Historická črta sv. Terézie od Ježiša

Súčasný človek, ktorý berie do rúk spisy sv. Terézie, napísané veľmi spontánnym jazykom, srdečne a osobne, si neuvedomuje, v akom období vznikali a ako toto obdobie ovplyvnilo život a dielo sv. Terézie. Začíta sa do knihy a vidí tam mystické skúsenosti Terézie, ale nepozná prostredie, ktoré ovplyvnilo pôsobenie našej svätej. Dá sa to opísať tromi-štyrmi vetami na pochopenie, ale to asi nie je zmysel tohto nášho stretnutia.

„Veľké národy akoby sa striedali v preberaní vedúcej úlohy v dejinách Cirkvi. V 10. a 11. storočí to bolo Nemecko. Po ňom prišlo Francúzsko a koncom 15. storočia preberá vedenie krajina, ktorá dovtedy stála stranou: Španielsko. Na toto poslanie sa však dlho pripravovalo.

Po vypudení Maurov koncom 12. a začiatkom 13. storočia na Pyrenejskom polostrove vznikli štyri kráľovstvá: Portugalsko (kráľovstvo od roku 1139), Kastília, Aragónia a na severovýchode malá Navara. V Kastílii a v Aragónii panovali v 15. storočí dve línie tej istej dynastie: Henrich III., kráľ Kastílie, a jeho brat Ferdinand, ktorý vládol v Aragónii a na Sicílii. Henrichova vnučka Izabela uzavrela roku 1469 manželstvo s vnukom Ferdinanda Aragónskeho, Ferdinandom II., a od toho času obe koruny ostali spojené. Posledný maurský štát, Granada, padol v roku 1492. V roku 1515 aj Navara bola spojená s Kastíliou a od toho času celý Pyrenejský polostrov bol jediným kráľovstvom s výnimkou Portugalska.

Súčasne so spojením dynastie sa feudálne Španielsko zmenilo na teritoriálny štát s úradníckou správou. Stalo sa tak zásluhou veľmi schopnej panovníckej dvojice, Ferdinanda a Izabely, ktorí tým povýšili Španielsko na politickú veľmoc a pomocou vojvodcu Gonzala de Córdoba aj na veľmoc vojenskú. Ferdinand bol bezohľadný človek ako všetci renesanční vladári, ale prevyšoval ich vládcovskými schopnosťami. Izabela bola ideálna bytosť, silná žena Svätého písma, humanisticky vzdelaná, hlboko nábožná, počestná a čnostná. Bola to predovšetkým jej zásluha, že politický a náboženský rozvoj Španielska išli ruka v ruke.

Na čele cirkevného života v Španielsku v tomto období stáli dvaja vynikajúci muži. Bol to predovšetkým Pedro Gonzales de Mendoza, syn rytierskeho básnika, markíza de Santillana. V roku 1475 sa stal kardinálom a kancelárom Ferdinanda a Izabely. O sedem rokov neskoršie sa stal toledským arcibiskupom a prímasom Španielska. Vynikal na poli dušpastierstva. Napísal katechizmus, ustanovil mnohé náboženské základiny a dal postaviť mnoho veľkolepých cirkevných stavieb. Bol to čas ranej španielskej renesancie, ktorej bohatá, striebrom dekorovaná plastika sa nazýva „plateresco“, t. j. strieborný štýl.“1 Toto obdobie sa tiež nazýva obdobím španielskeho zlatého veku – siglo de oro, ktoré sa charakterizuje aj postavením Španielska vo vtedajšom svete. Toto obdobie charakterizuje objavenie Ameriky, pôsobenie conquistadorov v južnej Amerike a v Mexiku, rozvoj stredovekého imperializmu, dovážanie nesmierneho množstva zlata. Portugalsko a Španielsko dovážali vtedy nesmierne množstvá majetku, odsunuli bokom Taliansko, ktoré malo dovtedy prvotné postavenie na trhu; nizozemské provincie bojovali za nezávislosť a na východe sa ešte stále bojovalo s Turkami. A práve toto obdobie ovplyvňovalo Teréziu. Španielsko – obchodný magnát, plné misijného elánu a imperialistického ducha, nemalo čas na sebakritiku a plány týkajúce sa obrody boli v nedohľadne. Španielsko však bolo posilnené vo viere pod vplyvom niekoľkoročných bojov za vieru proti Turkom a „siglo de oro“ ovplyvnilo rozvoj španielskej mystiky. Toto obdobie sa nazýva tiež zlatým vekom španielskej mystiky.2

Španielsko, ktoré od roku 1492 vlastnilo ohromné územia v novoobjavenej Amerike, sa stalo svetovou mocnosťou. Španielska kultúra a civilizácia vtlačili svoju pečať na celé 16. storočie, od vojenských zariadení až po módu v obliekaní a „dvorný ceremoniál“.3 Náboženský rozkvet sa začal za panovania katolíckych kráľov Ferdinanda a Izabely a trval počas celého 16. storočia. Španielska teológia zaujala to isté postavenie, ktoré mal Paríž v stredoveku. Prví veľkí teológovia boli dominikáni: Francisco de Vitoria a jeho žiak Melchior Cano, ktorý je známy v teológii ako zakladateľ teologickej vedy, nazývanej „fundamentálna“ teológia, Bartolomej de Medina, zakladateľ probabilizmu v morálnej teológii a napokon bojovný Dominik Baňez. Koncom storočia vynikli v teológii aj jezuiti, medzi nimi často diskutovaný a napádaný Ľudovít de Molina a najmä František Suarez. Medzi asketickými spisovateľmi treba spomenúť dominikána Luisa de Granadu a jezuitu Alfonza Rodrigueza.
Najväčšou ozdobou vtedajšieho Španielska boli však jeho svätci. Popri Ignácovi z Loyoly a Františkovi Xaverskom sú to dvaja cirkevní učitelia a reformátori karmelitánskeho rádu – Terézia od Ježiša (Avilská) a Ján od Kríža. K nim sa pripojujú františkáni Peter z Alcantary a Pascal Baylon, augustinián Tomáš z Villanovy, valencijský arcibiskup, a nakoniec František Borgia, ktorý pred vstupom do Spoločnosti Ježišovej bol gandijským vojvodom.

Veľkú zásluhu na rozvoji duchovného života vo vtedajšom Španielsku mal aj františkán Ximenes de Cisneros, spovedník kráľovnej Izabely, ktorý bol výnimočnou osobnosťou. Bol vymenovaný za arcibiskupa Toleda a veľkého inkvizítora. Cisneros sa staral predovšetkým o štúdiá a začal reformu františkánov. Založil univerzitu v Alcale; v biblických vedách je známy tým, že v roku 1514 vydal prvé viacrečové vydanie Svätého písma. Reformu františkánov ovplyvnilo aj obdobie, tzv. devotio moderna: Tomáš Kempenský, Tauler, Eckhart, Ruysbroeck a do istej miery aj Erazmus z Roterdamu.4 Devotio moderna ovplyvnilo aj život a formáciu sv. Terézie, lebo za hlavnú myšlienku si berie metodiku rozjímavej modlitby. Autorom je benediktín Garcia de Cisneros, príbuzný kardinála Cisnerosa, ktorý bol opátom v Montserrate a podporil benediktínsku reformu v Španielsku; jeho dielom „Exercitario Espirtual“ bol ovplyvnený aj sv. Ignác z Loyoly vo svojich Duchovných cvičeniach.5

Následkom benediktínskej reformy, ktorá spočívala aj v dvoch hodinách rozjímavej modlitby, bolo jej zavedenie aj v iných španielskych reholiach – u jezuitov a dominikánov; u františkánov sv. Peter z Alcantary odporúčal dokonca 3 hodiny rozjímavej modlitby denne. Vplyv benediktínskej reformy badať aj v tereziánskej reforme. Veľký a dôležitý vplyv na Teréziu mali pôvodné španielske smery v spiritualite. Okrem spomínaných františkánov, jezuitov a dominikánov to boli aj dva vtedajšie smery, ktorých zástancom bol sv. Ján z Avily, a smer alumbrados.6 Duchovná reforma Španielska spočívala v troch základných princípoch:

Všeobecná výzva k vnútornému životu s určitým zaznávaním iba vonkajších praktík. Vznikla v Nemecku a v Nizozemsku pod vplyvom Erazma, Eckharta a iných.
Prax rozjímavej modlitby s istým zaznávaním ústnej modlitby sa pokladala za „najlepší spôsob, ako dosiahnuť všetky čnosti“.

Silno sa podporovala tendencia dosiahnuť mystickú skúsenosť ľudskými silami, ktoré sa pokladali za základ pravej rozjímavej modlitby.

Tieto duchovné prúdy prichádzali do Španielska a ovplyvňovali rozvoj duchovného života – pod vplyvom devotio moderna, ktorá odsudzovala sentimentálnu nábožnosť stredoveku, odpustky, relikvie svätých, procesie, púte a podobne.

Proti týmto praktikám vystúpil aj Ján od Kríža. I keď to boli zdravé myšlienky, mnohí začali zdôrazňovať na prvom mieste hlbší duchovný život, no pritom zanedbávali svoje stavovské povinnosti, alebo sa kvôli mystickému životu upadalo do kvietizmu či do propagandy proti hierarchii. To vyvolalo veľkú búrku a španielski teológovia sa rozdelili na tzv. letrados – espiritules – teológov, alebo esperimentados – zdôrazňujúcich skúsenosť. Dnes sa hovorí o intelektualistoch a mystikoch.7Esperimentados, ktorí za základ považovali skúsenosť, praktizovali vnútorný život a rozjímavú modlitbu, ale podceňovali tých, ktorí boli letrados – čiže intelektualisti. Títo nedôverovali rozjímavej modlitbe, obávali sa nebezpečenstva kvietizmu, a dokonca udávali tých, v spisoch ktorých sa nachádzali prvky protestantizmu. Boli aj presvedčenými antifeministami. A práve s nimi sa Terézia radila.8 Lebo ako sama povedala, je lepšie, keď sa bude radiť s učenými a menej zbožnými mužmi, ako s tými, ktorí sú zbožní, ale nerozumejú veciam. „Učený pomáha, aj keď nemá ducha modlitby. Len nech je čnostný. Boh ho poučí, čo má povedať, a niekedy ho urobí duchovným, aby tým väčšmi pomáhal (Ž 13, 19). Terézia si bola vedomá svojej situácie, že patrila medzi tých „duchovných“, a nie intelektualistov, a preto vždy po napísaní knihy dala ju prečítať teológovi. Stačila iba jedna negatívna poznámka a knihu sama autorka hodila do ohňa.9 Viaceré ženy boli v tom období odsúdené Inkvizíciou pre svoje vízie, proroctvá a kritizovanie hierarchie. Vo všeobecnosti sa uznávalo, že rozjímavá modlitba nie je pre ženy, lebo sa dajú ľahko zviesť zlým duchom. Španielska inkvizícia bola čiastočne aj svetskou mocou. Spôsobila to skutočnosť, že vládli katolícki panovníci, a ak sa niekto odvážil povedať niečo proti Cirkvi a hierarchii, bolo to v istej miere adresované aj proti štátu. Bol to „útok na štát“. Knihy v rodnej reči boli zakázané a ani Terézia sa v istej časti svojho života nevyhla Inkvizícii. Všetko dobre dopadlo, a keď sa sťažovala Pánovi, že nerozumie latinským knihám, povedal jej: „Netráp sa, lebo ja ti dám živú knihu.“ A bol to On sám.

Protestantizmus

Náboženská revolúcia nemala veľký ohlas v južnej Európe. Ľud nemal chuť na novoty a ani vládcovia ich nepodporovali a nevnucovali svojim poddaným. Podporovali väčšmi Inkvizíciu, ktorá bedlila nad tým, aby sa v tejto časti Európy nerozšírili bludy. Protestantizmus sa do Španielska usiloval preniknúť z Nemecka a Nizozemska. Neujal sa však, lebo vo veľkej časti bol cirkevný neporiadok a vďaka snaživým biskupom a katolíckym panovníkom – Ferdinandovi a Izabele – prekvital katolícky život a Španielsko malo vtedy dosť kléru. Preto v tej dobe v Španielsku nielenže nezakotvili náboženské novoty, ale Španielsko sa stalo ohniskom rekatolizácie.11

„Svet je v plameňoch. Ľudia chcú znova súdiť Krista a majú proti nemu pripravené tisíceré obvinenia a falošné svedectvá. Chcú zničiť jeho Cirkev.“ Adresovala to bludárom, ktorí sa rozšírili po reformácii, spôsobenej Martinom Lutherom po roku 1517.12
A v takomto období vyrastala a formovala sa sv. Terézia.

P. Rudolf Bartal OCD