Životopisná črta sv. Terézie od Ježiša

Biskup Luigi Padovese napísal knihu Dialógy svätých z mramoru. V nej na jednom mieste použil slová Jána Pavla II, ktoré vyslovil na námestí sv. Petra v roku 2000. Povedal: „Svätci sú spomedzi nás, patria do našej rodiny a my patríme do tej ich.“

V našich stretnutiach sa chcem spolu s vami zamýšľať nad postavou a náukou jednej veľkej Učiteľky Cirkvi, sv. Terézie od Ježiša, ktorej 500. výročie narodenia si pripomenieme v roku 2015. Svätí boli ľudia tak ako my. Ale dokázali spolupracovať s milosťou, ktorú im Boh dal. Postupne sa premieňali na čoraz väčší a slávnejší obraz. Takou bola aj sv. Terézia od Ježiša, Teresa de Ahumada y Cepeda. Píše svoj život nie ako typickú autobiografiu, ale – ako sama uvádza v úvode – nechce písať o tom, čo sa udialo v jej živote navonok, ale o svojom spôsobe modlitby a o milostiach, ktoré je udelil Boh (porov. Ž, úvod).

Terézia sa narodila 28. 3. 1515 v Avile, v Kastílii. Otec Sanchez de Cepeda a matka Beatrice de Ahumada boli šľachtici. Otec Terézie bol dvakrát ženatý. V prvom manželstve s Katarínou de Peso y Henao mal 3 deti a z druhého manželstva s Beatrice de Ahumada mal 9 detí. Terézia pochádzala z druhého manželstva. Otec bol zásadový muž, inteligentný a vzdelaný, rozhľadený v literatúre. Bol plný milosrdenstva voči chudobným, chorým a voči služobníctvu. Bol nevšedne čnostný a čestný. Terézia ho takto charakterizuje: „Bol to rytier.“ Matka bola zbožná žena, učila deti modliť sa a uctievať Pannu Máriu, čo neskôr Terézia zúročila, keď si po matkinej smrti ako 12-ročná vzala Máriu za svoju druhú matku. Teréziina matka bola inteligentná žena, ale veľmi chorľavá. Jej neduhom v chorobe bolo čítanie rytierskych románov, čo malo neskôr zlý vplyv na život samotnej Terézie. Píše: „Chyba matky mi bola osudná, lebo som si obľúbila čítať takéto knihy a moje dobré predsavzatia ochladli a začala som sa dopúšťať mnohých chýb. Skončilo to až tak, že som pociťovala akési rozladenie, keď som nemala pri seba nejakú inú knihu“ (Ž 2, 1). Aj napriek týmto nedostatkom „nevidela v rodičoch nič iné, než povzbudenie k čnosti; mali ich veľa“ (Ž 1,1).

Terézia mala 11 súrodencov, a z nich najobľúbenejším bol brat Rodrigo. Spomína udalosť, keď sa chcela spolu s ním vydať do krajiny Maurov, aby sa tam nechali zabiť pre Ježiša. Aby videla Boha, ako píše jeden z jej životopiscov. Z tohto obdobia jej detstva jej utkvelo v srdci „predsavzatie nikdy neopustiť cestu pravdy“ (Ž 1,4). K tomu momentu však musela prejsť dlhý kus cesty.

Smrťou matky Beatrice sa v živote Terézie končí jedno veľmi dôležité obdobie – detstvo. Začína sa obdobie dospievania. Začala „poznávať prirodzené dary, akými ma Boh zahrnul, a mala som ich veľa. Ale použila som ich nie na to, aby som Bohu za ne ďakovala, ale aby som ho urážala“ (Ž 1, 8).

Obdobie dospievania Terézia prežíva veľmi intenzívne. Je spojené s čítaním a záľubou v rytierskych románoch, vo vyberavom obliekaní a starostlivosti o svoj zovňajšok a vzhľad. So svojimi príbuznými, bratrancami a sesternicami, viedla často rôzne rozhovory. Zvlášť bola upätá na jednu príbuznú (mala 14 rokov!). Rozhovory ju tak zmenili, že – ako píše – „nezostalo nič z mojej prirodzenej dobroty a čnosti“ (Ž 2, 5). To, čo ju zaslepovalo, bola túžba páčiť sa (porov. Ž 2, 6). Náplňou jej spoločenského života bola zábava spojená s príjemnými rozhovormi (Ž 2, 6). Otec to vyriešil tak, že ju dal v roku 1531, keď mala 16 rokov, na výchovu do penzionátu k sestrám augustiniánkam v Avile, do kláštora Milostivej Panny Márie. Terézia tu prežila jeden a pol roka. A tu sa zrodila aj myšlienka na rehoľné povolanie. Pobyt v kláštore jej pomohol k tomu, aby začala meniť svoj spôsob vnímania okolitého sveta. Nastáva v nej istá premena. Bolo to obdobie, keď stretáva aj istú rehoľnú sestru, zbožnú rehoľníčku, a na základe ich spoločných rozhovorov sa začali u Terézie „napravovať zlé návyky, aké získala v zlej spoločnosti, a vzbudila sa v nej túžba po večných veciach“ (Ž 3, 1). Túžba po rehoľnom živote a zasvätení ju neopúšťala. Motivácia jej vstupu však bola plytká a nezrelá. Sama po istom čase napísala: „Starala som sa viac o to, aby som vyhovela vlastnej prirodzenosti a márnivosti, ako by som sa mala starať o svoju dušu“ (Ž 3, 3). 

Ďalším dôvodom jej vstupu bol skôr otrocký strach než láska, aby mohla prijať rehoľné rúcho (porov. Ž 3, 6).  Neskôr, keď vstúpi do kláštora, ale aj po dlhých rokoch jej rehoľného života priznáva, že jej motívom vstupu na začiatku bol otrocký strach pred peklom, útek pred Bohom, ktorý trval skoro dvadsať rokov, a smrteľný strach odovzdať sa Bohu tak, ako to od nej chcel on.[1] Počas pobytu v penzionáte však ochorela a musela sa vrátiť domov. Zdržovala sa u svojho strýka Petra Sancheza, kde prežíva istú obnovu, ktorá bola spojená s malou krízou spojenou s duchovným životom. Ako sama priznáva, na začiatku svojho pobytu u strýka cítila ku všetkému duchovnému odpor. Počas pobytu však mala možnosť stretnúť sa s tým, čo ju upútalo ešte v jej detstve. Porozumela tomu, že „dobrá spoločnosť a to, čo čítala a počúvala, v jej duši vzbudili blahý pocit. Pochopila pravdy, ktoré ju zaujali už ako dieťa, týkalo sa to svetských vecí (porov. Ž 3, 5). Po návrate domov číta listy sv. Hieronyma. Načerpala z nich toľko sily, že sa rozhodla pre vstup do kláštora. Rozhodla sa o tom povedať svojmu otcovi. Otec nesúhlasil s jej rozhodnutím a tak Terézia uteká z domu. Podujala sa na tento krok, lebo sa bála, že „by ju jej slabosť priviedla k tomu, aby nezmenila svoje rozhodnutie“ (Ž 3, 7). Vstupuje do kláštora proti vôli svojho otca. Prvé chvíle jej pobytu v kláštore Vtelenia v Avile prežívala veľmi intenzívne. Rehoľné zvyky v nej vzbudzovali veľkú horlivosť a povzbudzovali ju k ešte väčším a hrdinským skutkom kláštorného života. Tieto skutky ju napĺňali zvláštnou radosťou a prežívala ich v slobode. Keď písala neskôr svoju autobiografiu, spomína na toto obdobie takto: „Tieto skúsenosti mi pomohli pochopiť, že za malé premáhanie, ktoré musíme vykonať na začiatku kvôli Bohu, On je pripravený zahrnúť nás už v tomto živote veľkou priazňou. Ak niekto robí všetko pre Boha, nemá sa prečo báť neúspechu, pretože On je všemohúci“ (Ž 4, 2). Terézia mala chabé zdravie. Po rokoch strávených v kláštore, z dôvodu stravy a zmeny života začína chradnúť. Prichádza obdobie veľkej krízy. Počas choroby, ktorá ju pripútala na lôžko, sa stretla s františkánskym autorom Osunom, ktorý napísal knihu Tretia abeceda; neskôr jej veľmi pomohla v jej živote modlitby. Aj napriek tomu, že strávila na lôžku tri roky – celkom ochrnutá – bolo to pre ňu obdobie istého duchovného oživenia. V tomto období si vytvorila vzťah k sv. Jozefovi a bola presvedčená, že bola uzdravená na jeho príhovor. Po zázračnom uzdravení nastáva u nej duchovná kríza. Raz je hore, inokedy dole vo svojom duchovnom živote. Oplakáva svoje skutky, ale jej ľútosť bola spojená s presvedčením, že jej slzy nie sú skutočné. Snažila sa konať dobro, ale chýbala jej vytrvalosť. Často sa spovedala, ale v kláštore, kde bolo 150 sestier, sa nevyhla príležitostiam na zábavu a rôzne rozhovory, ktoré „boli bežné, a neverila, že by jej mohli spôsobiť také veľké zlo. V týchto zábavách strávila veľa rokov svojho života (porov. Ž 7). Ani napomenutia istej známej rehoľníčky, ktorá bola jej príbuzná, ani vízia veľkej a škaredej ropuchy, ktorú Terézia videla počas jedného z rozhovorov, ju neoslovili až tak, aby sa zmenila úplne. Bola tam istá námaha, ale stále klamala samu seba. Boh a svet nemôžu ísť ruka v ruke. A toto Terézia nevedela ešte prijať. Takýto spôsob života spôsobil, že zanechala na jeden rok rozjímavú modlitbu z dôvodu falošnej pokory. Učila iných, ako sa majú modliť, rozjímať, ale sama sa nemodlila (porov. Ž 7, 13). Modlitba sa pre ňu stala trýzňou. „Viedla som úbohý život, pretože modlitba mi pomáhala vidieť svoje chyby. Boh ma volal na jednu stranu a ja som sa naháňala stále za niečím iným“ (Ž 7, 17). Až jeden dominikán ju povzbudil, aby bola vytrvalá v modlitbe. Od toho momentu „už nikdy modlitbu nezanechala, hoci sa nevyhýbala zlým príležitostiam“ (Ž 7, 17).

Po otcovej smrti 24. decembra 1543 Terézia prežíva ešte desať rokov takýto zápas o vytrvanie v modlitbe, až nakoniec prichádza dôležitý medzník v jej živote – rok 1554 – rok jej druhého obrátenia. Táto udalosť jej života bola spojená s dvoma milosťami. Prvá, keď počas príchodu do kaplnky zbadala na chodbe sochu Ecce, homo (Hľa, človek) a pri pohľade na ňu sa „v záplave sĺz vrhla k nohám Pána a prosila ho, aby jej dal silu už ho viac neurážať“ (Ž 9, 1); a druhá milosť prišla, keď čítala Vyznania sv. Augustína, v ktorých objavila svoj vlastný život. Začítala so do tejto knihy a zdalo sa jej, že tam vidí seba, svoj život, a veľmi sa odporúčala tomuto svätcovi (porov. Ž 9, 7).

Obdobie rokov 1515 – 1554 je v živote Terézie od Ježiša obdobím, ktoré nazývame asketickým obdobím, obdobím jej námah, víťazstiev, pádov a vstávaní.[2]

Terézia túžila po živote, ako sama píše vo svojej autobiografii: „Cítila som, že nežijem, ale bojujem proti tieňu smrti. A navyše som nemala nikoho, kto by mi ukázal, ako mám žiť, ani som sa o nikoho nedokázala postarať. Ten, kto mi mohol pomôcť, mal dôvod, prečo tak nerobil, lebo ja som ho vždy opustila, hoci ma veľakrát volal“ (Ž. 8, 12).

Po tomto období začína Terézia písať už novú knihu života, v ktorej Boh žil v nej (porov. Ž 23, 1).

[1] Porov. Herbstrith, W.: Prodlévání před Bohem s Terezií z Avily, s Janem od Kříže a s Edith Stein. KN : 1994. s. 30-31.

[2] Porov. Herráiz, M.: Wprowadzenie do Księgi mojego życia św. Teresy od Jezusa. Poznań : 2008, s. 22-32.