Úvod

V konštitúciách nášho rádu sa píše o úcte k Panne Márii, ktorá formuje duchovný život každého karmelitána a aj jeho apoštolát. Jednou z priorít je aj apoštolát skrze škapuliar. Som si vedomý toho, že týmto textom sa nedá vyjadriť všetko, čo sa týka škapuliara, ale pokúsime sa priblížiť škapuliarsku pobožnosť, ktorú Cirkev tak veľmi uznáva. Na začiatku sa zameriame na mariánsky kult a postupne prejdeme k mariánskej úcte v karmelitánskom ráde, ako Máriu vidia karmelitáni; napokon sa zameriame na karmelitánsky škapuliar, na jeho teologický, duchovný a pastoračný význam.

Kult

Človek vyjadruje svoje duchovné túžby po niečom, čo je sväté, t. j. sacrum, čo je vyhradené iba pre Boha, a angažuje pri tom všetky svoje sily, svoje telo. Vyjadruje tak túžbu po niečom vyššom, vyjadruje svoj vzťah k Bohu, k božstvu. Správa sa pomocou vonkajších alebo vnútorných prejavov. Svoje vnútro prejavuje navonok v podobe vďaky, prosby, chvály. Všetko, čo prežíva, čo cíti, vyjadruje navonok vo svojom správaní a postojoch. Vonkajšie správanie sa vyjadruje hlavne v kulte, v spoločnom vyznávaní viery počas liturgických úkonov. Vonkajšie prejavy iba zosilňujú, prehlbujú kontakt so sacrum. Boh používa vonkajšie prejavy nábožnosti človeka na jeho posvätenie.[1] Klasická teológia hovorí o tom, že „kult je uctievanie Boha, najdokonalejšej istoty. Kult je jeden z najprirodzenejších postojov človeka“.[2] Kult upravuje vzťah medzi Bohom a človekom. Podľa Biblie iniciatíva týchto vzťahov prichádza od živého Boha, ktorý sa zjavuje človekovi a človek odpovedá tak, že ho adoruje, že adoruje Boha v kulte.[3] Klasická teológia delí kult na:

1. kult adorácie – cultus latria; táto úcta patrí jedine Bohu;
2. kult úcty – cultus dulia – úcta k svätým;
3. kult zvláštnej úcty – cultus hyperdulia –  uctievame si ním Máriu.[4]

Máriu si uctievame ako prvú svätú, ktorá patrí medzi zástup ostatných svätých. Patrí jej zvláštna úcta, nie je to však úcta, akú vzdávame Bohu. Z dejín sa dozvedáme, že úcta k svätým sa rozvíjala až 100 rokov po smrti Ježiša Krista, keď sa začali uctievať mučeníci ako svedkovia – martyros. Prvá modlitba k Panne Márii vznikla pravdepodobne až na konci 3. storočia a začiatkom 4. storočia. Bola to modlitba – „Pod tvoju ochranu.“

Svätý je človek, ktorý je vzorom pre ostatných veriacich. „Cirkev po dlhom skúmaní potvrdzuje čnosti, ktoré dosiahol. Svätý je pre ostatných pozvánkou a povzbudením k nasledovaniu. Ale tu si treba uvedomiť, že cieľom nasledovania svätého človeka nie je on sám, ale Ježiš Kristus, nasledovanie jeho lásky, akou miloval samého Krista. Svätý svojím životom dáva svedectvo o niekom Inom, nie však o sebe. Svätý je ten, kto nadobudol živé spoločenstvo s Bohom. Žije s Bohom. K svätým sa môžeme modliť a prosiť ich, aby za nás orodovali.“[5] „Boh prišiel medzi ľudí skrze Máriu a v Márii. Mária je cesta Boha k človekovi. Mária stojí medzi Bohom a človekom v zmysle dejín spásy: v Márii sa stretávajú dejiny Boha a človeka.“[6] Mária je tá žena, z ktorej Spasiteľ prijal ľudské telo. Vyzdvihnutie Márie nie následkom jej biologického materstva, ani jej biologického panenstva, ale jej povolania od Boha. Mária mala vždy prvé miesto medzi svätými.[7]

Nikto nepozná lepšie Máriu ako Ježiš a nikto nebol bližšie k Ježišovi, iba Mária.

Hovoriť o úcte k Panne Márii môžeme iba v súvislosti s jej synom Ježišom. Pavol VI. vo svojej exhortácii, v ktorej sa venuje úcte k Panne Márii, hovorí, že „jediná cesta, ktorá vedie k Otcovi, je Kristus. Kristus je najvyšší vzor, ktorému musí učeník prispôsobiť celé svoje správanie, má zmýšľať tak, ako On, má žiť jeho životom a mať jeho Ducha. Cirkev vie, že úcta k Preblahoslavenej Panna Márii – podriadená úcte božského Vykupiteľa – má zvrchovaný význam pre obnovu kresťanského života.“ (MC 57)

Veľký ctiteľ Panny Márie – sv. Ľudovít M. Grignon vo svojom diele, v ktorom sa venuje úcte k Márii, hovorí, že „Kristus je alfa a omega, počiatok a koniec všetkých vecí. Pretože v ňom prebýva všetka plnosť Božstva a všetky ostatné plnosti milostí, čností a dokonalostí. Len On je jediný Majster, ktorý nás môže učiť. Ak teda, hovorí ďalej spomínaný autor, budujeme hlbokú úctu k Presvätej Panne, tak len pre vybudovanie dokonalejšej úcty k Ježišovi.“[8]

Úcta k Panne Márii nás nemôže vzďaľovať od Ježiša; táto úcta je skôr nevyhnutná, aby sme našli Ježiša, aby sme ho milovali a s láskou mu slúžili.[9] Katechizmus katolíckej Cirkvi učí a spomína aj citovaný dokument pápeža Pavla VI., že „úcta k Preblahoslavenej Panne Márii patrí k samej podstate kresťanského kultu. Cirkev jej právom preukazuje osobitný kult. Už od najstarších čias sa uctieva Mária ako Bohorodička – Theotokos (431 Efezský koncil) a veriaci sa utiekajú pod jej ochranu vo všetkých nebezpečenstvách. Tento kult, hoci je celkom osobitný, sa podstatne líši od kultu adorácie, ktorý sa preukazuje vtelenému Slovu.“ (KKC 971)

Skutočná úcta k Márii sa vyjadruje v liturgickom kulte, tak ako ho potvrdila Cirkev.[10] V liturgickom kulte hovoríme o troch elementoch. Sú to: memoratio – spomienka. Tu sa odvolávame na texty Sv. písma, ktoré nám hovoria o tom, aká bola Mária, čím bola. Potom je to invocatio – vzývanie. V liturgii sa veľmi málo obraciame na Máriu, ale skôr cez Máriu sa obraciame k Bohu. Veneratio – uctievanie, velebenie – vyjadrujeme to zvolaniami, ako napr. Ave Maria, Salve Regina atď. Existuje aj mimoliturgická mariánska úcta. Vyjadruje sa v nasledovaní – imitatio a v službe – servitio. V prípade nasledovania ide o nasledovanie Márie v jej čnostiach.[11]  Máriu si máme uctievať ako vzor všetkých čností. Sú to evanjeliové čnosti. Pavol VI. vymenoval celý zoznam čností a myslím si, že nie je zlé pripomenúť si ich. Citujem jeho slová: „Príkladná svätosť Márie podnecuje veriacich, aby upreli svoje oči k Márii, ktorá žiari ako vzor čností. Ide o evanjeliové čnosti: „viera a poslušné prijímanie slova Božieho, veľkodušná poslušnosť, úprimná poníženosť, ochotná láska, rozvážna múdrosť, úcta k Bohu, ktorá pobáda horlivo plniť náboženské povinnosti, ďakovať za prijaté dobrodenia, prinášať dary v chráme, modliť sa v spoločnosti apoštolov, sila ducha vo vyhnanstve, v bolesti, dôstojná chudoba, ktorá skladá dôveru v Boha, bedlivá starostlivosť o Syna od poníženia jasieľ až po potupu kríža, panenská čistota, pevná a čistá manželská láska.“ (MC 57) Uctievanie Márie pomáha veriacim, aby rástli v milosti. Mariánska úcta, ako nás učí aj Cirkev na základe skúseností, ktoré nadobudla v priebehu storočí, pomáha veriacemu človekovi na ceste k dosiahnutiu vlastnej životnej plnosti (porov. MC 57).

Úcta k Márii sa vyjadruje aj v liturgických sláveniach – sviatkoch jej zasvätených a taktiež v mariánskych modlitbách, ako je modlitba posvätného ruženca, ktorý je súhrnom celého Evanjelia (porov. KKC 971). Cirkev povzbudzuje veriacich, aby rozširovali úctu k Márii, hlavne cez liturgickú úctu a rôzne formy mariánskych pobožností. Jednou z foriem úcty Panny Márie je aj škapuliarska pobožnosť, tak veľmi propagovaná v karmelitánskom ráde.

Úcta k P. Márii v karmelitánskom ráde

Ježiš hovorí podobenstvo o zrne, ktoré keď hospodár vezme a vhodí do zeme, klíči a neskôr prinesie úrodu. S mariánskou úctou v Karmeli je to niečo podobné ako so spomínaným zrnom. Mariánska úcta sa rozvíjala a aj naďalej rozvíja. Mariánska úcta v Karmeli sa nesústreďuje na teológiu – mariológiu, ani sa nezaoberá mariánskou úctou iba teoreticky, ale od samého začiatku sa kladie dôraz na praktickú stránku, pretože Mária a jej úcta bola a je niečím, čo sa dá nazvať Totožnosťou. Mariológia pre Karmel je nielen teologická veda, ale je to vec kvality karmelitánskeho života, realizovanie vlastnej charizmy. Mária má svoje osobné miesto v Karmeli. Aj preto sa v spiritualite Karmelu pozerá na Máriu pomocou rôznych prirovnaní.[12] 

Náš rád, ktorý sa oficiálne nazýva Rád bosých bratov Preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel si uctieva Máriu ako „požehnanú Pannu, Pani miesta – Domina loci – a ako Sestru.“ Jedna stredoveká sentencia hovorí, že Totus Carmelus Marianus est – Karmel je celý mariánsky. Karmelitáni sú spojení s Pannou Máriou od začiatku svojej existencie. Keď sa usadili na hore Karmel, zasvätili jej svoju prvú kaplnku. Bolo to v XII. storočí. Mária bola pre nich vzorom a modelom života, aby rozjímali nad Božím slovom vo dne i v noci a bdeli v modlitbách, ako hovorí naša Regula. V Márii videli svoju Matku, Patrónku a Sestru.[13] Mária bola titulovaná ako Domina loci. V XI. a XII. storočí vo feudálnej spoločnosti bola tendencia, že ak miesto bolo zasvätené Márii, nazvali ju aj Patrónkou miesta. Mať patróna miesta znamenalo, podľa vtedajšieho feudálneho zvyku, patriť niekomu do vlastníctva, mať zvrchovanú moc a byť od neho úplne závislý. Prví karmelitáni nazvali Máriu Domina loci – Pani a Patrónka – odovzdávajúc sa do jej vlastníctva.

Mária je aj Sestra. Máme to oficiálne aj v našom názve: Bratia Preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel. Titul „bratia“ sa stal v dejinách predmetom otvorenej diskusie, najmä vtedy, keď dominikánski teológovia boli proti tomu, aby karmelitáni nazývali Máriu svojou Sestrou. Bolo to v XIV. storočí. V Ráde však tento Máriin titul nenašiel veľkú teologickú odozvu. Mária – Sestra znamenalo viesť ten istý štýl života ako Mária – sme jej bratia a snažíme sa žiť tým istým spôsobom ako ona. Mária sa predstavuje aj ako Požehnaná panna. Od začiatku bola Mária titulovaná ako prečistá Panna, požehnaná Panna. Kapitula v Montpellier v roku 1287 nariadila, aby sa rehoľníci modlili na chválu Požehnanej Panny Márie. Je to späté aj s duchom vtedajšej teológie, keď sa kládol dôraz na duchovnú čistotu. Karmelitáni sa snažia nasledovať Máriu v jej čistote, tak ako hovorí blahoslavenstvo: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Človek je povolaný k tomu, aby sa stával čoraz viac Boží. Čistota, ktorá je cestou vnútorného poznania, nám napomáha ku kontemplácii. Byť čistého srdca znamená zamilovať sa do Boha, stretnúť ho, prežiť svoje osobné zvestovanie. Karmel od samých počiatkov dbal na čistotu, bral si vzor z príkladu otcov púšte. Čistota sa netýka iba morálnej stránky, ale byť čistý znamená byť slobodný od všetkého, čo nie je Boh.[14]

Mariánsku symboliku v karmelitánskom ráde zastupuje aj biely plášť, ktorí rehoľníci nosia počas liturgických slávení. Karmelitáni spočiatku nenosili biely plášť, ale – povedali by sme – niečo ako pončo s bielymi a šedými pásmi. (odev indiánov). Až neskôr pápež Honórius IV. dovolil nosiť biely plášť, ktorý predstavoval zasvätenie v sľube čistoty s odvolaním sa aj na tajomstvo nepoškvrneného počatia Panny Márie.[15]

---

[1] Porov. M. Zawada: Tren królewskiej szaty. Kraków 2000, s. 161.

[2] S. Stasiak: ABC teologii dogmatyczne., Wrocław 1997, s. 275.

[3] Porov. Slovník biblickej teológie, red. X. L. – Dofour, Zagreb, 1990, s. 491.

[4] S. Stasiak, tamže, s. 276.

[5] Cześć Maryja dzisiaj. Propozycje pastoralne, red. W. Beinert, Warszawa 1992, s. 39 – 47.

[6] M. Zawada, tamže, s. 162.

[7] Porov. Cześć Maryja dzisiaj…, tamže, s. 48 – 49.

[8] L. M. Grignon: O pravej úcte k Panne Márii.  Košice 1993, s. 33 -34.

[9] Porov. tamže, s. 34.

[10] Porov. Sz. Praśkiewicz: Najświętsza Maryja Panna w życiu duchowym.  Kraków 2002, s. 67.

[11] Porov. S. Stasiak, tamže, s. 277.

[12] Porov. J. Zieliński: Maryja w źyciu Karmelu. Kraków 2001, s. 22.

[13] Porov. Sz. Praśkiewicz, tamže, s. 72.

[14] Porov. M. Zawada, tamže, s. 55 – 62.

[15] Porov. J. Zieliński, tamže, s. 48.