Súvislosť medzi modlitbou a životom
Modlitba a jej kvalita sú nerozlučne späté s celým zvyškom kresťanského života a tento zväzok je obojstranný, t. j. modlitba a jej kvalita vplýva na život, čo obyčajne prijímame bez väčších výhrad. O niečo ťažšie si však časom všimneme opačnú závislosť, t. j. že život a jeho štýl značne vplýva na našu modlitbu a jej kvalitu, a teda že často tým, čo najviac slúži rozvoju a prehĺbeniu modlitby nie je celkom ani to, čo robíme v čase modlitby, ale skôr mimo nej.
Modlitba a odovzdanie sa Bohu v konkrétnosti života
Vzrast v modlitbe záleží predovšetkým na vzraste v láske a na čistote srdca a skutočná láska sa praktizuje oveľa viac mimo času presne vyznačeného na modlitbu ako počas jej trvania. Úplnou ilúziou možno nazvať túžbu po hlbokej modlitbe bez rovnako hlbokej, opravdivej a zrejmej celoživotnej túžby úplného odovzdania sa Bohu a manifestovania súladu nášho života s jeho úmyslom a jeho vôľou. Bez takéhoto postoja modlitba veľmi rýchlo skostnatie a odumiera. Totiž jediný spôsob, aby sa nám Boh mohol dať v plnosti, a taký je cieľ modlitby, je, aby sme sa mu sami úplne odovzdali vo svojom živote. Boh prijíma od nás toľko z nášho srdca a nášho života, koľko mu dáme, ale nikdy sa nám neodovzdá úplne, ak sa mu neodovzdáme úplne my. Dostaneme všetko, ak mu všetko obetujeme.
Ak naopak zachovávame v našom živote akúsi rezervovanú oblasť, niečo, čo vedome nechceme odovzdať Bohu, napríklad nejakú chybu, hoci neveľkú, s ktorou vedome súhlasíme, nič nerobiac, aby sme sa zmenili, alebo nejakú vedomú neposlušnosť alebo odmietnutie odpustenia niekomu, kto nás kedysi zranil, vtedy naša modlitba bude chorá a málo plodná.
Láska má povahu extatickú v doslovnom význame tohto termínu. Etymologicky slovo „extáza“ pochádza z latinského exstasis, ktoré označuje vyjdenie zo seba a ocitnutie sa vonku. Keďže extáza nie je nič iného pre dušu ako opustenie seba a uchvátenie v Bohu, tak odvodením od mystického významu tohto pojmu etymologicky doslovným spôsobom uvedené uskutočňuje ten, kto je poslušný Bohu a týmto spôsobom akosi opúšťa seba a plnenie svojej vôle, čím sa stáva schopným privinúť sa k Bohu. Takže na to, aby sme sa oddali Bohu, musíme opustiť seba.
Keď je láska silná, vtedy žijeme v druhej osobe viac ako sami v sebe. Vedia o tom všetci zaľúbení. Akým spôsobom však môžeme v čase modlitby zakúsiť vyjdenie zo seba a „pohltenie“ v Bohu, ak cez celý zvyšný deň hľadáme stále seba, plnenie svojej vôle či svojich chúťok? Ak sme príliš priviazaní do materiálnych vecí, do svojho pohodlia, do nadmernej starostlivosti o seba? Ak nedokážeme zniesť akúkoľvek ťažkosť? Ak nie sme schopní zabudnúť na seba a myslieť na iných, byť pre nich nezištným darom?
Veľa z týchto postojov nás spútava, ťažko je naraz sa od nich oslobodiť. Preto v duchovnom živote treba nájsť istú rovnováhu, čo nie je vždy ľahké. Z jednej strany musíme akceptovať vlastnú slabosť a nečakať, že keď sa začneme modliť, ihneď budeme dokonalí. Z druhej strany sme však povinní túžiť po dokonalosti. Bez tohto smerovania, bez stálej a mocnej túžby po svätosti, dokonca aj keď vieme, že vlastnými silami ju nedosiahneme, že jedine Boh nás môže k nej priviesť, modlitba zostane vždy niečím umelým a abstraktným, iba istou praktikou, ktorá však nebude prinášať ovocie. V prirodzenosti lásky tkvie totiž smerovanie (tiahnutie) k Milovanému za každú cenu, dokonca aj za cenu istého bláznovstva.