Teologická podstata vyváženosti Terezkinho duchovného postoja

Pokúsme sa teraz priblížiť si Terezkin vyvážený duchovný postoj prežívania večného života v prítomnom okamihu na základe analýzy dvoch básní svätice: Môj spev pre dnešok (TB 5) a Ako chcem milovať (TB 41). Prvá vznikla na začiatku posledného obdobia Terezkinho vývoja (v júni 1894), zatiaľ čo druhá v závere roku 1896, takže máme pred sebou na jednej strane prvú intuíciu jednoty eschatologie a inkarnacionizmu, na strane druhej jej zrelú syntézu.

„Dnešok práve len“ (analýza TB 5)

Poézia Môj spev pre dnešok vznikla na základe rozhovoru Terezky s rodnou sestrou Máriou, s ktorou sa svätica rozprávala na jar roku 1894 o „veciach onoho sveta“ a o krátkosti pozemského života. Zatiaľ čo Mária tu bola pod vplyvom básnika Lamartina nastavená skôr negatívne, Terezka obrátila jeho konštatovanie „A my máme pre seba len dnešok“ (z básne L“Homme) a prezentovala ho pozitívne: „Čo má pre nás význam, je dnešný deň“. Dôvodom je, že len „dnes“ môžeme prijímať Božie milosti a len „dnes“ môžeme odpovedať na jeho lásku svojou láskou.

Zásadnú výpoveď v tomto zmysle nachádzame už v prvej strofe, kde svätica spieva: „Môj život je len chvíľka, pominuteľná hodina / môj život je len jediný deň, ktorý mi uniká a uteká / ty vieš, ó môj Bože, že (pre to) aby som ťa milovala na zemi / mám len dnešok!…“ Túto prvú strofu môžeme chápať ako zhrnutie celého posolstva sklady, pričom vyjadrenie je paradoxné: život sa míňa, je nestály, uteká nám, a predsa – aby sme mohli milovať Boha na tejto zemi (a nič iné nás k večnosti neprivedie!), máme len tento dnešok, ktorý mizne!

Terezka si je však takisto vedomá, že zo svojich síl nie je schopná milovať, a tak v nasledujúcich strofách (druhej až štvrtej) prosí Ježiša, aby ju posilňoval v jej slabosti a nestálosti. Vedomá si pominuteľnosti života, vie, že čoskoro bude „na večnom brehu“ (v. 17), a tak si vyprosuje, aby k nemu bola vedená jeho láskou (strofy piata až siedma). Zaznieva tu jednak jej typická téma zdarmadanosti spásy ako aj téma intímneho prebývania s Pánom.

Myšlienkový stred básne je ale eucharistický: Ježiš, živý nebeský Chlieb, v nej prebýva len v dnešný deň (ôsma strofa) a vďaka tomu na Terezke ako na ratolesti môže dozrieť strapec hrozna, totiž duše, ktoré k nemu privedie (deviata a desiata strofa)! Perspektíva je typicky janovská: nielenže formálne vychádza z šiestej a pätnástej kapitoly Jánovho evanjelia, ale aj obsahovo vyznieva rovnako: eucharistia je dar života ako aj plodnosti! Ak neprinášame plody, sme suché ratolesti. Terezka tu môže naviazať na svoju skúsenosť túžby po spáse duší, ktorá sa v nej rodí po milosti Vianoc, kedy je oslobodená od uzavretosti do seba.

Potom, čo vzýva na pomoc Pannu Máriu a svojho strážneho anjela (jedenásta a dvanásta strofa), prichádza vrchol básne: „Pane, chcem ťa vidieť, bez závoja, bez mraku / ale ešte vyhnaná, ďaleko od teba, vädnem / nech mi nie je skrytá tvoja láskyplná tvár / len pre dnešok.“ Terezkina túžba po nebi, ktorú sme u nej videli už v detskom veku, sa pretvára v biblickú túžbu „vidieť Pána“ (por. Ján 20,25), či už je to v nebi (svätica by povedala „vo Vlasti“), alebo na zemi („vo vyhnanstve“), a preto chce, aby jej nebola skrytá tvár Pána: netúži bezprostredne po nebi, vie, že to skôr či neskôr príde (por. piata a štrnásta strofa); ba netúži ani po videniach, ktoré nemáva; túži len po tom, aby ju Ježiš miloval a posilňoval ju v jej láske k Nemu, v láske, ktorá prináša plody v modlitbe.

Záverečná strofa upresňuje Terezkin vzťah k večnosti: áno, príde „deň“, kedy bude navždy v nebi, vo „večnom dnes“ (v. 56); potom bude spievať s lýrou anjelov, ale teraz je tu a má dnešok na to, aby milovala v sile Ježišovej lásky!

„Vlož mi v srdce plameň spaľujúci“ (analýza TB 41)

Báseň Ako chcem milovať Ježiša bola napísaná na žiadosť skôr uzatvorenej a strohej sestry sv. Jána od Kríža a je plodom vnútorného bohatstva svätice. Z veršov je zreteľné, ako sa Terezka snaží strhnúť adresátku svojím vlastným zápalom.

Stavba trojstrofickej básne je ľahko zrozumiteľná: postupuje od aktuálnej situácie („smutné vyhnanstvo“, v. 5) k definitívnej perspektíve („na konci života“, v. 17) cez „riešenie“ ich vzájomného napätia v Ježišovej láske (por. reiteráciu C“est ton amour /“Je to tvoja láska“/ v prvých dvoch veršoch druhej strofy, por. v. 9n.). Nemôžeme prejsť z tohto sveta do večnej blaženosti inak ako skrze lásku, a ľudská láska sa rodí len z lásky Božej.

Ide o modlitbu (por. v. 1): Terezka chce svojou láskou spôsobiť radosť Ježišovi a tak prijíma „skúšky smutného vyhnanstva“(v. 5), no vie, že je to Ježiš, ktorý musí premeniť na lásku všetko, čo ona robí (v. 7).

Preto vzýva túto Ježišovu lásku (v. 9), ktorá ju musí premeniť (v. 10), aby jej srdce bolo schopné mu žehnať a milovať ho, ako sa miluje a žehná v nebi (vv. 11-14). Potom ho bude Terezka milovať tou istou láskou, ktorou Ježiš miluje ju.

Ak dôjde k tejto premene, na konci života ju Ježiš vyhľadá (por. v. 17n.) s nekonečnou nehou, sladkosťou božského pohľadu a láskou (vv. 19-21), všetko jej odpustí (v. 22) a ona bude odpočívať na jeho srdci, lebo veľmi milovala (v. 23n.)

To, čo je v Mojom speve pre dnešok vyjadrené eucharisticky a rozvinutým spôsobom, objavuje sa v básni Ako chcem milovať vo veľmi jednoduchej a priamočiarej podobe: bez premenenia nášho života Ježišovou láskou nemôžme prejsť zo „smutného vyhnanstva“ pozemského života do večnej radosti. Dôraz na Božiu, Ježišovu aktivitu je tu ešte azda silnejší ako v predchádzajúcej skladbe: všetko závisí od toho, či dovolíme Ježišovej láske vstúpiť do nášho srdca ako spaľujúcemu plameňu. Príspevkom z našej strany je len chcieť žiť tento život z lásky a v láske k nemu, využívať „skúšok vyhnanstva“ k tomu, aby sme očarili a utešili jeho srdce (por. v. 6).

Prítomný okamih v láske – jediná cesta k večnému životu

Pokúsme sa teraz vyvodiť z týchto dvoch Terezkiných básní, o aký duchovný postoj treba usilovať, aby mohol človek vyváženým spôsobom žiť v perspektíve večnosti a zároveň sa naplno zapojiť do pozemského diania.

Je treba vyjsť z jestvujúceho napätia: na jednej strane túžba po nebi, po večnom živote, po spoločenstve s Bohom (Terezka by povedala: po Vlasti a po skutočnom živote), na strane druhej obmedzenosť pozemského života, neschopnosť celým srdcom odovzdať sa Pánovi a zvody nevhodného prostredia (Terezka by povedala: smutné vyhnanstvo, cudzí breh). Zdá sa, že v tomto napätí sa nedá žiť: človek je roztrhnutý medzi nebo a zem; ešte nie je nebešťanom, aj keď už je jeho „kandidátom“, a už nie je len pozemšťanom, aj keď ešte žije na tomto svete. Nedá sa v tom dýchať, človek si s tým nevie rady.

Prvý Terezkin objav spočíva v tom, že netreba toto napätie vnímať ako zbytočné alebo dokonca nevhodné či nebezpečné. Je plodné a do istej miery dokonca potrebné! Dnešná teológia hovorí v tomto zmysle o vzájomne sa dopĺňajúcich duchovných antinómiach (protikladoch), ktoré sú plodom pôsobenia tretej božskej Osoby a nie výsledkom náhody alebo dielom nepriateľa: „Duch svätý je princípom duchovných antinómií. Vo veľkonočnom tajomstve usporiadal pozemské skutočnosti a obetoval ich, aby sa mohli objaviť prvopočiatky Božieho kráľovstva. Vedie ľudskú existenciu k otvorenosti plnšej ľudskosti, ale vedie ju aj k zakotveniu mimo seba, do Božej harmónie lásky. Dáva nám Božiu silu ku vteleniu do našich pozemských dejín, ale vedie nás Bohu v ústrety z tohto času do času eschatologického. Môžeme vnímať účinky spásy v prítomnosti, ale túžime po nej ako po daru, ktorý je predmetom budúcnosti…“ Takéto antinómie netreba (ba ani nie je dobré!) odstrániť, lež naučiť sa prežívať v harmonickej syntéze.

Druhý objav spočíva v základnom zakotvení sa v jednom z protikladných pólov, v prípade Terezky v póle eschatológie, vertikalizmu či emerzie (vydelenia sa zo sveta). V tom prijíma svätica dobový model a nikdy v tom u nej nedôjde k zmene: vždy ostane prednostne zameraná na večný život. To je vidno aj v obidvoch analyzovaných básnických skladbách: túži po nebi a zem vníma ako vyhnanstvo.
No tretí objav, tak výrečne vyjadrený v Mojom speve pre dnešok, spočíva v objave dialektického vzťahu medzi obidvoma pólmi: čím viac človek túži po nebi, tým viac má žiť na zemi, a čím menej sa zaoberá zemou, tým väčšie je nebezpečenstvo, že sa minie s nebom! Terezka, ako aj my, má len dnešný deň na to, aby „pripravovala večnosť“ svojou láskou k Ježišovi, ktorá, ak je autentická, vedie vždy aj k láske k blížnemu!

Štvrtý objav spočíva v nájdení bodu, ktorý je schopný zmieriť v sebe všetky duchovné antinómie v harmonickej syntéze a umožniť veriacemu kresťanovi, aby ju žil: tým bodom je Kristus, či už v tajomstve eucharistie (tak v ôsmej až desiatej strofe Môjho spevu pre dnešok) alebo obecnejšie v tajomstve láskyplného, snubného vzťahu medzi Snúbencom Kristom a snúbenicou-veriacim (tak v druhej strofe Ako chcem milovať). Aj tu súčasní teológovia súhlasia a podávajú dve základné zdôvodnenia: „Keď sa Slovo stalo telom, neodstránilo protiklad ľudského života, ale premenilo ho v počiatok nového života. Kristovým príchodom sa každé naše protivenstvo (dokonca aj smrť) môže stať súčasťou cesty, ktorá vedie k vykúpeniu a dáva nám skusovať harmóniu nebeského pokoja. Prečo práve prežívanie protikladov v Kristovi nás vedie k spáse? Pretože sme boli „s Bohom uzmierení smrťou jeho Syna“ (Rim 5,10). V každom svojom vnútornom a spoločenskom nesúlade môžeme sprítomniť Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie (Flp 1,20).“ „Kristus je najvyššou konkretizáciou tajomstva. Všetko stvorené bytie participuje na rôznych úrovniach na tajomstve Krista (por. Ef 1,10; Kol 1,16-20) a je mu analogické. (…) Preto chalcedonské „riešenie“ musí byť rešpektované – pod hrozbou absurdity a najhorších, aj praktických dôsledkov – na všetkých úrovniach vedeckého bádania ako aj praktického života.“ Len Kristus vie zmieriť večný život s prítomným okamihom, lebo on nás zmieril s Otcom i medzi nami navzájom (princíp vykúpenia), a len on ich môže zjednotiť, lebo v svojej Osobe zjednotil božskú a ľudskú prirodzenosť (princíp vtelenia).

Práve preto sa Terezka nemýli, keď – skôr intuitívne ako v plnom teologickom pochopení – hľadá riešenie svojej dilemy v Kristovi. Prítomný okamih s jeho nástojčivou požiadavkou lásky k blížnemu je jedinou cestou k životu večnému a dokonalej láske k Bohu práve preto, že „sa Slovo stalo telom“ (Ján 1,14a) a že Kristus „v jednom tele skrze kríž v sebe samom zabil nepriateľstvo a zmieril oboch s Bohom“ (Ef 2,16). Ak sa Kristovo telo (princíp vtelenia) stáva nástrojom spásy (princípom vykúpenia), potom sa prítomný okamih stáva nástrojom večného života v tajomstve Ježiša Krista.

Terezkin odkaz pre každého z nás

Zmapovali sme etapy vývoja Terezkinho prežívania vzťahu medzi večným životom a prítomným okamihom a na základe dvoch básní sme sa pokúsili naformulovať základný postoj, ktorý u nej vďaka tomu vyrástol. Je načase, aby sme sa pokúsili z týchto údajov zostaviť niekoľko zásadných, pokiaľ možno čo najkonkrétnejších, postrehov pre nás. Lebo učené uvažovanie o svätcoch bez ich nasledovania je ako prednáška o výbornom jedle: žalúdok sa z nej nenasýti, skôr naopak!

Čo si teda môžeme vziať pre svoj vlastný duchovný život z Terezkinho prežívania vzťahu medzi večným životom a prítomným okamihom, medzi vertikalizmom a horizontalizmom, medzi emerziou a imerziou, medzi láskou k Bohu a láskou k blížnemu?

Paradigma vývoja (od alternatívy po stotožnenie)

Zjednodušená schéma Terezkinho vývoja čo do prežívania túžby po nebi a zapojenia sa do každodennej reality tohto sveta predstavuje v skutočnosti veľmi vzácnu paradigmu vývoja pre nás, lebo odzrkadľuje historické etapy vývinu tejto otázky na úrovni celocirkevnej mentality a tým aj naznačuje jednu z možných ciest aj pre vývoj u každého z nás. Inými slovami, to, čo si prežila v svojom duchovnom vývine Terezka, sleduje v skutočnosti dejinne-cirkevný vývoj, a z tohto dôvodu má jej osobná skúsenosť obrovský význam, lebo je kvalifikovaná.

Porovnajme Terezkinu skúsenosť s dejinným vývojom cirkvi: v prvej fáze jestvuje len nebo, zatiaľ čo pozemská perspektíva je odvrhovaná. V tomto období sú nebo a zem alternatívy, ktoré sa vzájomne vylučujú, a Terezka, podobne ako prvotná cirkev, sa vyslovuje pre alternatívu neba a večného života. Druhá fáza sa začína vtedy, keď nebo vedie k zemi, aj keď plná hodnota pozemských hodnôt ešte zďaleka nie je docenená, skôr sa dá povedať, že vedľa neba sa objavuje zem ako doposiaľ oddelený sektor. O tretej fáze sa dá hovoriť vtedy, keď sa vedomým spôsobom začínajú nebo a zem spájať ako spojenci, ktorí si vzájomne pomáhajú. Počiatkom štvrtej fáze je moment, kedy má cirkev (alebo jednotlivý veriaci kresťan!) snahu identifikovať nebo a zem ako totožné. Graficky by sa dala táto paradigma (ktorá sa zvyčajne opakuje a prežíva vždy na hlbšej úrovni) znázorniť ako kruh rozdelený na štyri časti s nasledujúcimi charakteristikami: 1. nebo × zem; 2. nebo ¦ zem; 3. nebo + zem; 4. nebo = zem.

Vedomé prežívanie tohto cyklu nám môže pomôcť na ceste k skutočnej duchovnej zrelosti a k uskutočňovaniu ideálu, ktorý načrtáva, ako sme si to na začiatku citovali, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes.

Eucharistický postoj eschatologického inkarnacionizmu (láska z Lásky)

V miere, ako sa človek presúva od chápania eschatológie a inkarnacionizmu ako alternatív stále viac smerom k ich prežívaniu ako spojencov až po ich prípadné stotožnenie, učí sa základnému postoju, ktorý sa na základe Terezkinej náuky, obsiahnutej predovšetkým v jej básňach Môj spev pre dnešok a Ako chcem milovať, dá nazvať ako eucharistický postoj eschatologického inkarnacionizmu.
Ide o postoj, pri ktorom sa pozemské skutočnosti ani neodvrhujú ako nebezpečné ani neodkladajú ako zbytočné, ale naopak, vítajú sa ako jediná možnosť „budovania nebeskej vlasti“ v dnešný deň. V centre záujmu ostáva večný život, spoločenstvo s Bohom a láska k nemu, avšak uskutočnenie tohto záujmu sa deje vedomým spôsobom prostredníctvom pozemských hodnôt.

Tento eschatologický inkarnacionizmus je možné realizovať len eucharisticky, tj. z moci Ježišovej Lásky, ktorá premieňa úbohosť ľudskej lásky, aby bola schopná dostatočne odpovedať na túto jeho Lásku. Terezka nás tu učí, že ide nielen o to milovať Ježiša a vzbudzovať lásku k nemu, ale predovšetkým, že takáto láska sa rodí len vtedy, ak Ježiš môže milovať v nás a skrze nás. A to je najhlbší, janovský zmysel tajomstva eucharistie: len ten, kto sa živí eucharistiou, nezomrie, ale bude mať v sebe život (por. Ján 6,50n.) a tento život spôsobí, že veriaci kresťan je natoľko spojený s Kristom, že nesie hojné ovocie (por. Ján 15,5), prejavujúce sa predovšetkým ochotou slúžiť (por. Ján 13,1-20).

Tábor a Kalvária (Žiť z lásky)

Domnievam sa, že niet krajšieho a výstižnejšieho zhrnutia všetkého, čo bolo uvedené, ako jedna nenápadná strofa básne Žiť z lásky. Táto skladba patrí medzi ozajstné myšlienkové a poetické vrcholy Terezkiných spisov, a tak sa veľmi hodí k tomu, aby zhrnula a vyjadrila to najpodstatnejšie z Terezkinej ponuky, ako žiť večný život v prítomnom okamihu.

Dovolím si tu citovať túto strofu vo vlastnom, nebásnickom, preklade a doplniť ju o kratučký komentár:

„Žiť z lásky neznamená na zemi
postaviť svoj stan na vrchu Tábora.
S Ježišom to znamená stúpať na Kalváriu,
znamená to hľadieť na kríž ako na poklad!…
V nebi budem prežívať radosť,
takže skúška bude navždy preč,
ale vyhnaná chcem v utrpení
z Lásky žiť.“
(TB 17,25-32)

Terezka si je vedomá, že túžiť len po nebeských slastiach by mohlo byť prejavom akéhosi „duchovného konzumizmu“, dnes tak hojne rozšíreného, kedy človekovi ide skôr o príjemné pocity ako o ochotu nasledovať trpiaceho Krista. Je to ten istý postoj, ktorý nachádzame u Petra na hore Premenenia, keď navrhuje Ježišovi: „Učiteľ, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi“ (Lk 9,33). Načo evanjelista dodáva: „Nevedel, čo hovorí“ (ib.), čím chce naznačiť, že prístup kniežaťa apoštolov je vonkoncom neadekvátny. Svätica to intuitívne vníma a tak nás usmerňuje: ak sú v našom živote duchovné útechy, ktoré sú anticipáciou večného života, potom neslúžia na to, aby sme na nich prilipnuli, ale na to, aby sme mali silu nasledovať v tomto svete Ježiša skúškami a utrpením.

Len tak sa človek naučí žiť z Lásky, to znamená z Ježišovej Lásky voči nám, ktorá nás premieňa a uschopňuje nasledovať ho a milovať rovnakým spôsobom ako miluje on. A to je ideálny model (ale aj sila) na to, ako uskutočniť koncilovú výzvu: „“Koncil povzbudzuje kresťanov, príslušníkov jedného i druhého spoločenstva, aby sa usilovali verne si plniť svoje pozemské povinnosti, dajúc sa viesť duchom evanjelia“ (GS 43a). Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre nech je nám pri tom povzbudením, vzorom i dobrou radkyňou.

p. Pavel Vojtěch Kohut OCD