Pri príprave tejto prednášky som objavil nový postreh. Doteraz som si totiž len málo uvedomoval, ako zriedka písali naši svätci o Eucharistii. Ak je aj vôbec niečo napísané na túto tému, vždy je to v kontexte nejakej inej, dôležitejšej témy. Dokonca aj regula, ktorú potvrdil sv. Albert, hovorí najskôr o presnom rozmiestnení ciel v kláštore, o používaní predmetov, o autorite priora a o poriadku spoločnej aj individuálnej modlitby a až na konci hovorí o oratóriu, ktoré má byť umiestnené uprostred ciel, a tu akoby mimochodom dodáva: „… kde by ste sa podľa možnosti mali každé ráno stretávať pri slávení svätej omše.“ To, čo by sa mohlo na začiatku javiť divné, pri dôkladnejšom pohľade sa ukazuje ako ozdravujúca predvídavosť a pomoc pri hlbšom a lepšom zorientovaní sa vo vzťahu k Eucharistii.

            V centre duchovného života sa nenachádzajú znaky a formy, dokonca ani sviatosti a rituály, ale živé osoby Trojjediného Boha, ako aj tí, ktorí sú neustále prítomní vôkol nás, naši blížni. Myšlienky a rozjímania učiteľov Karmelu sa neustále  sústreďujú na priateľstvo s Ježišom Kristom, ktorý sa stal človekom (najlepšie to tematicky rozoberá sv. Terézia od Ježiša),  na cestu premeny prostredníctvom úplného naplnenia sa v Bohu (to sa odzrkadľuje v dielach sv. Jána od Kríža), ako aj na jednotu s Najsv. Trojicou, ktorá miluje ľudí (vynikajúcim spôsobom na to poukazuje vo svojich spisoch bl. Alžbeta od Najsv. Trojice a sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša). Nejde im v prvom rade o sviatosti, ale o skutočnosti, ktoré v sebe skrývajú. Terézia dobre vie, ako ľahko a nenápadne vkĺzne do eucharistickej zbožnosti sebaláska, ak zabudneme, že sv. omša je vlastne spôsob stretnutia sa s Kristom, ktorý predsa reálne patrí do nášho dvadsaťštyrihodinového rytmu. Sama neskôr úprimne priznáva, že jej túžba po svätom prijímaní pochádzala skôr z túžby ukojiť svoju vlastnú túžbu než z lásky k Bohu. Prijímanie sviatosti musí byť spojené s úprimným a zdravým vzťahom ku Kristovi, a tento vzťah znamená oveľa viac ako len sviatostné znaky. Až vtedy bude mať konkrétna sviatosť zmysel a bude mať i väčšiu cenu; zároveň bude tiež potrebné vyjadriť priateľstvo s Bohom v spoločenstve s ľuďmi.

            Pre bl. Alžbetu od Najsv. Trojice je sv. omša vzájomným stretnutím s tým, koho milujeme. A pretože celý náš život je jedným nerozlučným spoločenstvom, Alžbeta môže povedať o hodine sv. omše: „Verím, že láska, ktorá pôsobí, že srdce Boha pulzuje, sa nikde inde nevyjadruje tak konkrétne ako vo sviatosti Eucharistie, keďže tu sa uskutočňuje doplnenie zjednotenia.“

            Sv. Ján od Kríža v prvých ôsmich strofách svojej piesne „Prameň“  ospevuje  vnútorný život, Krista pôsobiace v duši, a končí slovami: „Ten živý prameň, prúd, po ktorom túžim! Do chleba života sa zrakom hrúžim, hoci je noc.“Keďže pozná Krista – Prameň, spoznáva ho rovnako v hostine ako aj v chlebe. Slávenie Eucharistie sa tak stáva znakom, ktorý má zmysel a hodnotu vďaka tomu, že človek sa podieľa na priateľstve s Kristom. 

            Sv. Terézia od Ježiša preberá slová z Piesne piesní (1,2)  a sv. prijímanie nazýva bozkom Jeho úst (pričom vystríha podaktorých neokrôchaných ľudí, ktorí by to mohli pochopiť opačne, aby to radšej nečítali),  nakoľko bozk je znakom pokoja a úzkeho priateľstva medzi dvoma osobami. Svojim sestrám radí: „Využívajte dobre príležitosť, ktorú poskytuje čas po svätom prijímaní! Hovorte vtedy s Ježišom… Čas po prijímaní je veľmi cenný. Práve vtedy nás chce náš Majster poučiť. Práve vtedy je príhodný čas počúvať a bozkávať jeho nohy z vďačnosti za to, že nás chce učiť. Práve to je chvíľa, kedy máme prosiť, aby nás nikdy neopustil.“ Kontextom týchto slov, adresovaných spoločenstvu v kláštore San José, bol úvod k vnútornej modlitbe, ktorú vysvetľovala na príklade modlitby Otče náš. Slávenie sv. omše je pre Teréziu zvlášť cenným časom milostného stretnutia s božským Priateľom a vnútorná modlitba, ktorú opisuje ako vedomé nasmerovanie duše na Krista, je pre ňu základom, na ktorom môžeme potom stavať správne pochopenie Eucharistie. Týmto pohľadom sa Terézia úplne zaradila do duchovnej tradície otcov Karmelu, keďže dôvod, prečo regula uprednostňuje spoločenstvo s Kristom a bdenie v modlitbe pred pokynmi na tému Eucharistie, je ten istý: Eucharistia je súčasťou celkového priateľstva s Kristom, prežívaného v spoločenstve,  a bdenie dňom a nocou v modlitbe (čiže neustále priateľstvo s Kristom vo forme vnútornej modlitby) nám umožňuje pravdivý prístup k sláveniu sv. omše. 

            Keď sa dívam na cestu, ktorú som už prešiel, môžem iba skonštatovať pravdivosť takéhoto pohľadu na Eucharistiu. Aj keď mi veľmi dobré a kvalitné prednášky z dogmatiky a liturgie pomáhali priblížiť sa k zmyslu Eucharistie, naplno pochopiť toto tajomstvo mi pomohla až skúsenosť, keď sa Kristus stal pre mňa osobným TY. Až vtedy mnohé komplikované otázky, týkajúce sa možnosti a spôsobu reálnej prítomnosti Ježiša pod podstatou chleba a vína, stratili pre mňa význam. Svätá omša sa tak pre mňa stala tým, čo určite chcel Ježiš, aby bola: hodinou v spoločnom dennom poriadku, prežitou spolu s Ním, počas ktorej počúvam, čo mi toho dňa prostredníctvom čítania a evanjelia hovorí, a dovoľujem mu, aby ma spolu s mojimi sestrami a bratmi obdaroval tým znakom, aký si vybral On sám, aby som vyjadril svoju lásku. Takže zo svojich dušpastierskych skúseností viem, že tí, čo sú účastní na Eucharistii, nenachádzajú k nej vnútorný postoj vďaka rôznym efektom, ktoré som použil, ale výlučne vďaka tomu, čo sa uskutočňuje v nich samých, ak prichádzajú k hlbokému zmyslu vnútornej modlitby.

            Eucharistia nie je zapojená len do celkového priateľstva s Kristom, ale aj do každého medziľudského vzťahu a v Karmeli ju od samého začiatku takto chápali. Už v regule sv. Alberta sa Eucharistia  chápe v normálnom priebehu dňa ako výnimočná hodina prežívaná spoločne. Zvlášť na to upozorňuje Alžbeta od Najsv. Trojice, keď vo svojej bohatej korešpondencii píše, akým spôsobom sa v kláštore aj mimo neho mení spoločenstvo s Trojjediným Bohom na spoločenstvo s ľuďmi. V jednom z listov, kde píše o svojej láske k Eucharistii, obracia sa na adresáta týmito slovami: „Zostaňme s Ním spojení, aby sme Ho urobili šťastným.“

Je pochopiteľné, že zvlášť trpíme vtedy, ak niekto, s kým žijeme v priateľstve, je zbavený plnej účasti na Eucharistii, alebo sám sa takej možnosti zbavuje. Jestvuje jeden list sv. Terezky, v ktorom píše svojej priateľke, sesternici Márii Guérinovej: „Môžem sa Ti zdôveriť s vecou, ktorá mi spôsobila veľkú bolesť? Je to skutočnosť, že moja Mária nepristúpila spolu s ostatnými k svätému prijímaniu v deň Nanebovstúpenia, v posledný májový deň!“ V takomto cítení bola Terezka jedno s Kristom: „Och, ako veľmi to zabolelo Ježiša!“ Podľa Terezkinho listu išlo o strach a škrupule, ktoré prinútili Máriu uveriť, že sa nachádza v stave ťažkého hriechu, a preto by nemala pristúpiť k svätému prijímaniu. Priateľka jej z kláštora odpisuje  nasledovne: „Tvoja biedna Terézia Ťa uisťuje, že môžeš bez strachu pristúpiť k svojmu jedinému a pravému priateľovi. Aj ona prešla mučeníctvom škrupúľ, ale Ježiš jej udelil milosť, že napriek tomu pristupovala k sv. prijímaniu, dokonca i vtedy, keď si myslela, že spáchala ťažké hriechy.“ Terezka dobre vie, že nie hriech zraňuje Boha a oddeľuje ho od nás, práve naopak: „To, čo zraňuje a bolí Ježiša, je nedostatok našej dôvery!“Tvrdenie, že som nehodný prijať jeho znak lásky, je podľa nej iba pokušením diabla: „On chce Ježiša obrať o jedno z jeho milovaných tabernákul. Keďže sám sa nemôže dostať k tomuto svätému miestu, chce aspoň to, aby bolo prázdne a bez svojho Majstra!“ Takto povzbudzuje svoju priateľku: „Milovaná sestrička, pristupuj k sv. prijímaniu, ako často len môžeš. Je to jediný liek, ak chceš naozaj vyzdravieť.“ Keď neskôr ukázali tento Terezkin list pápežovi Piusovi X. počas jej beatifikačného procesu, jeden z postulátorov (navrhovateľov) povedal: „Takto Malá Svätá predvídavo skomentovala dekrét Vašej svätosti o častom svätom prijímaní.“ Pápež sa veľmi zaradoval a chcel, aby sa beatifikačný proces skončil čo najskôr.