Zakladateľka a mystička

V našom poznávaní života sv. Terézie od Ježiša sme dospeli k momentu jej druhého obrátenia, ktoré nazývame aj obdobím mystiky. Terézia, ktorá je v karmelitánskom reformovanom ráde považovaná za duchovnú matku rádu, nám zanechala podivuhodne bohaté duchovné dedičstvo. Svojim sestrám píše a zároveň im pripomína veľmi dôležitú vec:

„Všetci, ktorí nosíme karmelitánsky habit, sme pozvaní k modlitbe a kontemplácii, lebo to je náš počiatok, z toho rodu pochádzame, od tých našich svätých otcov z hory Karmel, ktorí v hlbokej samote a v úplnom odlúčení od vecí tohto sveta hľadali kontempláciu ako jedinú drahocennú perlu. Stále pamätajme na našich otcov, tých svätých pustovníkov, ktorých chceme nasledovať. Uvedomme si, ako rýchlo sa všetko na tomto svete končí, akú veľkú milosť nám udelil Pán, keď nás povolal do tohto rádu. Stále majme pred očami príklad našich  zakladateľov, svätých otcov, ktorých sme potomstvom. Predsa vieme, že nijakou inou cestou, iba cestou chudoby a pokory došli do toho šťastia, v ktorom sa dnes tešia z vlastnenia Boha. – Buďme odvážni, nebojme sa mať veľké túžby, usilujme sa, aby sme naplnení Božou milosťou boli svätí, tak ako oni.“

Terézia nám zanechala dedičstvo spirituality, ktoré môžeme bez ujmy zaradiť medzi popredné spirituality kresťanského Západu –  tereziánsky Karmel, bosý Karmel.

Obdobie rokov 1554 – druhé obrátenie – až do roku 1582 (rok jej smrti) je obdobím mystiky. Je to hostória usídlenia sa lásky v jej živote, história víťazstva lásky a Božieho pôsobenia v jej duši a živote.[1] Ale je to aj obdobie zakladania kláštorov tereziánskej reformy, bosého Karmelu. Terézia o tom píše vo svojej autobiografii v 32. – 36. kapitole. Živo, pravdivo a s veľkou starostlivosťou a láskou ukazuje strastiplnú cestu vzniku reformovaného Karmelu v Španielsku v druhej polovici 16. storočia. Ako sama píše, všetko sa to začalo pri spoločnom rozhovore, kde sa sestry v kláštore Vtelenia v Avile rozprávali o živote, aký viedli vtedy bosé františkánky, ktoré podporoval sv. Peter z Alkantary. Píše: „Táto vec dokonale zodpovedala mojim túžbam. Nedokázala som sa však rozhodnúť, pretože som bola spokojná tam, kde som žila, kláštor sa mi páčil a mala som v ňom celu podľa svojho vkusu. Aj napriek tomu sme sa rozhodli, že túto vec odporučíme Pánovi“ (Ž 32, 10).

Tento rozhovor sa uskutočnil v roku 1560 a trvalo ešte dva roky, kým sa začalo s otvorením

reformovaného Karmelu. Myšlienka otvoriť nový kláštor, a k tomu ešte reformovaný, vyvolal v meste Avile veľa rozruchu, nielen medzi klérom, ale aj medzi prostými ľuďmi. Provinciál P. Gregor Fernandez sľúbil, že prijme Teréziin návrh, že ho bude podporovať a zoberie ho pod svoju jurisdikciu – právomoc (porov. Ž 32,13)-

Celá vec sa rozšírila veľmi rýchlo a nedalo sa vyhnúť príležitostiam na ohováranie a výsmech. „Nikto v meste (Avile) nebol, dokonca ani medzi osobami oddanými modlitbe, kto by nebol proti nám a nepovažoval celý plán za bláznovstvo, a to nehovorím o revolúcii, ktorá vznikla v kláštore (Vtelenia)“ (Ž 32, 14). Provinciál podľahol tlaku a stiahol sa z podpory kláštora a spovedník Terézie P. Baltazár Alvarez, keď počul o tom, že sa provinciál stiahol, ho priamo zakázal. Tak zostali s Teréziou na bojisku dvaja priatelia. Boli to doňa Guiomar a dominikán otec Ibanez, ktorý – čo je veľmi zvláštne – aj bez pričinenia Terézie naďalej viedol konania, aby sa založil nový dom. Výrazne to zapísala: „A pretože ja som sa už nechcela do toho miešať, aby som nebola neposlušná svojmu spovedníkovi, teda on sám s mojou priateľkou viedol naďalej rokovania a obidvaja o tom písali do Ríma a predstavovali svoje plány“ (Ž 33,4).

Vo vlastnom kláštore Vtelenia bola Terézia u svojich spolusestier v nemilosti. Píše: „ Pozerali sa na mňa s pohŕdaním. Povedali, že som ich urazila, že som mohla slúžiť Bohu aj tam, kde nechýbali oveľa lepšie rehoľníčky ako ja, že nemám rada svoj dom a že by bolo lepšie zháňať prostriedky, ako ich rozhadzovať na iné účely. Niektoré prehlásili, že mám byť uväznená“ (Ž 33, 2). Toto väzenie malo byť rehoľné, kam zatvárali neposlušné sestry. Terézia nebola vo väzení. Dokonca jej pohrozili inkvizíciou. Nevyhla sa jej a bola pod drobnohľadom v nasledujúcich rokoch, keď zakladala nové kláštory reformy.

Prvý kláštor, ktorý narobil tak veľa rozruchu, bol kláštor sv. Jozefa v Avile. Príprava a založenie (neoficiálne) kláštora prebiehalo v tajnosti. Dom, ktorý kúpila rodná sestra Terézie na svoje meno, upravovali postupne tak, aby sa v ňom dalo bývať. Malo tam bývať 13 sestier. Terézia sa tu ukazuje ako veľmi praktická a starostlivá žena. Svedčia o tom tieto slová: „Postarala som sa, aby sa dom zariaďoval vkusne, nie však elegantne, a hlavne tak, aby sa tam dalo žiť bez ujmy na zdraví: na to treba nevyhnutne dbať“ (Ž 33, 12).

Po mnohých útrapách a bolestných skúsenostiach bol kláštor sv. Jozefa nakoniec otvorený na sviatok sv. Bartolomeja, 24. augusta 1562. „V kaplnke bola uložená Sviatosť oltárna, vykonala sa obliečka štyroch postulantiek a začali sa písať dejiny reformovaného Karmelu.“

Po týchto udalostiach sa Terézia musela na príkaz predstavenej vrátiť do kláštora Vtelania, kde bola vypočúvaná predstavenými. So svojím šarmom, múdrosťou a pokorou dokázala presvedčiť aj samotného provinciála. Nakoniec Terézia dostala povolenie opustiť kláštor Vtelenia a presťahovať sa do nového. S touto udalosťou sa v jej živote spája aj zmena rehoľného mena: Doňa Teresa de Ahumada si zmenila meno na Terézia od Ježiša.

Po piatich rokoch, odkedy prekročila prah nového kláštora sv. Jozefa, sa začína ďalšie obdobie jej života, obdobie zakladania kláštorov tereziánskej reformy (tereziánskej preto, lebo Terézia je považovaná za inšpirátorku, aj pokiaľ ide o reformu mužskej vetvy Karmelu – o bosých karmelitánov – ako aj bosých karmelitánok).

Na území Španielska založila Terézia celkovo 18 kláštorov. Zomiera počas cesty do Alba de Tormes 15. októbra 1582, opakujúc dve vety: „Nakoniec zomieram ako dcéra Cirkvi“ a „Nadišla hodina, môj Ženích, aby sme sa uvideli.“

Terézia bola svätorečená v roku 1622 a v roku 1970 ju pápež Pavol VI. vyhlásil spolu so sv. Katarínou Sienskou za učiteľku Cirkvi.

Osobnosť Terézie bola nadmieru ľudská. Mnohí sa pýtajú, ako mohla takáto chorľavá žena, ktorá podstúpila veľa príkoria zo strany odporcov reformy, žiť takým hlbokým, mystickým životom? V čom je jej tajomstvo?    

Terézia od Ježiša od momentu jej druhého obrátenia, keď už Boh začal písať novú históriu jej života, pochopila zmysel úplného odovzdania sa Bohu. Strach, ktorý ju zväzoval počas jej prvých rokov pobytu v kláštore, sa zmenil na radikálnu odpoveď Bohu. Uskutočňuje sa v nej zásadná zmena. „Terézia sa stáva kresťankou. Rehoľníčka sa stáva kresťankou. Ako sa to deje? Tak, že dáva prednosť Bohu, že prizná Bohu prvoradú úlohu, Bohu, ktorý píše dejiny milostí. Doteraz dôverovala sebe, ale od chvíle obrátenie dôveruje už iba Bohu, v každej chvíli. Kresťan je človek, ktorý uznáva a prijíma Božiu milosť a žije podľa nej.“[2]

Terézia od Ježiša sa pre nás stáva vzorom, ako sa stať dobrým kresťanom. Pretože každý, kto berie svoju vieru v Boha vážne, kto berie Boha ako skutočnosť, je mystik. V spojitosti s Teréziou alebo Jánom od Kríža sa stretávame s pojmom mystik, mystika, mystický život. Je to pojem, ktorý pochádza zo 17. storočia. Znamená skrytý, vnútorný život. Mystik je človek, ktorý nielen o Bohu hovorí, rozmýšľa, myslí na neho, ale ten, kto sa osobne primkne k Bohu. Kresťanská mystika znamená: „Dnes žijem s Ježišom Kristom podobne, ako keď žil tu na zemi; žijem vo vnútornom vzťahu s ním. Je to priateľstvo s tichým spoločníkom, život vo dvojici. Mystika je spôsob, ako sa stať dobrým človekom. Mystický život nie je iba o živote modlitby, ale je to spôsob, ako prežijem 24 hodín všedného dňa, spôsob práce, rozhodovania sa, prežívania udalostí, priblíženia sa k človeku, ktorého mám pri sebe…“[3] Mystika je život v každodenných veciach. Zo života sv. Terézie sa môžeme učiť umeniu vyváženosti duchovného sveta (napr. dar extázy) a sveta každodenných povinností. „Terézia nestratila hlavu. Zdravý rozum, záľuba v domácich prácach pomáhali jej povahe pri využití celej jej vnútornej sily. Keď sa sestry snažili pristihnúť túto sväticu ako „posadnutú“, našli ju, ako viaže kyticu kvetov, alebo zdobí oltár. Najradšej však s metlou v ruke prenasledovala prach vo všetkých kútoch izby. Žena, ktorá utiera prach, má všetkých päť pokope.“[4]

Terézia od Ježiša vo svojom živote prežívala veľmi intenzívne blízkosť Boha ako priateľa. Objavila Ježiša s jeho ľudskosťou. „Pre ňu je kresťanský život osobným vzťahom s Ježišom, ktorý vrcholí v jednote s ním skrze milosť, lásku a jeho napodobňovanie“ (Benedikt XVI.: Terézia od Ježiša; Generálna audiencia 2. 2. 2011).

V jej vzťahu k Ježišovi vidieť veľmi dôverný vzťah. Svedčí o tom aj jedna anekdota z jej života: „Teréziu vo chvíli veľkých starostí strašne rozboleli nohy. Posťažovala sa Bohu: „Pane, to mi ešte po toľkých trápeniach chýbalo?!“ Boh je odpovedal: „Terézia, tak sa správam ku všetkým svojim priateľom.“ A Terézia mu na to: „Teraz chápem, prečo ich máš tak málo!“ [5]

Benedikt XVI. počas Generálnej audiencie 2. februára 2011, venovanej našej svätici, povedal: „Sv. Terézia od Ježiša je skutočnou učiteľkou kresťanského života pre veriacich všetkých čias. V našej spoločnosti, chudobnej na duchovné hodnoty, nás sv. Terézia učí stať sa neúnavnými svedkami Boha, jeho prítomnosti, jeho konania; učí nás reálne cítiť smäd po Bohu, ktorý jestvuje v hĺbke nášho srdca, túto túžbu vidieť Boha, hľadať Boha, rozprávať sa s ním a byť jeho priateľmi. Toto priateľstvo je nevyhnutné pre nás všetkých a musíme ho hľadať vždy nanovo každý deň. Príklad tejto svätice, hlboko kontemplatívnej a zároveň účinne aktívnej, nech poháňa aj nás zasvätiť každý deň istý čas modlitbe, tomuto otvoreniu sa Bohu, tejto ceste hľadania Boha, aby sme ho uvideli, aby sme našli jeho priateľstvo a tým skutočný život; pretože skutočne mnohí z nás by mali povedať: ´Nežijem, nežijem skutočne, pretože nežijem podstatu môjho života.´ Preto čas modlitby nie je strateným časom. Je to čas, v ktorom sa otvára cesta života, otvára sa cesta k učeniu sa od Boha jeho horiacej láske – voči Nemu, k jeho Cirkvi, a konkrétnej láske k našim bratom.“