Zaujmavý rozhovor o. Jerzego Zielinskeho OCD s Jánom od Kríža. Rozhovor vznikol z textov viacerých diel svätého Jána od Kríža
Otec Ján, poprosil by som, aby sa náš rozhovor uskutočnil v Duruele, kde sa začala reforma mužskej vetvy Karmelu.
S dvoma bratmi ste tu viedli povzbudivý život modlitby a umŕtvovania. Mali ste tam tiež trochu apoštolskej práce na okolí. Tak sa tvorila duchovná klíma reformy. Preto v kontexte tohto miesta by som sa chcel porozprávať o klíme ducha, ktorá má sprevádzať človeka na ceste k Bohu. Začnem teda od otázky: Čo celkovo je duchovná klíma?
Ľudský duch nežije zbytočne. Charakterizuje ho snaha, aby sa vymedzil a vyjadril, je tvorivý a dynamický. Duchovná klíma je inými slovami atmosféra, akú ľudský duch vytvoril a v akej žije. Neobmedzuje sa iba na vnútro duše, ale vyžaruje navonok, dáva sa poznať iným ľuďom. Duchovná klíma charakterizuje nielen jednotlivých ľudí, ale aj ľudské spoločenstvá.
Od čoho závisí?
Od toho, po čom človek siaha a čím sa kŕmi. Ak túži po veciach materiálnych, vstupuje na cestu pozemských dobier. Ak túži po duchovných dobrách, vstupuje na cestu duchovných dobier. Obidve cesty sú slepé; sprevádza ich klíma, v ktorej sa ľudský duch nerozvíja.
Čo to znamená, že cesty sú slepé?
To znamená, že ten, kto sa stal otrokom materiálnych vecí tak, že im slúži, na konci života objaví, že prehral. S bolesťou bude musieť vyznať: „Čím viac som ich hľadal, tým menej som ich našiel.“ Podobne ten, kto sa stal otrokom duchovných vecí tak, že im slúžil, na konci života bude musieť tiež vyznať: „Čím viac som túžil ich mať, tým menej som ich získal.“
Otče, povedali ste, že klíma týchto ciest je nepriateľská ľudskému duchu. Kam môže viesť?
Človek usudzuje, že na týchto cestách nájde svoje šťastie, namiesto toho je to jedna z najväčších ilúzií života. V tejto ilúzii ho chce za každú cenu satan utvrdzovať. Ak ku koncu života nerozpozná svoje omyly, objaví sa pred Bohom ako duchovná troska zničený buď pýchou materiálnych vecí, alebo duchovnou pýchou.
Je vhodné na tomto mieste podčiarknuť, že nielen materiálne veci, ale tiež duchovné, ktoré sa týkajú vzťahu s Bohom, sa môžu stať pascou.
Áno. Človek sa vystavuje veľ- kému nebezpečenstvu, ak sa sústreďuje viac na Božie dary ako na samotného Boha. Musí sa odpútavať od duchovných vecí a vtedy nebude považovať Božie milosti za svoje vlastníctvo, neopanuje ho úspech a nezlomia ho protivenstvá.
Niektorí ľudia stotožňujú duchovný život s prežívaním útech.
Kto zodpovedne berie veci ducha vie, že nemožno hľadať cestu duchovných útech. Je veľmi krátka, príliš ňou nepostúpi. Končí sa na mieste prvého väčšieho utrpenia alebo ťažkosti. Kto hľadá duchovné útechy, nezakúsi vnútorný pokoj a vytrvalosť. Treba túžiť po silnom duchu, to znamená slobodnom od všetkého. Mucha, ktorá si sadá na med, zbavuje sa slobody letu. Tak aj duša, ktorá sa pripútava k duchovnej rozkoši, pozbavuje sa slobody a stretnutia s Bohom.
Čoho sa ešte má vystríhať vo veciach Božích?
Neuváženého hovorenia o vlastnom duchovnom živote a uzurpovania si práva hodnotiť ducha iných.
Pozrime sa na tému bližšie! Tajomstvá duše strácajú na hodnote a podliehajú skaze, ak sa vyjavujú iným ľuďom. Zakaždým, keď ich človek neuvážene vyjadrí, získava trochu chvály a obdivu, ktoré sa rýchlo strácajú; srdce potom zostáva prázdne. Nepatrí sa vyjavovať to, čo Boh hovorí do srdca, pamätajúc na slová nevesty z Knihy prorokaIzaiáša: „Tajomstvo moje pre mňa.“ Kto koná pre Boha z čistej lásky, stará sa nielen o to, aby o tom iní nevedeli. Ak by to nevidel ani sám Boh, ktorý vie o všetkom, neprestal by konať podobné služby s radosťou a láskou.
A hodnotenie ducha iných? Nepatrí sa usudzovať, že osoba, v ktorej nežiaria čnosti, ktoré si niekto všíma, nie je cenná v Božích očiach. Cenná je vďaka čnostiam, ktoré dotyčný nevidí. Dokonalosť nespočíva na tých čnostiach, ktoré si človek vyhliadol u seba alebo u iných, ale na tých, ktoré vidí Boh. Nikto nemá vedomosť o tom, čo priťahuje Boha ku konkrétnej osobe. Jeho spôsob pozerania je taký rozdielny od ľudského! Preto sa nepatrí počúvať o slabostiach blížneho. Ak sa niekto sťažuje na nedokonalosti niekoho iného, treba pokorne poprosiť, aby o tom nehovoril. Kto sa sťažuje a šomre, nie je dokonalý a nie je ani dobrým kresťanom.
Správny postoj ducha vyžaduje tiež stretnutie s protivenstvami života.
Kto sa odovzdal celkom Bohu, nemá sa hneď zarmucovať z nešťastí vo svete ani z ťažkostí, ktoré sú jeho údelom, lebo nepozná dobro, ktoré je ich zámerom v plánoch Božej Prozreteľnosti. Boh nechce, aby sa človek znepokojoval a trpel z dôvodu protivenstiev života. Ak trpí z tohto dôvodu, je to dôsledok jeho slabej čnosti. Ten, kto túži po dokonalosti, teší sa z toho, prečo smúti nedokonalý. Všetko, čo sa prihodí človeku, dobré alebo neprajné, pochádza od Boha, aby pri prvom nespyšnel a pri druhom sa neznechutil.
Za akých okolností sa teda pestuje správna klíma pre duchovný život?
Duchovná zrelosť sa objavuje tam, kde sa rozum, vôľa a srdce čoraz viac podriaďujú Kristovi, kde je On na prvom mieste a všetko ostatné je v súlade s duchovnými dobrami až na ďalších miestach. Ak sa človek pozerá cez čistú tabuľku skla, vidí to, čo je poza ňou, vidí Božiu perspektívu. Keď pokryje tabuľku z jednej strany striebrom, vyrobí zrkadlo a bude vidieť len vlastnú tvár. Také koncentrovanie života na vlastnej osobe poukazuje na nedostatok zrelosti.
Ako sa oslobodiť z koncentrácie na seba?
Nikto z ľudí nemá moc vykonať to vlastnými silami. Zmena sa môže uskutočniť iba Božou rukou a nástroj, ktorý na to slúži, je utrpenie. Ono formuje myseľ, upevňuje vôľu smerom k dobru a očisťuje srdce. Čím viac niekto preukáže trpezlivosť v ťažkostiach a utrpeniach, tým je dokonalejší v Božích očiach.
Samotnou trpezlivosťou sa dokonalosť iste nekončí? Samozrejme že nie! Treba sa tiež učiť zapierať sa vo všetkom.
Hovoríte o zapieraní, môžete, otče, uviesť niečo konkrétne? Nech sa páči. Snaž sa vždy prikláňať nie k tomu, čo je ľahšie, ale čo je ťažšie. Nie k tomu, čo je príjemnejšie, ale k tomu, čo je nepríjemnejšie. Nie k tomu, čo je chutnejšie, ale k tomu, čo je nechutné. Neprikláňaj sa k tomu, čo poskytuje odpočinok, ale k tomu, čo vyžaduje námahu. Nie k tomu, čo prináša útechu, ale k tomu, čo nie je útechou. Nie k tomu, čo je väčšie, ale k tomu, čo je menšie. Nie k tomu, čo je vznešené a cenné, ale k tomu, čo je nízke a čím sa pohŕda.
Neľahká cesta.
To je pravda. Hodí sa však otvorene povedať, že nič nevie ten, kto nevie trpieť pre Krista. Predovšetkým nevie milovať. Láska
totiž nespočíva na pociťovaní Božích vecí, ale na veľkom obnažení ducha a utrpení pre Milovaného. Lepšie je trpieť pre Boha, ako vykonávať zázraky.
Veľa úvah vo svojom vyučovaní venujete, otče, ľudskému srdcu, ktoré má byť formované kľúčom čistoty. Čím je čistota srdca?
Možno ju opísať rôznymi slovami: je to čestnosť, úprimnosť, súlad konania človeka s postojom jeho vnútra, čiže vylúčenie akejkoľvek dvojznačnosti pri konaní.
Ďakujem, otče, za rozhovor!
Rozhovor viedol o. Jerzy Zielinski OCD Rozhovor vznikol z textov viacerých diel svätého Jána od Kríža Prevzaté z časopisu
Glos Karmelu 6/2010
Preložila Alexandra
Tomečková OCDS