… ktorého si, Panna, z Ducha Svätého počala…
„V úchvatnom zálive ukrytom v záhybe ostrého útesu žil pelikán s veľkými bielymi krídlami. Tam sa vyliahli jeho krásne mláďatá – dva silné pelikány. Sústavne boli hladné. Pelikán sa pravidelne ponáral, bojoval s vlnami a skalami, aby ulovil ryby a mäkkýše, a tak naplnil večne otvorené zobáky svojich mláďat. Raz v zime bol však pelikán v núdzi. Nad útesom bez prestania zúrila ničivá búrka, a keď ho silný vietor hodil o skaly, zlomil si krídlo. Nemohol vzlietnuť, preto sa uchýlil do hniezda k mláďatám. Mladé pelikány s naplno roztvorenými zobákmi zúfalo kričali: „My chceme jesť!“ Pelikánovi bolo ľúto, že musia trpieť, a urobil to, čo je u nich zvykom: zobákom si vytrhol vlastné mäso a dal ho mláďatám. Niekoľko dní ich takto sýtil, pričom obetoval samého seba. Potom zahynul. Mláďatá si medzi sebou povedali: „Aj tak dobre. Už sme toho mali plné zuby – každý deň jesť to isté.“
Toto je zázrak, ktorý sa odohráva počas každej svätej omše: „Vezmite a jedzte, toto som ja.“ A ľudia hovoria: „To je nuda.“ (B. Ferrero: Koľko stojí zázrak, s. 61 – 62)
Veľmi by som si želal, aby táto úvaha o sviatosti posvätného stavu podnietila všetkých nás k tomu, aby sme sa intenzívnejšie modlili za kňazov. A aby sme sa nestali ako tie mláďatá pelikána, ktorým aj život ich rodiča pripadal zbytočný. V našej úvahe by som sa chcel s vami zamerať na to, že život kňaza má byť aj mariánsky. Nejde mi o to, aby sme v tejto úvahe hľadali na živote kňazov to, čo u nich nevidíme, ale aby sme ich vnímali ako tých, ktorí tak konajú, a ak nekonajú, aby tak konali.
V našich úvahách nad sviatosťami, ako nás tomu učí KKC, sme došli k tretej etape, ako sviatosti majú formovať a formujú náš kresťanský život. KKC nás učí: „Krst, birmovanie a Eucharistia sú sviatosti uvádzania do kresťanského života. Sú základom spoločného povolania všetkých Kristových učeníkov, povolania k svätosti a k poslaniu evanjelizovať svet. Udeľujú milosti potrebné na život podľa Ducha v tomto živote pútnikov na ceste do vlasti“ (KKC 1533). Ježiš „chcel, aby jeho Cirkev mocou Ducha Svätého pokračovala v jeho diele uzdravovania a spásy, a to aj voči svojim vlastným členom. To je cieľ dvoch sviatostí uzdravenia – sviatosti zmierenia a pomazania chorých“ (KKC 1421). Ale Ježiš ustanovil aj sviatosti, ktoré sú určené pre tých, čo „môžu prijať osobitné posvätenia“ a už boli posvätení krstom a birmovaním pre spoločné kňazstvo všetkých veriacich. Tí, čo prijímajú sviatosť posvätného stavu, sú vysvätení, aby v Kristovom mene „živili Cirkev Božím slovom a Božou milosťou“. Aj „kresťanskí manželia sú posilnení a akoby posvätení osobitnou sviatosťou na úlohy a dôstojnosť svojho stavu“ (KKC 1535). Sú to sviatosti, ktoré „prispievajú aj k osobnej spáse, ale prostredníctvom služby iným. Udeľujú osobitné poslanie v Cirkvi a slúžia na budovanie Božieho ľudu“ (KKC 1534). Našou prvou sviatosťou je sviatosť posvätného stavu, ktoú poznáme pod názvom sviatosť kňazstva – sacramentum ordinis.
V starovekom Ríme slovo ordo označovalo občiansky stav. Do občianskeho stavu boli zahrnutí hlavne tí, ktorí mali moc, ktorí vládli. Zaradenie do niektorého stavu sa označuje ordinatio. V Cirkvi sú ustanovené stavy, ktoré tradícia, nie bez základu vo Svätom písme, už od dávnych čias označuje po latinsky slovom ordines. Aj v liturgii hovoríme o biskupskom stave, o kňazskom stave a o diakonskom stave. Existujú aj iné skupiny, iné stavy, napr. katechumeni, panny, manželia, vdovy… (porov. KKC 1537).
„Zaradenie do niektorého z týchto stavov v Cirkvi sa konalo obradom nazývaným ordinatio, čiže náboženským a liturgickým úkonom, ktorý bol posvätením, požehnaním alebo sviatosťou. Dnes je výraz ordinatio vyhradený pre sviatostný úkon, ktorý zaraďuje do biskupského, kňazského a diakonského stavu. Tento úkon presahuje obyčajné vyvolenie, určenie, poverenie alebo ustanovenie zo strany spoločenstva, lebo udeľuje dar Ducha Svätého umožňujúci vykonávať posvätnú moc, ktorá môže pochádzať len od samého Krista prostredníctvom jeho Cirkvi. Ordinatio sa volá aj consecratio (vysviacka), lebo je vyčlenením a udelením poslania samým Kristom pre jeho Cirkev. Vkladanie rúk biskupa spolu s konsekračnou modlitbou tvorí viditeľný znak tejto konsekrácie (vysviacky)“ (KKC 1538).
Takže vidíme, že ten, kto prijíma sviatosť posvätného stavu, je vyčlenený, určený pre posvätné veci, pre posvätnú službu. Ježiš Kristus mu udeľuje poslanie pre jeho Cirkev (porov. KKC 1538). Pre nedostatok času sa nedá opísať všetko, čo sa týka podrobne tejto sviatosti, ale možno vás to prinúti vziať si KKC a čítať ho!
V čom teda spočíva mariánsky život kňaza? Pokúsme sa zamyslieť nad tým pomocou ružencového radostného tajomstva: … ktorého si Panna z Ducha Svätého počala.
1. Archanjel Gabriel prichádza k Márii a zvestuje jej, že Boh si ju vybral za matku Božieho syna. Oslovuje ju ako milostiplnú, plnú milosti. Pápež Benedikt XVI. vo svojom príhovore počas modlitby Anjel Pána (8. 12. 2008) sa o týchto udalostiach zvestovania vyjadril takto: „Milostiplná je najkrajšie meno, ktoré Mária dostala od samotného Boha. Meno označuje Máriu ako tú, ktorá je vždy a navždy milovaná, vyvolená, vopred určená na to, aby prijala najväčší dar, Ježiša.“ (Benedikt XVI.: Vlastnými slovami. O Panne Márii. Trnava, Dobrá kniha 2009, s. 18) Mária sa stáva tou, ktorá je vyčlenená zo života profánneho a určená pre to, čo je posvätné, pre život v milosti, vo svätosti. Prečo? Aby prijala dar – Ježiša.
V koncilovom dokumente Lumen Gentium, ktorý sa zaoberá okrem iného aj úlohou Márie, je Mária „uctievaná ako tá, ktorá prijala Božie slovo do srdca i lona a priniesla na svet Život – Ježiša. Je uznávaná a uctievaná ako pravá matka Boha a Vykupiteľa. Vzhľadom na zásluhy svojho Syna bola vykúpená vznešenejším spôsobom a je s ním spojená úzkym a nerozlučným zväzkom“ (Lumen Gentium, 53). Celú svoju osobu, seba, svoju lásku dala do služby Ježiša Krista. Zo svojho života urobila dar lásky pre dielo, ktoré rástlo v nej. Dar lásky pre samého Boha. Autor listu Hebrejom opisuje úlohu, ktorú zohráva Kristov kňaz. „Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy a mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podlieha slabosti. A kvôli nej musí prinášať obety za hriechy, ako za ľud, tak aj za seba samého“ (Hebr 5, 1–4). Kristov kňaz je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Vybraný spomedzi ľudí, konsekrovaný, posvätený, vstupuje do svätyne, aby svojou láskou, ktorú odovzdal ako dar Bohu, svojím životom a obetou bol tým, kto zastupuje ľud a prináša v mene svojom, ale aj v mene ľudu obetu. Zo života Márie sa môžeme učiť opravdivej láske k Bohu, ktorá spočíva v tom, že sa „neuzatvára do seba samej, ale otvára sa a rozlieva okolo seba bohatstvo Božieho daru. Pápež Benedikt v jednej zo svojich homílií sa vyjadril takto: „Kto miluje, zabúda na seba a úplne slúži iným.“
2. Po oslovení Márie ju archanjel povzbudzuje k odvahe: „Neboj sa, Mária. Našla si milosť u Boha.“ KKC nás učí, že milosť je nezaslúžený dar. Dar daný nám zadarmo. „Milosť je priazeň; nezaslúžená pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme odpovedali na jeho pozvanie stať sa Božími deťmi, adoptovanými synmi, účastnými na Božej prirodzenosti a na večnom živote.“ (KKC 1996) Z tejto udalosti zvestovania vidíme, že Márii bol zverený Ježiš. Pokora Márie spočíva v tom, že si nič nenecháva pre seba. Dáva seba, aby mohla svetu priniesť Vykupiteľa. Určite táto udalosť nebola pre Máriu ničím radostným. Skutočnosť, že má celému svetu niesť Spasiteľa, na sebe niesť ťarchu sveta, „byť matkou Božieho Syna, to všetko predstavovalo obrovské bremeno. Bremeno presahujúce sily ľudskej bytosti. Anjel jej však hovorí: „Neboj sa. Isto, budeš to ty, kto bude nosiť Boha, ale nakoniec to bude Boh, ktorý ponesie teba.“ (Benedikt XVI.: Vlastnými slovami. O Panne Márii. Trnava, Dobrá kniha 2009, s.19) Márii ako Matke Božieho Syna bol zverený Ježiš. Kňaz, na základe sviatosti posvätného stavu, má účasť na poslaní, ktoré Ježiš zveril apoštolom. Choďte a hlásajte evanjelium, spravujte veriacich a učte ich, slávte Boží kult ako kňazi Nového zákona. Kňaz v osobe Ježiša Krista učí, spravuje a posväcuje Boží ľud. Najposvätnejšou úlohou kňaza je vykonávanie eucharistického kultu, kde „v obete svätej omše sprítomňuje jedinú obetu Nového zákona, čiže obetu Krista, ktorý raz navždy sám seba priniesol Otcovi ako obeť bez poškvrny.“ Z tejto jedinej obety čerpá silu celá jeho kňazská služba (porov. KKC 1566).
3. Archanjel Gabriel hovorí Márii: „Počneš a porodíš Syna a dáš mu meno Ježiš.“ Celý život Márie bol darovaním Ježiša svetu. Iným momentom je jeho narodenie. Návšteva pastierov, ktorí sa prišli pokloniť Ježišovi, bola príležitosťou pre Máriu, aby im „dala svojho Ježiša“. Ukázala ho aj trom kráľom. Nechcela si ho nechať pre seba či tešiť sa z neho sama, ale aby sa z neho tešili všetci. Mária je v tomto smere dokonalou učeníčkou svojho Syna. Mária sa učila v škole Ježiša z Nazareta a návšteva pastierov a mudrcov je toho príkladom. Vyvrcholením je kalvárska dráma, kde nám ukazuje, že dať znamená zároveň aj stratiť. Kenóza, odumretie Márie spočíva v tom, že dala lásku svojho srdca. Stratila, aby mohla získať neskôr. Stratila Syna preto, aby iní v ňom objavili svojho Pána, aby v ňom našli cieľ a naplnenie túžob, ktoré mali kdesi hlboko vo svojom srdci.
V dnešnej dobe sa často pýtame, ako máme osloviť iných, ako im máme sprístupniť Evanjelium, ako im máme sprístupniť či priblížiť Ježiša. Nie je to otázka iba dneška. Mnohí svätí s tým mali problémy a trápili sa s nimi. Ale každý z nich sa snažil originálnym spôsobom, spôsobom jemu vlastným, prispôsobiť, priblížiť Evanjelium dobe, situácii, v ktorej žili. Toto prispôsobenie bolo u každého originálnou odpoveďou na evanjelium, odpoveďou potrebnou práve v tých časoch, odpoveďou svätosti a horlivosti (porov. Ján Pavol II: List kňazom, 1979).
Úlohou Márie, ale aj kňaza, je „dať svetu Vykupiteľa“. Toto vyprýštilo z veľkej lásky k Bohu. Mária ani raz nevyužila svoje postavenie matky Božieho Syna. Nekopírovala spôsoby svojho Syna, jej život bol originálny a robila, čo vedela. Celý jej apoštolát bol zameraný na Syna: „Urobte všetko, čo vám povie!“ – aby Ježiš mohol byť prijatý a viditeľný. V tom je jej veľkosť. Pokora nekričí ani neukazuje na seba. Úspech apoštolátu závisí od vnútra, od života modlitby, obety. Nie všetci dokážu robiť to isté, ale všetci sú povolaní k tomu, aby dávali svetu Ježiša – originálnym spôsobom. Ján Pavol II. v Liste kňazom z roku 1979 napísal: „Ó, drahí bratia! Pomyslite na tie miesta, kde ľudia úzkostlivo očakávajú kňaza, kde už veľa rokov pociťujú jeho neprítomnosť a túžobne čakajú jeho príchod. A časom sa stáva, že sa zhromaždia v opustenej svätyni, položia na oltár ešte zachovanú kňazskú štólu a vykonajú všetky modlitby eucharistickej liturgie; a vo chvíli, keď by malo nasledovať premenenie, nastáva hlboké ticho, neraz prerušené plačom… Tak vrúcne túžia počuť slová, ktoré iba kňazove pery môžu účinne vysloviť! Tak vrúcne túžia po eucharistickom prijímaní, na ktorom môžu mať účasť iba prostredníctvom služobného kňazstva. Takisto vrúcne túžia počuť božské slová odpustenia: Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov! Tak hlboko prežívajú neprítomnosť kňaza medzi sebou! Také miesta nechýbajú na svete.“ Ján Pavol II. ďalej píše: „Ľudia budú vždy potrebovať kňaza, ktorý si je vedomý zmyslu svojho kňazstva, ktorý hlboko verí, ktorý smelo vyznáva svoju vieru, ktorý sa horlivo modlí, ktorý s pevným presvedčením vyučuje, ktorý slúži, ktorý vo svojom živote uskutočňuje program blahoslavenstiev, ktorý vie nezištne milovať.“ Ľudia chcú v nás vidieť kňazov a chcú, aby sme k problémom pristupovali ako kňazi – Kristovi kňazi s celým jeho „arzenálom“. Chcú, aby sme im dávali v prvom rade Ježiša, Lásku svojho srdca. Len pravdivá láska k Bohu dokáže robiť zázraky.
Benedikt XVI. počas katechézy 15. februára 2006 povedal: „Umožnime v našom srdci a v našej duši vytvoriť príbytok pre Pána. Nemáme ho uchovávať len srdci, ale máme ho prinášať do sveta, takže je v nás – práve pre naše časy – Kristus znovu splodený. Prosme Pána o pomoc, aby sme ho vedeli v Máriinom duchu a s postojom jej duše velebiť, aby Kristus aj takto prišiel na svet.“
Je to úloha nielen kňazov, ale každého, kto tvorí Boží ľud.
P. Rudolf Bartal, OCD