. Už prorokovi Izaiášovi Boh o Márii zjavuje, že aj pred vtelením, aj po vtelení Boha – Slova, bude a zostane pannou. Tri hviezdy na Máriinom plášti (fibuly), na čele a oboch ramenách, symbolizujú toto dokonalé panenstvo (pred, pri a po pôrode). Kompozícia hviezd do triangelu nám zas pripomína symbol svätej Trojice.

Kristus Emanuel je gréckym vyobrazením Božieho Syna. Je to chlapec s výrazom dospelého muža, ktorý zosobňuje múdrosť Otca. Spodný odev, chitón, je sýtomodrý ako znak tajomstva vtelenia a symbol duchovného sveta. Vrchný odev, himation, je červený kráľovský. Zároveň naznačuje aj mučenícku smrť Božieho Syna. Okolo hlavy má krížový nimbus s písmenami gréckej abecedy Ω (omega), Ο (omikron) aΝ (ní), ktoré označujú starozákonné Božie meno „Ja Som, Ktorý Som“. (Ex 3,14)

Na Východe symbolizovala svätožiara skôr moc ako svätosť. Až neskôr kresťanskí umelci začali považovať nimbus za symbol premenenia a účasti na „lumengloriae“ – svetle slávy. Už v katakombách môžeme nájsť mnoho príkladov. Od 5. storočia nachádzame postavu Spasiteľa s nimbom stále častejšie. Z jednoduchého nimbusu sa neskôr vyvinul tzv. krížový nimbus. Ten neslúžil iba na odlíšenie od ostatných svätých osôb, ktorým z úcty tiež maľovali svätožiary. Vyjadrovalo to pravdu, že prostredníctvom kríža k nám prišlo spasenie. Vo svätožiarach svätých je zdôraznená dôstojnosť Krista, darovaná človeku. Jeden je Svätý, jeden je Pán. Podľa obrazu Krista sa posväcuje celé ľudstvo.

“Keď sa Boh stane hosťom človeka”, hovorí kardinál Tomáš Špidlík, “nezničí ho ani ho neumenší, ale ho umiestni na jeho pravé miesto, na miesto vládcu vesmíru. Človek je väčší než vesmír, vesmír ho nedeterminuje. Determinuje ho Slovo. Človek patrí Bohu, nie zemi. “

---

Ikonický podcast vzniká v spolupráci so spoločnosťou Hour a s galériou IKONY v Žiline, kde si môžete všetky ikony z nášho podcastu pozrieť osobne. Osobitne chcem poďakovať Milanovi Urbaníkovi a Matúšovi Ďuraňovi, ktorí obsahovo aj technicky pripravili túto epizódu. Sledujte nás ďalej na Spotify, Soundcloud, Apple podcast alebo na Facebook-u.

Zdroje:
USPENSKIJ, Leonid Alexandrovič. Ikona- okno do věčnosti. Pavel Mervart, 2019.ISBN: 978-80-907376-0-0
STRIŽEV, Alexander. Pravoslávna ikona, Kánon a Štýl I. Bernolákovo: Oto Németh, 2010. ISBN 978-80-89277-32-2
STRIŽEV, Alexander. Pravoslávna ikona, Kánon a Štýl II. Bernolákovo: Oto Németh, 2015. ISBN: 978-80-89277-55-1
ŠPIDLÍK, Tomáš; RUPNIK, Marko Ivan. Viera vo svetle ikon. Bratislava: Oto Németh, 2004. ISBN: 978-80-88949-69-6
NOUWEN, Henri. Modlitba s ikonami. Kostelní Vydří: Karamelitánske nakladatelství, 2012. ISBN 978-80-7195-577-1
SENDLER, Egon. Tajomstvá Krista. Bratislava: Oto Németh, 2008. ISBN 978-80-89277-08-7
SENDLER, Egon. Byzantské ikony Božej Matky. Bratislava: Oto Németh, 2006. ISBN  978-80-88949-91-2