Učiteľka modlitby 1

„Bol raz jeden úspešný manažér. Hodinky, mobilný telefón a počítač určovali jeho deň. Každá sekunda bola pre neho nesmierne dôležitá.

Jedného dňa mal stretnutie v sídle istej významnej právnickej kancelárie. Nanešťastie, táto luxusná budova bola uprostred centra mesta a uponáhľaný manažér si so zdesením uvedomil, že nemyslel na to, aká bude premávka a aké bude ťažké nájsť miesto na parkovanie. Keď dorazil do centra, najskôr obišiel budovu, aby zmapoval situáciu. Nič. Každučké parkovacie miesto bolo obsadené. Skúsil zájsť ďalej. Nikde vôbec nič. V bezradnosti sa začal modliť: „Pane, prosím, pomôž mi, teraz ťa potrebujem. Daj, aby som našiel parkovacie miesto. Ak vypočuješ moju prosbu, sľubujem, že pôjdem každú nedeľu na omšu.“ Urobil ešte jedno kolo. Nič, nikde by sa nebol zmestil ani špendlík. Začal sa modliť intenzívnejšie: „Pane, nemôžem meškať na toto stretnutie. Ak mi umožníš miesto na parkovanie, budem sa spovedať aj každý týždeň a nikdy nevynechám večernú modlitbu.“ Dookola sa modlil a pomaličky obchádzal budovu, pričom skúmal každý pohyb na ceste. „Pane, prosím ťa, ide mi o život! Ak mi pomôžeš nájsť voľné miesto, budem každý deň čítať evanjelium a možno sa pridám aj ku ketechétom.“ V tej chvíli jedno auto pred ním odišlo a uvoľnilo miesto. Manažér s veľkou úľavou vzápätí povedal: „Pane, nenechaj sa rušiť. Práve som našiel miesto.“

Modlitba je najväčším a najintenzívnejším gestom ľudskej bytosti, nie nejakým hlúpym zaklínadlom.“[1]

Svätá Terézia od Ježiša je pre nás učiteľkou modlitby. Sama prešla cestou hľadania a nájdenia toho, v čom spočíva modlitba. Nie v množstve slov, ale v láske, v milovaní Boha. Vo svojom Živote, v 11. – 22. kapitole, sa zaoberá traktátom o modlitbe. Hneď na začiatku 11. kapitoly píše: „Ak mám teraz hovoriť o tých, ktorí začínajú slúžiť láske, zdá sa mi, že to spočíva v pevnom rozhodnutí kráčať cestou modlitby“ (Ž 11, 1). Neopustiť cestu modlitby za žiadnu cenu, aby sme mohli slúžiť láske.

Skôr ako nám odhalí bohatstvo vnútorného života, kladie nám radikálne podmienky, nevyhnutné pre to, aby sa človek mohol vydať na cestu vnútornej modlitby. Hovorí o tom v úvode 11. kapitoly.

 „Modlitba je čímsi, čo objíma celý život toho, kto sa modlí s výnimočnými dôsledkami a požiadavkami. Odtiaľ vyplývajú prvé rady – nie je ich veľa, ale sú ťažké:

Kto sa modlí, stáva sa „otrokom lásky“, čo neznamená otroctvo, ale vysokú hodnosť. To je prvý pokyn, prvé slovo traktátu: „Byť otrokom lásky… je to taká veľká hodnota, že pri samej spomienke na to mám nevýslovnú radosť.“ Je potrebné, aby začiatočník vedel, že musí mieriť vysoko.“[2]

Modlitba je vážny záväzok. Modlitba vyžaduje odovzdanie sa Bohu. Hovorí to počas jednej zo svojich modlitieb, v ktorých pozdvihuje hlas, keď sa rozpráva s Bohom v prítomnosti začiatočníka: „Ó Pane, Pán mojej duše, moje jediné dobro! Prečo sa ti nepáčilo tak zariadiť, aby keď sa duša rozhodne milovať ťa…, mohla sa hneď vzniesť do dokonalej lásky a tešiť sa z toho, že ju má?“. A sama si odpovedá: „Preto, že my sami nechceme… Tak sa zdráhame, tak sa odťahujeme s odovzdaním sa Bohu bez rozdelenia“ (Ž 11, 1). Je to prostriedok, ktorý je proti snívaniu – pokušeniu unáhlenosti a jednoduchým dosiahnutiam cieľov. Cesta modlitby sa stáva základom celého života.[3]

Ten kto sa modlí, musí sa dôkladnejšie starať o každodenný život tak, aby modlitba nebola čímsi oddeleným, ale aby modlitba a život boli jedno. Ide o absolútnu prioritu prijatia Kristovho kríža.

Terézia odporúča „rozhodné rozhodnutie“ (špan. determinada determinación – rozhodné rozhodnutie, pevné rozhodnutie) a rozvíja ho ďalej.[4]

Ten, kto chce kráčať po ceste vnútornej modlitby, si musí uvedomiť veľmi dôležitú vec. Ako o tom píše Terézia: „zvíťaziť nad sebou“ – to je kľúčové odporúčanie. Pre začiatočníka je to východiskový bod. Vôľa musí zaujať výrazne stanovisko.[5] Poklad, aký nemôžeme za nič na svete kúpiť, je sám Boh. Ak by sme urobili z našej strany všetko, čo máme, tak by sme tento poklad získali veľmi rýchlo. Ale v rozvoji nám stoja v ceste naše nestále rozhodnutia. Píše: „Myslíme si, že dávame Bohu každú vec, ale v skutočnosti mu dávame len úroky a ovocie a my si nechávame kapitál a majetok.“ Alebo sa rozhodneme pre chudobu. Ale neskôr sa začneme starať o veci nepotrebné a zbytočné a hľadáme priateľov, ktorí by nám tie veci zadovážili, a tak sa vrháme do víru starostí… Alebo sme sa zriekli našej cti a začali sme žiť rehoľným životom. Ale ak sa nás niekto dotkne, kto naruší našu česť, hneď sa dožadujeme svojich práv a zabúdame na to, čo sme tak radi obetovali… (Ž, 11, 2). 

„Preto je potrebné to, čo Terézia nazvala v Ceste dokonalosti „rozhodné rozhodnutie… bez ohľadu na to, čo sa stane, hoci by sa mal svet zrútiť“ (CD 41, 4). „Lebo kto sa od začiatku svojho duchovného života usiluje s pomocou Božej milosti dostať až na vrch dokonalosti, ten určite nikdy nevojde do neba iba sám. Svojím príkladom a vplyvom potiahne za sebou mnohých. Boh mu dodá ako vernému vodcovi spoločníkov, aby išli s ním i za ním“ ( Ž 11, 4):

„Radikálna voľba modlitby zároveň dodá vôli silu a vytrvalosť. Ten, kto sa modlí, od začiatku sa začína stávať človekom so silným charakterom.“[6]

Terézii od Ježiša právom patrí titul „Učiteľka Cirkvi“. Obrazným a pedagogickým spôsobom dáva čitateľom rady, ktoré sama prežila vo svojom živote. Dnes sa zameriame na 11. kapitolu jej Života, kde používa metaforu, aby nám veľmi originálnym, dá sa povedať skvostným spôsobom ozrejmila metódu rozjímavej modlitby. Píše: „Kto začína (s modlitbou), musí počítať s tým, že má z vyprahnutej pôdy, kde rastie iba burina, vytvoriť krásnu záhradu pre Pána. Vytrhať burinu a zasadiť kvety je Božia úloha, ktorú duša vykonala od chvíle, keď sa rozhodla pre modlitbu a začína sa jej venovať. A my, ako dobrí záhradkári, musíme tieto kvety polievať, aby neuschli a aby uchvátili svojou vôňou Pána“ (Ž 11, 6). „To, čo rozhoduje o živote záhrady, je zalievanie vodou. Voda, ktorá zalieva záhradu, je modlitba. Bez nej by záhrada a všetko v nej zvädlo a uschlo.“[7] 

Terézia vo svojom traktáte o modlitbe používa štyri spôsoby polievania záhrady. Sú to 4 spôsoby modlitby. Prvý spôsob je čerpanie vody zo studne pomocou vedra –  je to najnamáhavejší spôsob, druhý je pomocou zavlažovacieho zariadenia, tretí je zavlažovanie záhrady riekou alebo potokom, a posledný je výdatný dážď. Prvý stupeň modlitby je zavlažovanie pomocou vody zo studne s vedrom. Je to cesta, akou sa uberajú začiatočníci, a každý ju musí prejsť. Je to namáhavá cesta. Táto námaha býva spojená s nesústredenosťou a tu Terézia poúča, aby si títo ľudia nevšímali nič, a upozorňuje ich, aby vyhľadávali samotu, ktorá slúži k poznávaniu seba a svojich hriechov i nedokonalostí. Nie je to úloha iba pre začiatočníkov. Sú to podmienky pre každý stupeň modlitby. Ako predmet meditácie ponúka život Ježiša Krista (porov. Ž 11, 9). Toto sú prvé kroky v modlitbe. Modlitba je práca a námaha. Na jednej strane musíme vynaložiť a urobiť všetko, aby sa záhrada zalievala, no ostatné je v Božej réžii. S prvými krokmi v modlitbe je spojená vyprahnutosť. Terézia sa pýta, „čo má robiť ten, kto zakúša vyprahnutosť, znechutenie alebo dokonca odpor k tomu, aby čerpal vodu zo studne, alebo dokonca nemá žiadne zbožné a dobré myšlienky?“ Dáva odpoveď: Čo urobí záhradkár? Riešením je radosť z toho, že už vôbec môže slúžiť a pracovať v záhrade takého vzácneho Pána. Chce tým ukázať, že cieľom našej modlitby nemá a ani nesmie byť naša spokojnosť, dobrý pocit, ale to, že Pán je s nami spokojný (porov. Ž 11, 10). Terézia takýchto povzbudzuje, aby za žiadnu cenu nezanechali cestu modlitby, aj keby sa zdalo, že by mali v takom stave prežiť celý život. Príde čas na odmenu! Boh má svoj zrak upriamený na nás a naša práca –  polievanie záhrady – nie je zbytočná (porov. tamže). Hovorí z vlastnej skúsenosti. Aj keby sa podarilo načerpať hoci len jednu kvapku zo studne, nič nie je zbytočné! V tomto je geniálna a zároveň rozhodná. Boh má pre nás pripravené dary, ale najprv nás musí vyskúšať v našej láske a v tom, či sme ochotní prijať kríž ako dar (porov. tamže).

Každý začiatočník, ktorý sa vydal na cestu modlitby, môže podľahnúť pokušeniu porovnávať sa s inými. Terézia nás učí, aby sme neskúmali, „prečo dáva Boh zbožnosť niekomu, kto mu (Bohu) slúži len pár dní, a nie nám, ktorí mu slúžime niekoľko rokov. Uvedomme si, že je to pre naše dobro a On nás vedie, kam chce. Už to je veľké dobrodenie voči nám, že nám preukázal takú priazeň túžiť po práci v jeho záhrade“ (Ž 11, 12). Na inom mieste prízvukuje, že v našej modlitbe nezáleží na tom, či veľa uvažujeme, ale či veľa milujeme. V našej modlitbe musíme byť slobodní a musíme pristupovať so slobodným duchom k vlastným nedostatkom a bezmocnosti. Lebo veľa záleží na tom, „aby tie duše pristupovali k dielu so slobodou ducha a s odvážnym rozhodnutím“ (Ž 11, 15). „Aj keď môžu upadnúť, isto sa nevrátia naspäť, pretože začali stavať na pevných základoch. Láska k Bohu nespočíva v slzách, útechách či nežnostiach, po ktorých človek bežne túži alebo v akých sa kochá. Ale je to služba Bohu v spravodlivosti, s pevnou vôľou a pokorou“ (Ž 11, 13).

Terézia sa nám tu ukazuje ako veľmi praktická žena s veľkou osobnou skúsenosťou, aj so skúsenosťou vlastnej slabosti. Uvedomuje si, že tí, čo sa rozhodli kráčať cestou vnútornej modlitby, musia počítať aj s tým, že si sami môžu spôsobiť aj veľké trápenie kvôli nesprávnym postojom v modlitbe. „Trápia sa, že nedokážu rozmýšľať ani pracovať rozumom, zdá sa im, že nič nerobia a nedokážu to uniesť.“ A možno, píše Terézia, je to čas, keď Boh práve cez túto údajnú slabosť pripravuje ich vôľu na zdokonalenie a posilnenie, aj keď si to neuvedomujú. Boh pozná našu slabosť. Trápenie si sami vyvolávame, ale príčinou môže byť aj naša telesná indisponovanosť, alebo dokonca zlý duch. Dôležitá je tu veľká rozvaha. V takýchto prípadoch Terézia radí tým, čo sa nedokážu modliť, aby sa uchyľovali k zbožnej práci – formou skutkov milosrdenstva alebo čítania, a ak to nepomáha, nech sa idú prejsť do polí alebo nech sa  pobavia zbožnými rozhovormi, ale skutočne zbožnými. Spôsobov, ako sa dá slúžiť Bohu, je veľa (porov. Ž 11, 16).

Celá kapitola, v ktorej sa Terézia od Ježiša zaoberá prvými krokmi v modlitbe, vrcholí  povzbudením: „Ten, kto praktizuje vnútornú modlitbu a chce nadobudnúť slobodu ducha a nechce žiť v stálom trápení, nech sa najprv nebojí kríža“ (Ž 11, 17).

Modlitba je príležitosť, ktorú nám dáva Boh, aby sme sa s ním mohli stretnúť. Spoznať jeho, seba a rásť v láske. Pre kresťana a jeho vnútorný život je modlitba nevyhnutným prostriedkom, asi tak ako chlieb pre náš život. Modlitba je dar a o ten dar musíme neustále prosiť a byť zaň vďační. Nie je to nič automatické. Preto ju musíme rozvíjať.

Terézia končí 11. kapitolu veľmi povzbudivo a zároveň ako učiteľ: „Ak studňa nemá vodu, my ju tam nedáme. Ale ak studňa vodu dáva, tak je našou povinnosťou, aby sme neboli leniví v jej čerpaní, pretože takýmto spôsobom chce v nás Boh rozhojniť čnosti“ (Ž 11, 17).  

[1] Ferrero, B.: Koľko stojí zázrak. Don Bosco : Bratislava, 2009, s. 41-42.

[2] ALVAREZ T,:. Komentár księga života sv Teresa Ježiša, Krakov 2009, str. 71.

[3] Tamže.

[4] Tamže.

[5] Tamže, s. 72.

[6] Tamže, s. 73.

[7] Tamže, s. 74.