„Zvládam skúšku vyhnanstva smutného“ (TB 41,5)
Svoj príspevok som nazval „Zvládam skúšku vyhnanstva smutného“. Ide o piaty verš básne „Ako (veľmi) chcem milovať“ (por. TB 41), ktorý vo francúzštine znie: „Du triste exil j“accepte les épreuves.“ Použil som tento verš nielen preto, že je súčasťou jednej z básní, nad ktorou sa chcem vzápätí zamyslieť, ale aj preto, že vynikajúcim spôsobom vyjadruje podtitul a vlastnú tému mojej reflexie: „Žiť večný život v prítomnom okamihu s Teréziou z Lisieux“.
Prečo práve táto téma? V prvom rade preto, že ide o typickú tému tejto svätice, ktorú si od tejto chvíle dovolím pre zjednodušenie nazývať „Terezkou“ (petite Thérese), ako si to ostatne ona sama želala ešte za svojho života. Nemá totiž veľký zmysel – a to u žiadneho svätca – spracovávať témy, ktorým sa daná postava bezprostredne nevenuje, lebo v takom prípade nemá naše uvažovanie veľkú výpovednú hodnotu. Naproti tomu, keď sa zaoberáme témou pre skúmanú osobnosť zásadnou, lepšie ju tým spoznáme a zároveň sme skutočne obohatení, lebo sa tu stretávame s jej originálnym prínosom pre duchovný život.
Druhým dôvodom, prečo som zvolil tému prežívania večného života v prítomnom okamihu, je skutočnosť, že ide o tému nesmierne aktuálnu. Po celé stáročia mali totiž kresťania tendenciu vychádzať pomerne jednostranne z eschatologického (na posledné veci zameraného) rozmeru kresťanskej existencie, tj. žiť svoj život „z pohľadu večnosti“. Lenže kresťanská existencia v tomto svete je charakterizovaná ešte jedným rozmerom: inkarnačným (vtelujúcim sa), tzn. že sme povolaní žiť naplno reality tohto sveta, ktoré Vtelením prijal za svoje aj Boží Syn. Otcovia zhromaždení na Druhom vatikánskom koncile nám to už pred viac ako štyridsiatimi rokmi pripomenuli, keď v pastorálnej konštitúcii o cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes napísali: „Koncil povzbudzuje kresťanov, príslušníkov jedného i druhého spoločenstva, aby sa usilovali verne si plniť svoje pozemské povinnosti, dajúc sa viesť duchom evanjelia. Nemajú pravdu tí, čo vediac, že nemáme tu trvalého miesta, ale že si hľadáme budúce, sa nazdávajú, že z toho dôvodu môžu zanedbávať svoje pozemské povinnosti, pričom im uniká, že práve viera ich k nim ešte viac zaväzuje, súhlasne s povolaním, ktorého sa každému dostalo. Lenže nemenej sa mýlia tí, čo sa, naopak, domnievajú, že sa môžu pohrúžiť do svojich pozemských záležitostí takým spôsobom, akoby ony nemali celkom nič spoločného s náboženským životom, mysliac si, že sa obmedzuje len na bohoslužobné úkony a niektoré mravné povinnosti. Tento nesúlad, vyskytujúci sa u mnohých, medzi vierou, ktorú vyznávajú, a ich každodenným životom, treba zarátať medzi najvážnejšie bludy našej doby. (…) Nech sa teda nestavajú pomýlene proti sebe profesionálna a sociálna činnosť z jednej strany a náboženský život z druhej“ (GS 43a).
V citovanom koncilovom texte veľmi silne vnímame ono napätie medzi eschatológiu a inkarnacionizmom, medzi vertikalizmom a horizontalizmom, medzi emerziou (vydelením sa zo sveta) a imerziou (ponorením sa doň), alebo, ak chceme, medzi našou kresťanskou existenciou „už“ a „ešte nie“, medzi bytím „vo svete“, ale nie „zo sveta“ (por. Ján 17,15n.).
Konciloví otcovia tvrdia, že rozpor, ktorý v tejto veci môžeme prežívať, patrí medzi „najvážnejšie bludy našej doby“. Nazdávam sa, že je to – medzi inými – práve aj Terezka, ktorá nám môže podať nápomocnú ruku a naučiť nás, ako správne a plodne žiť v tomto zdanlivom rozpore a silnom napätí medzi večnosťou a prítomným okamihom.
Čo nám k tomu môže ponúknuť, by som chce predstaviť v troch momentoch:
- prizrieme sa, ako Terézia sama riešila toto napätie v svojom živote (v časti nazvanej „Vývoj existencie zameranej na večný život“);
- necháme sa v tejto veci poučiť prostredníctvom jej spisov, predovšetkým dvoch básní (v časti „Teologická podstata vyváženosti Terezkinho duchovného postoja“);
- a napokon si skúsime naformulovať základne rady, ktoré nám jej životné skúsenosti a diela v tejto oblasti nepriamo ponúkajú (v časti „Terezkin odkaz pre každého z nás“).
Vývoj existencie zameranej na večný život
Ak si kladieme otázku, ako prežívala Terezka sama večný život v prítomnom okamihu, musíme predovšetkým konštatovať dve veci: 1. svätica vyrástla vo výrazne eschatologickom prostredí, takže východiskom ako aj stálym stredobodom jej existencie je večný život; 2. v priebehu svojho života, najmä vďaka vianočnej milosti a jej potvrdení na prahu legálnej dospelosti (čiže, v zhode s dobovou praxou, vo veku 21 rokov), pozorujeme u Terezky značný vývoj vnímania vzťahu medzi eschatológiou a inkarnacionizmom.
Eschatologické túžby v detstve (1873-1886)
Terezkino detstvo je jednoznačne eschatologické, možno povedať, že až extrémne. To je síce pochopiteľné s ohľadom na dobovú zbožnosť jej prostredia (tj. francúzskej malej a strednej buržoázie konca 19. storočia), no z pohľadu detskej psychiky sa jedná o niečo skôr výnimočné: aj keď totiž malé dieťa zvyčajne priveľmi nerozlišuje medzi prirodzeným a nadprirodzeným svetom (takže v nadprirodzenom je doma rovnako ako v prirodzenom!), predsa len má z dôvodu svojho egocentricky posadeného vnímania sveta tendenciu skôr zameriavať sa na to, čo je bezprostredné a hmotné, ako na to, čo je vzdialené a duchovné.
Už z prvých spomienok je však zrejmé, že Terezkina existencia je od počiatku celá zameraná na večný život: v dvoch rokoch praje smrť svojej milovanej mamičke ako aj ockovi, lebo vie, že po smrti sa ide do neba (por. Rkp A 4v); v troch rokoch sa znepokojuje, či tam ona sama pôjde (por. ib.,5v), lebo vie, že „tam hore v modrom nebi“ je Pán Boh (por. ib.,11r); z toho istého dôvodu má už vtedy rada diaľavy, ktoré jej pripomínajú veľkosť Boha (ib.,11v); prvé slovo, ktoré vie sama prečítať, je „nebo“ (ib.,13v); neskôr (v časoch keď už býva v Buissonnets) ju príroda na rybačke s otcom vedie k tomu, že sa jej zem zdá vyhnanstvom a ona sníva o nebi (ib.,14v.), podobne ako zostarnutý chlebík na olovrant jej pripomína, že „až v nebi bude radosť bez mrakov“ (ib.).
V šiestich rokoch bol pre ňu tento spôsob uvažovania už celkom samozrejmý: v nedeľu popoludnie, ako píše, „vzdychala som za večným odpočinkom v nebi, za Nedeľou vo Vlasti, kde slnko nezapadá!“ (ib.,17v); keď si prezerala hviezdy a videla medzi nimi skupinu zoradenú do tvaru „T“, ukazovala ich oteckovi a hovorila, že na nebi je napísané jej meno (por. ib.,18r); spomína, že keď uvidela prvýkrát more, „jeho majestátnosť a i hukot vĺn hovorili mojej duši o veľkosti a moci Pána Boha“ (ib.,21v); keď pozorovala nádherný západ slnka, rozhodla sa, že svoju dušu nikdy nevzdiali z Ježišovho dohľadu, „aby sa pokojne plavila k nebeskej vlasti!…“ (ib.,22r). V siedmich alebo ôsmich rokoch konala vnútornú modlitbu nevediac, že ide o modlitbu, pričom obsahom jej „rozmýšľania“ je „Pán Boh, život, VEČNOSŤ“ (ib.,33v). A keď v jedenástich rokoch prvýkrát prijíma eucharistiu, plače, lebo „ak sa srdca zmocní všetka nebeská radosť, nemôže ju srdce vo vyhnanstve zniesť bez prelievania sĺz…“ (ib.,34v).
Vidíme, že pre Terezku je nebo a večný život Vlasťou, domovom, zatiaľ čo zem je len Vyhnanstvom. Skutočný život sa žije až po smrti. Tento spôsob vyjadrovania Terezke ostane po celý život, takže ešte tri mesiace pred smrťou povie: „Život nie je smutný! Naopak, je veľmi veselý. Keby ste povedali: „Vyhnanstvo je smutné,“ chápala by som vás. Ľudia robia chybu, keď dávajú meno život tomu, čo sa má skončiť. Toto pravé meno máme dávať len nebeským veciam, tomu, čo nikdy nemá zaniknúť. A v tomto zmysle život nie je smutný, je veselý, veľmi veselý!…“
Od počiatku teda vidíme v Terezkinom živote jej veľkú túžbu po nebi. Je to, spolu s túžbou po svätosti a s túžbou milovať Ježiša, jedna z troch stálych túžob tejto svätice: ak sa jej ostatné duchovné túžby alebo objavia až neskôr alebo v určitom okamihu života sa naopak stratia alebo u nich dochádza k veľkej premene, tieto tri ostávajú stálé a v podstate nemenné.
Spoločná existencia týchto troch túžob je veľavravná, lebo vyjadruje jedno zo základných presvedčení svätice: aby sa Terezka mohla dostať do neba, musí sa stať svätou a svätou sa stane, ak bude vedieť celým svojím životom milovať Ježiša!
Od vianočnej milosti po dospelosť (1886-1894)
A práve túžba milovať Ježiša dostáva nový rozmer od takzvanej „milosti Vianoc“ (por. Rkp. A, 44v-45v), kedy „vyrástla z detských rokov“ (Rkp. A, 45r), alebo lepšie vyjadrené, kedy znovu našla svoju detskú povahu, hoci začala brať život vážne (por. ib.,13r).
Terezka si veľmi dobre uvedomuje, čo sa stalo. V tú noc ona, ktorá „bola ešte v detských plienkach (…) v jednej chvíli vyrástla“ (ib.,44v); inými slovami: jej spomalený emocionálny vývin, ktorý jej doposiaľ nedovoľoval prestať krúžiť okolo seba samej, sa náhle zvrtol, takže zrazu bola schopná vidieť potreby druhých viac ako iné deti v jej veku! Píše k tomu: „Dielo, ktoré by som nemohla vykonať za desať rokov, Ježiš urobil v jednej chvíli, uspokojil sa s mojou dobrou vôľou, ktorá mi nikdy nechýbala“ (ib.,45v). A vzápätí pokračuje: „Urobil zo mňa rybára duší. Pocítila som veľkú túžbu pracovať na obrátení hriešnikov, túžbu, akú som nikdy predtým nepocítila tak živo… Slovom, pocítila som, že do môjho srdca vstupuje láska k blížnemu, potreba zabúdať na seba, aby som robila radosť iným, a odvtedy som bola šťastná!“ (ib.)
Od tohto okamihu Terezka túži nielen milovať Ježiša, ale aj „vzbudzovať k nemu lásku u iných“ (TL 220,1v), i keď citované vyjadrenie pochádza až z posledného roku života. Dostáva sa z kruhu svojej uzavretosti a začína túžiť po spáse duší (por. Rkp. A, 45v). Najprv sa modlí len za „veľkých hriešnikov“ (ib.), akým je jej „prvé dieťa“, popravený zločinec Henri Pranzini (por. ib.,45v?46v); neskôr, keď na púti do Ríma v spoločnosti kňazov pochopí, že je to potrebné, sa chce stať „apoštolom apoštolov a modliť sa za nich“ (ib.,56r; por. aj ib.,69v).
Dá sa povedať, že v dobe od milosti Vianoc až po vstup do kláštora (čiže od 25 decembra 1886 do 9. apríla 1888) je Terezka svojou eschatologickou túžbou po nebi vedená k inkarnačnej túžbe angažovať sa na zemi. V tomto období nie sú však ešte tieto dve oblasti tak hlboko prerastené navzájom ako by mali byť; no veľkým pokrokom už je fakt, že okrem neba jestvuje v duchovnom smerovaní mladého dievčaťa už aj zem.
Čo sa nepodarilo úplne pred vstupom do kláštora, poviedlo sa v priebehu počiatočnej rehoľnej formácie: tieto dve oblasti Terezkinho duchovného života sa začínajú významne prepojovať. Vrcholným vyjadrením dokončenia tohto procesu je poézia, nazvaná Môj dnešný spev , ktorú si dovolím bližšie analyzovať v druhej časti svojho príspevku. Na tomto mieste stačí len upozorniť na hlavnú myšlienku: k tomu, aby Terezka mohla milovať Ježiša a mohla sa s ním definitívne stretnúť v nebi, nemá nič okrem dnešného dňa (por. refrén rien qu“aujourd“hui – „dnešok práve len“). Dnešok je istou cestou, ktorá vedie na večnosť.
V čase, keď sa Terezka stala dospelou, môžeme teda pozorovať harmonické prepojenie neba so zemou: túžba po nebi vedie k túžbe angažovať sa na zemi a angažovanosť na zemi je jediným prostriedkom ako dôjsť do neba!
Na prahu večnosti (1894-1897)
Týmito „veľkými pretekmi“ či presnejšie „behom obra“ (Rkp. A, 44v) je ideálne pripravené posledné, najvýznamnejšie obdobie Terezkinho života: v tomto čase sa totiž obetuje Milosrdnej Láske (9. júna 1895; por. Rkp. A, 84r), objaví svoju malú cestu (pred koncom roka 1895; por. Rkp. C, 2v-3r), spozná svoje povolanie v cirkvi (v júli-auguste 1896; por. Rkp. B., 3r-v) a naučí sa, čo znamená opravdivo milovať blížneho (jar 1896 – leto 1897; por. Rkp. C, 11v-22r).
Všetky tieto skutočnosti spôsobia, že sa Terezka aj vo veci vzťahu túžby po večnom živote a prežívania prítomného okamihu dostáva ešte ďalej: už jej nestačí, aby nebo a zem jestvovali harmonicky spolu, začínajú sa vzájomne prenikať až stotožňovať.
Dobre je to vidieť na jej výroku z posledných mesiacov života: „Nemyslím si, že by som mala po smrti viac, ako mám už v tomto živote. Uvidím Pána Boha, to je pravda, ale pokiaľ ide o to, aby som bola s ním, tak to som s ním už teraz na zemi“ (ŽZ 15.5.7).
Terezka môže niečo také povedať naprotiveň strašnej skúšky noci viery, ktorá sa pritom bezprostredne vzťahuje k jej vnímaniu (alebo skôr nevnímaniu!) neba: „Vrelemilovaná matka, možno sa vám zdá, že svoju skúšku zveličujem. Naozaj, ak súdite podľa citov, ktoré vyjadrujem v básničkách, čo som zložila v tomto roku, musím sa vám javiť ako duša naplnená útechou, pre ktorú sa závoj viery takmer roztrhol, a jednako… pre mňa to už nie je závoj, ale múr, ktorý sa dvíha až k nebesiam a zakrýva mi hviezdnu oblohu… Ak spievam o nebeskom šťastí, o večnom vlastnení Boha, nepociťujem pritom nijakú radosť, lebo spievam jednoducho o tom, čo chcem veriť. Pravda, tenučký lúč slnka niekedy osvieti moje temnoty, a vtedy na chvíľu skúška prestane, ale potom mi spomienka na tento lúč nespôsobuje radosť, lež vracia mi ešte hustejšiu tmu“ (Rkp. C, 7v).
Nejde o žiadnu pretvárku, Terezka je jednoducho schopná žiť z viery, bez zmyslových útech. A tak, z jednej strany skusuje strašnú temnotu „stola plného horkosti, kde jedia biedni hriešnici“ (ib.,6r) a z druhej sa teší na sladkosť Ježišovho úsmevu, ktorý ju privíta v nebi (por. napr. TB 33,17n.).
A keďže sa pre Terezku v tomto záverečnom období stotožní nebo so zemou, nielenže začína žiť nebo už na zemi, aj keď vo viere, ale aj večný život začína vnímať ako spojený so zemou. Je známy Terezkin výrok o „daždi ruží“ (por. ŽZ 9.6.3), ktorý si vypožičala z životopisu svätého Alojza z Gonzagy, ktorý sa čítal v prvých mesiacoch roku 1897 v refektári a podľa ktorého mal istý kanonik videnie svätca hádžuceho naň ruže na znamenie jeho blížiaceho sa uzdravenia. Tento obraz je ale v skutočnosti len jedným z vyjadrení Terezkinho aktívneho ponímania večného života. Abbému Bellierovi, napríklad, píše: „Ubezpečujem Vás, jediné, po čom túžim, je Božia vôľa, a priznám sa, že keby som v Nebi nemohla pracovať na Božiu slávu, radšej by som zostala vo vyhnanstve“ (TL 220,2r). A otcovi Roullandovi ešte výraznejšie: „Ach, milý brat, cítim, že Vám budem oveľa užitočnejšia v Nebi ako na zemi (…). Rátam s tým, že v Nebi nebudem nečinná, mojím želaním je pracovať ďalej pre Cirkev a pre duše, žiadam si to od Pána Boha a som si istá, že ma vypočuje. Milý brat, vidíte, že ak už opúšťam bojové pole, nie je to s egoistickou túžbou oddýchnuť si, pomyslenie na večnú blaženosť sotva rozochveje moje srdce (…). Do nebeskej Vlasti ma priťahuje Pánova výzva, nádej milovať konečne tak, ako som túžila, a myšlienka, že budem môcť vzbudiť lásku k nemu v mnohých dušiach, ktoré ho budú večne zvelebovať“ (TL 254).
Bez preháňania preto napísal významný francúzsky mysliteľ Jean Guitton, že v deň pohrebu sa v prípade Terezky nemalo spievať Requiem aeternam, ale Actionem aeternam, čiže nie „Odpočinutie večné“, no „Čin večný daj zomrelým, Pane…“.
Terezka je totiž dôsledná: ak žije už teraz vierou v nebi, nebude môcť v nebi žiť inak ako žila na zemi, kde sa celá, najmä v posledných troch rokoch života, vydávala v láske!
— pokračovanie na budúce —
p. Pavel Vojtěch Kohut OCD