Výročná epizóda Ikonického podcastu nás opätovne vracia na počiatočnú otázku kresťanského umenia: Možno zobraziť nezobraziteľného Boha? Vstúpte spolu s ikonou do ústredného tajomstva kresťanstva, ktorým je Svätá Trojica.
Ikonu v plnom rozlíšení nájdete tu: bit.ly/3hpdV1O
Ikona, nazývaná aj Otcovstvo, lat. Paternitas, pochádza z Ruska zo 17. storočia. Predobrazom ikony je Najsvätejšia Trojica vo svojom tajomstve. Je to ikona vzťahu Boha Otca, Syna a Ducha Svätého.
Ikonografia Otcovstva dodnes kladie historikom rôznorodé otázky. Jej kontroverziu podčiarkuje skutočnosť, že moskovský snem z rokov 1666-1667 zobrazenie Otcovstva zakázal. Na Západe ani na Východe však tento typ ikonografie dodnes nevytratil.
O samotnom pôvode motívu sa dodnes stále diskutuje. Nemecký cirkevný historik Konrad Onasch ho napríklad identifikuje už u svätého Jána evanjelistu, kde v prvej kapitole píše: Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otca. (Jn, 1, 18) Ako ďalší biblický zdroj sa ponúka verš z Dávidovho Žalmu č.110: „Zrodil som ťa z lona pred východom zornice.” Azda najvýstižnejšie námet ikony popisuje Danielovo prorocké svedectvo:
„Pozeral som sa kým postavili tróny a zasadol Starec dní; jeho rúcho bolo biele ako sneh a vlasy na jeho hlave boli ako čistučká vlna; jeho trón bol plameň ohňa a jeho kolesá blčiaci oheň. Videl som v nočnom videní a hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka; prišiel až k Starcovi dní, priviedli ho pred neho. A jemu bola odovzdaná vláda a kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie.“ (Dan 7, 9; 13-14)
Ikona Otcovstva nás opätovne vracia k základnej otázke: je možné zobraziť Boha? Pripomeňme si slová z vôbec prvej epizódy Ikonického podcastu: „Ak sa Boh stal viditeľným v Kristovi, znamená to, že stal aj opísateľným. Ak je Kristus Bohom, potom aj obraz Krista je obrazom Boha. To, čo je neviditeľné, je naozaj nezobraziteľné, ale to, čo viditeľné je, už môžeme zobrazovať.”
Zástancovia ikony Otcovstva argumentovali, že Boh na ňom nie je zobrazený podľa svojej prirodzenosti, ale na základe prorockého videnia. Avšak s týmto záverom väčšina vtedajších teológov nesúhlasila. Zobrazenie Otcovstva považovali za herézu antropomorfizmu a popretie dogmy Nicejského snemu, v ktorej sa hovorí: „Prečo nezobrazujeme Otca Pána Ježiša Krista? Lebo nevieme, čím je.”Moskovský snem pripomenul aj slová svätého Jána Damaského: „Kto môže napodobniť Boha neviditeľného, beztelesného, neopísateľného, nepredstaviteľného? Je vrcholom bláznovstva a bezbožnosti vytvoriť obraz božstva.” Preto snem na záver slávnostne oznámil nasledovné :
„Je celkom nezmyselné a neprístojné maľovať na ikonách Pána Zástupov s bielou bradou, ktorý vo svojom lone drží jednorodeného Syna, a medzi nimi holubicu, lebo nikto nikdy nevidel Otca v jeho božstve. V skutku, Otec nemá telo a Syn nebol zrodený z Otca na počiatku vekov v tele. A ak prorok Dávid hovorí: „Zrodil som ťa z lona pred východom zornice, toto zrodenie zaiste nie je telesné; bolo nevýslovné a nepochopiteľné. Veď sám Kristus vo svätom evanjeliu hovorí: „Otca nepozná nik, iba Syn.”
Samotné zobrazenie Otcovstva nás vedie k ďalším úvahám. Boh v Starom zákone sám seba zjavuje slovami: „Ja som, ktorý som.“ Ja som Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba. Boh v nijakom prípade nechce byť samotárom, ale chce aby aj niekto iný mal to isté božstvo ako On. Preto sa zjavuje ako Otec, ktorý plodí Syna, Božstvo darované a spoluúčastné. Otec a Syn si vo vzájomnej láske hovoria My a láska, ktorá ich spája je Svätý Duch. Boh Láska je spoločenstvo Troch, ktoré tvoria Milujúci, Milovaný a Láska. Veriť v Boha znamená veriť, že je jeden Boh v Troch osobách. Jeden v Láske, traja v dávaní a prijímaní lásky. To čo sa deje v Bohu odzrkadľuje sa aj v nás – v ľudských osobách. Lebo kto miluje, nezostáva sám.
Boh je teda nezobraziteľný podľa svojho Božstva, ale je zobraziteľný v ľudskej podobe. Pre jedných však len vďaka svojmu vteleniu ako Syn Boží, pre druhých tiež podľa videnia starozákonných prorokov novozákonných zjavení aj ako Boh Otec.
Skúsme sa na toto tajomstvo pozrieť aj skrze našu dnešnú ikonu. Venujte najbližšiu chvíľu ticha na jej tichú kontempláciu.
„Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko; ty vieš, či sedím a či stojím. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe. Hoci ešte slovo nemám ani na jazyku, ty, Pane, už vieš, čo chcem povedať. Obklopuješ ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku. Obdivuhodná pre mňa je tvoja múdrosť; je taká veľká, že ju nemôžem pochopiť. Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica. Keby som si povedal: „Azda ma tma ukryje a namiesto svetla ma zahalí noc,“ pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo.“ (Ž 139, 1-12)
Ústredným výjavom ikony je žehnajúci Otec sediaci na masívnom tróne na dvoch poduškách červenej a modrej farby, symbolov božskej a ľudskej prirodzenosti. Otec má vzhľad starého muža. Zlatý osemcípový nimbus znamená večnosť. Jeho tvár je plná energie. Po stranách zľava doprava je nápis „Pán zástupov“. V lone Otca sedí Syn so zvitkom Písma v ľavej ruke, ako “Vtelené Slovo“. Pravou rukou spolu s Otcom žehná stvorenstvu. Štóla na pravom pleci Otca a Syna je znakom kráľovskej dôstojnosti. Syn je zobrazený ako Emanuel, Spasiteľ, v modrom kruhu, čo naznačuje Jeho vykupiteľské poslanie prísť na svet a spasiť človeka. Nad obomi plecami sú iniciály Jeho mena IC XC. Jeho spodný odev je červený a vrchné rúcho zlaté, čo sú farby vyjadrujúce Jeho kráľovskú hodnosť.
Nad hlavou Syna je biela holubica v červenom kruhu, ktorý sa dotýka Obidvoch, a tak vizuálne ukazuje na jednotu troch Osôb v Jednom. Žiarivo sa skvejúce biele rúcho Otca symbolizuje duchovnosť tak isto, ako operadlo trónu a podnožka. Trón Otca je prežiarený Jeho svetlom, čo je vpísané do kresby dreva v pravidelne sa opakujúcich kotúčoch svetelných lúčov. Postoj Otca naznačuje gesto vykročenia k človeku. On prvý prichádza a prvý s človekom nadväzuje vzťah. Dva polkruhovité výrezy na tróne pripomínajú dve kamenné dosky Božích prikázaní. Vedľa Otca je ešte voľné miesto, o ktorom Syn povedal „v dome môjho Otca je mnoho príbytkov“.
Ikona zvestuje otcovskú nežnosť a materinskú starostlivosť, bezpečie a istotu. Vťahuje do Božej harmónie a pokoja. Celá ikona je prežiarená nepostihnuteľným svetlom a absolútne tichým a nezmerateľným pokojom. Je to svetlo prvého dňa stvorenia, večné svetlo, svetlo premenenia na vrchu Tábor. Duchovný význam svetla spočíva v tom, že svetlo je podmienkou poznania a videnia.
Boh ako Trojica sa v Novom Zákone zjavil štyrikrát a to: pri Zvestovaní, Krste v Jordáne, pri vstupe do Jeruzalema a pri Premenení na hore Tábor. Keď anjel zvestuje Panne Márii boží plán, Svätý Duch zoslaný od Otca zostupuje na ňu a Syn Boží sa stáva človekom. Anjel hovorí Márii. Moc najvyššieho ťa zatieni, preto aj Dieťa sa bude volať svätým. Bude to Boží Syn (Lk 1,35). Keď Ježiš prijíma krst v Jordáne z Neba počuť hlas Otca, ktorý ho predstavuje svetu: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie (Mt 3,16) a Duch na Neho zostúpil v podobe Holubice. Po vstupe do mesta Ho čakali zástupy kým On hovoril s Otcom: „Otče, osláv svoje meno!“ a z neba zaznel hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim.“ Zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril, že zahrmelo. Iní vraveli: „Anjel s ním hovoril.“ Ježiš povedal: „Nie kvôli mne zaznel tento hlas, ale kvôli vám.“ (Jn 12,28).
Keď sa Ježiš premenil na hore Tábor, tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. V tom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“
Kardinál Tomáš Špidlík píše: „My kresťania sme monoteisti, no zvláštnym spôsobom. Keď hovoríme, že veríme v jedného Boha, súčasne tvrdíme, že veríme v tri božské osoby. Preto dejiny židovsko-kresťanskej viery sú dejinami Božej pedagogiky, ktorá nás pripravuje na prijatie toho nevyspytateľného tajomstva. Dejiny, počnúc od Adama až po Apokalypsu, sú pedagogikou nehy Boha k nám. On nás necháva, aby sme zakúsili túto zvláštnu príchuť radosti, ktorú zakúša srdce, keď objaví novú črtu svojho Milovaného, tak ako sa píše v piesni piesní.
Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha, aký je sám v sebe. A každá ikona svojím spôsobom zobrazuje toto tajomstvo.
Zdroje:
USPENSKIJ, Leonid Alexandrovič. Ikona- okno do věčnosti. Pavel Mervart, 2019.ISBN: 978-80-907376-0-0
STRIŽEV, Alexander. Pravoslávna ikona, Kánon a Štýl I. Bernolákovo: Oto Németh, 2010. ISBN 978-80-89277-32-2
STRIŽEV, Alexander. Pravoslávna ikona, Kánon a Štýl II. Bernolákovo: Oto Németh, 2015. ISBN: 978-80-89277-55-1
ŠPIDLÍK, Tomáš; RUPNIK, Marko Ivan. Viera vo svetle ikon. Bratislava: Oto Németh, 2004. ISBN: 978-80-88949-69-6
NOUWEN, Henri. Modlitba s ikonami. Kostelní Vydří: Karamelitánske nakladatelství, 2012. ISBN 978-80-7195-577-1
SENDLER, Egon. Tajomstvá Krista. Bratislava: Oto Németh, 2008. ISBN 978-80-89277-08-7
SENDLER, Egon. Byzantské ikony Božej Matky. Bratislava: Oto Németh, 2006. ISBN 978-80-88949-91-2