XXVIII. Ikona Zostúpenia do podsvetia (podcast)

Kráľovstvo smrti bolo zničené, lebo prijalo živého. Objavte vďaka ikone tajomné rozmery dôležitého článku kresťanskej viery o spáse človeka.

Ikonu v kvalitnejšom rozlíšení nájdete tu: bit.ly/3tgzvJa

O Kristovom zostúpení do pekiel sa priamo nehovorí v žiadnom z kanonických evanjelií. Nič-menej v príbehu o Spasiteľov smrti na kríži v evanjeliu podľa Matúša sa spomína, že „hroby sa otvorili a mnohé telá zosnulých svätých bolo vzkriesených: vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení vstúpili do svätého miesta a mnohým sa zjavili.”  To isté evanjelium zmieňuje Kristove slová o trojdenným Spasiteľovom pobyte v strede zeme: „Ako bol Jonáš v bruchu morskej obludy tri dni a tri noci, tak bude Syn človeka tri dni a dni noci v srdci zeme.” Oba texty boli dôležitými základmi viery vo vzkriesenie mŕtvych pre celé rané kresťanstvo.

Základom pre východokresťanskú ikonografiu sviatku Vzkriesenia poslúžilo apokryfné evanjelium Nikodýma. Nikodémovo evanjelium sa dochovalo v mnohých verziách v gréčtine, sýrčine, armenčíne, arabčine a v latinčine. Tu okrem iného čítame: „A vtedy Kráľ slávy, mocný Hospodin svojou silou premohol smrť, schytil diabla, zviazal ho, vydal na večné muky a vyviedol nášho praotca Adama, prorokov a všetkých svätých, ktorí boli v podsvetí, do svojej svetlej slávy… Boh povedal vystierajúc svoju ruku: ‚Príďte ku Mne všetci moji svätí, pretože máte moju podobu – vy, ktorí ste pre diabolské drevo boli odsúdení na smrť. No teraz vidíte, ja som drevom odsúdil smrť.“ 

Ikonografia sviatku zostúpenia do podsvetia sa sformovala do 12. storočia v byzantskom prostredí. Udalosť, ktorá sa odohráva na ikone, prebieha akoby v útrobách zeme – v pekle, ktoré je zobrazené v podobe otvárajúcej čiernej priepasti. Autor paschálneho kánona, svätý Ján Damaský, hovorí: „Hoci Christos zomrel ako človek a Jeho svätá duša sa rozlúčila s prečistým Telom, predsa Jeho Božstvo ostalo nerozlučné s dušou aj telom. Preto sa v pekle neobjavuje ako jeho zajatec, ale ako Víťaz, Osloboditeľ tých, ktorí sú v ňom zatvorení, nie ako otrok, ale ako Predstaviteľ života.” 

„Odvtedy, ako Kain utiekol, sa človek utiekal k smrti, lebo ho k tomu viedlo staré podvedomé presvedčenie, že ak sa chce ukryť pred Bohom, musí sa ukryť v hrobe. Stretáme sa s presvečením, že Boh- ktorý sa vo všetkých náboženstvách spája so životom- nevstupuje do hrobu, pretože smrť je protipólom života a Boha. Preto sa knieža temnôt považuje za alternatívne božstvo, za protiklad Boha. V tomto svete, ktorý je od Boha taký vzdialený, nikdy neprenikne jeho svetlo, lebo ono znepokojuje a zahanbí toho, koho prekvapí v konaní strašných skutkov,” dodáva Špidlík.

Ikona Kristovho vzkriesenia, je ikonografické zobrazenie veľkého tajomstva, tajomstva zostúpenia Pána do podsvetia, aby oslobodil duše spravodlivých. Toto mohol urobiť jedine On. Apoštol Pavol totiž hovorí: „Do výšav vystúpil, so sebou vzal zajatcov, ľuďom dal dary.“  Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil ponad všetky nebesia, aby naplnil všetko. On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom. A podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.

Zahľaďme sa chvílu na samotnú ikonu. Aký obraz víťazstva nad podsvetím nám ponúka ikonopisec? Venujme najbližšiu chvíľu ticha na kontempláciu ikony.

Naša ikona predstavuje už vzkrieseného Krista, ktorý zostupuje do podsvetia (pekla), rozlamuje zámku a reťaze jeho brány. Dokorán otvára veraje a živý vstupuje do kráľovstva smrti. Ikona je veľmi bohatá na symboly, starostlivo vypracovaná, vzhľadom na jej vek sú niektoré časti čiastočne poškodené a nápisy väčšinou nečitateľné, čo však neuberá na jej kráse.

Centrom ikony je stojaca postava Krista odetého v zlatom odeve symbolizujúcom Jeho Božstvo, nebeskú slávu a večnosť. Je to „večný a neopísateľný Syn Boha, on sám náš Boh.“  On, ktorý „zostúpil na svet premožený nežnou láskou, aby múdrym a božským spôsobom našiel svoje zblúdené stvorenie, z ktorého bol a dal sa do hľadania. Vtelil sa do matky, ktorá bola ním očistená a posvätená. Prišiel k nám nosiac vlastné telo ako zažatý svietnik, oheň a olej božstva, ktoré mu slúžia na osvietenie sveta. Veď z ohňa a z hliny je urobený svietnik. Tak vydáva záblesky božstva a vtelenia svetlo svietnika, Kristus, ktorý je život a vzkriesenie.“ 

Tri grécke písmenáv svätožiare za Ježišovou hlavou znamenajú, že Ježiš je Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Začiatok a Koniec, (Som, ktorý Som, Ja Som, Ho-Ón). Zlatý plášť (štóla), je znakom, že Kristus je prvý a jediný kňaz. Umiestnený je v svetlomodrej mandorle. 

Mandorla je nestvorené večné svetlo Kristovo. Na ikone mandorlu znázorňujú jemné žiariace lúče, vychádzajúce z Kristovho tela na všetky strany. V spisoch východných pravoslávnych mystikov je Boh často modlitbou vnímaný ako svetlo. Nie je to však jednoducho len jasné svetlo. Je to to isté svetlo, ktoré naplnilo apoštolov údivom, keď boli svedkami Jeho Premenenia. Je to svetlo, ktoré sám Kristus opísal ako moc Božieho kráľovstva (Mk 9, 1, Matúš 16:28, Lukáš 9:27). Je to svetlo, ktoré naplnilo kedysi večnú temnotu Hádu, keď Kristus zostúpil a priniesol život do ríše smrti. Je to tiež svetlo, ktoré je vidieť, keď človek očistí svoje srdce a myseľ , ako sa píše v blahoslavenstvách: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha (KKC 1716).  Temnota pekla sa takto napĺňa žiarou Božských lúčov, žiarou slávy Bohočloveka schádzajúceho doň. Toto je už svetlo budúceho Vzkriesenia a lúče so žiarou symbolizujú nastávajúcu Paschu.

V ľavej ruke drží Kristus zvitok: je to dlžobný úpis hriechu. Podpísali ho naši prarodičia Adam a Eva tým, že spáchali prvý hriech. Pod Kristovými nohami sú rozbité dvere (brána) pekla, znázorneného čiernou farbou, na ktorých On stojí v postoji víťaza, lebo svojou smrťou a zmŕtvychvstaním premohol smrť. Vnútri tohto tmavého priestoru sú nástroje umučenia Krista, (tri kliny, ktorými bol pribitý na kríž), rozlomená zámka a roztrhnutá reťaz. Pod tým tmavozelená farba lúky  symbolizuje nebeské kráľovstvo, nový život.

Po ľavici Ježiša Krista je Eva vstávajúca z hrobu, vedomá si svojej hriešnosti a skazenosti, v pokornom, kajúcnom postoji. Jej ruky sú zahalené, na znak klaňania sa a pretože práve rukou zhrešila, tým, že prijala ovocie zo zakázaného stromu od hada a porušila tak Božie prikázanie. Eva je oblečená do červeného odevu. Červená farba tu symbolizuje ľudstvo: ona je totiž matkou žijúcich.

Napravo od Krista Adam, v kajúcnom postoji, vedomý si svojej viny, vystiera svoju ľavú ruku smerom ku Kristovi, ktorý mu podáva svoju pravú ruku, aby ho vytiahol von z hrobu.

Po Ježišovom pravom boku je kráľ Dávid, starší muž s bradou a korunou na hlave označujúcou jeho kráľovskú hodnosť. Vedľa je kráľ Šalamún, mladý muž s kráľovskou korunou na hlave a zvitkom v rukách, odetý do kráľovských šiat. Zobrazeným tam je aj zavraždený človek Ábel. Po ľavom boku Krista stojí Ján Krstiteľ, Pánov Predchodca v živote aj smrti. Vedľa neho Mojžiš, držiaci na ľavej ruke tabuľky zákona. Po Mojžišovom ľavom boku stojí prorok Daniel, s charakteristickou pokrývkou hlavy jeden z prorokov, ktorý predpovedal príchod Mesiáša. Po obidvoch stranách za nimi stoja starozákonní patriarchovia, proroci a spravodliví.

V  strede hornej časti ikony archanjeli Michal a Gabriel držia v rukách nástroje umučenia, kríž, kopiju a špongiu s octom nastoknutú na trstine. Dva skalnaté vrchy zo strán sú symbolom Svätého Ducha, ktorý objíma vesmír a zdôrazňujú tiež hĺbku pekiel. Stavba (budova) ružovej farby s vchodom žiarivo bielej farby predstavuje prázdny-oslávený hrob. V pozadí sa týčia veže nového Jeruzalemu. 


Ikona vzkriesenia poukazuje skôr na naše osobné vzkriesenie, ako na historickú udalosť Kristovho zmŕtvychvstania. Už nemusíme byť zhrbení, ale môžeme stáť vzpriamene pred Bohom ako jeho priatelia, adoptívni synovia a dcéry. Tmavá jaskyňa, peklo (podsvetie), pripomína tú, v ktorej ležal v chatrnom odeve novonarodený Ježiš a tiež Jonáša, ktorý strávil tri dni v žalúdku veľryby. Kristus berie Adama a Evu, aby im vrátil dôstojnosť Božích synov. Preto celé vykúpené ľudstvo sa vráti do srdca Trojice, kde je pravé miesto človeka.

Ikona predstavuje dve sféry duchovného života. Čierny obraz podzemnej jaskyne znázorňuje Kráľovstvo smrti, zaplnené neresťami a myšlienkami, ktoré vedú človeka, aby tomuto kráľovstvu slúžil. Umenie týchto nerestí spočíva v tom, že svoje návrhy ukazujú ako niečo, čo človek už nasleduje. Veď keby sa neresti javili ako neresti, nikoho by nepritiahli. Preto musia pôsobiť v tôni, v úkryte, v prestrojení. Druhá sféra je sféra Krista, ktorý pôsobí presne opačným spôsobom. Kristus otvorene predstavuje čnosť, ktorú človek získa, ak bude nasledovať duchovné myšlienky a potláčať egoizmus.

Teraz už môžeme spievať: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo?“ (1 Kor 15, 55), alebo „Kristus smrťou smrť premohol“. Kráľovstvo smrti bolo zničené, lebo prijalo živého. Zostupuje pravé svetlo, slnko spravodlivosti, ktoré osvecuje „tých, čo sedia vo tme a tôni smrti“. (Lk 1, 79). Veľké svetlo osvecuje tých, ktorí sú v údolí strachu, smútku a zabudnutia. Osvecuje toho, kto je mŕtvy, kto padol, kto utiekol pred Bohom a chce naňho zabudnúť. Kristus prichádza vo svojej žiare, vystiera ruku k mŕtvym, aby im zjavil, že Boh nezabúda. Zostúpenie do podsvetia je zjavenie Božej pamäte, ktorá na nikoho nezabúda. Kristus prechádza hrobmi a svojim činom zachraňuje žijúcich v prítomnosti a v budúcnosti, ale aj zosnulých minulosti.


Zdroje:
USPENSKIJ, Leonid Alexandrovič. Ikona- okno do věčnosti. Pavel Mervart, 2019.ISBN: 978-80-907376-0-0
STRIŽEV, Alexander. Pravoslávna ikona, Kánon a Štýl I. Bernolákovo: Oto Németh, 2010. ISBN 978-80-89277-32-2
STRIŽEV, Alexander. Pravoslávna ikona, Kánon a Štýl II. Bernolákovo: Oto Németh, 2015. ISBN: 978-80-89277-55-1
ŠPIDLÍK, Tomáš; RUPNIK, Marko Ivan. Viera vo svetle ikon. Bratislava: Oto Németh, 2004. ISBN: 978-80-88949-69-6
NOUWEN, Henri. Modlitba s ikonami. Kostelní Vydří: Karamelitánske nakladatelství, 2012. ISBN 978-80-7195-577-1
SENDLER, Egon. Tajomstvá Krista. Bratislava: Oto Németh, 2008. ISBN 978-80-89277-08-7
SENDLER, Egon. Byzantské ikony Božej Matky. Bratislava: Oto Németh, 2006. ISBN  978-80-88949-91-2