… ktorého si, Panna, v chráme našla…

„Taliansky sobáš. Mladomanželia sa dohodli s farárom na malom posedení na farskom dvore vedľa kostola. Začalo však pršať a z pohostenia vonku nebolo nič. Obidvaja prosili kňaza, či by nemohli oslavovať v kostole. Pán farár nebol vôbec nadšený a spokojný, ale obaja povedali: Zajeme si kúsok torty, zaspievame, vypijeme si trochu vína a pôjdeme domov. Farár sa dal uprosiť. Svadobčania si vypili trochu vína, zaspievali si pesničku a potom zase trochu vína a na to ďalšiu pesničku, a tak sa po pol hodinke v kostole oslavovalo vo veľkom. Všetci sa zabávali až na smrť a tešili sa z oslavy. Len farár v sakristii nervózne chodil sem a tam, vyrušovaný lomozom svadobčanov. Do sakristie vstúpil kaplán a povedal mu: Vidím, že ste nervózny. – Iste, som. Počuješ ten lomoz, čo tu robia, tu, v Pánovom dome? Všetci svätí, svätí! – Ale, otče, však nemali kam ísť. – To dobre viem. Ale naozaj musia robiť taký hurhaj? – Dobre, ale koniec koncov, otče, nesmieme zabúdať, že sám Ježiš sa raz zúčastnil na svadobnej hostine. Pán farár povedal: Viem veľmi dobre, že Ježiš Kristus sa zúčastnil na svadobnej hostine, nemusíš mi to pripomínať. Ale v Káne nemali Najsvätejšiu sviatosť!“

Prítomný je živý Ježiš: je to On, jeho osoba, čo zaváži. Nebezpečenstvo sa rodí, keď je Najsvätejšia sviatosť dôležitejšia ako Ježiš Kristus. Keď sa adorácia stane dôležitejšou ako láska a múry dôležitejšími ako život.“[1] 

V našich úvahách nad sviatosťami sme dospeli k záverečnej sviatosti, ktorá spolu so sviatosťou posvätného stavu tvorí tretiu skupinu sviatostí, ktoré sú zamerané na spásu iných; prispievajú aj k osobnej spáse, ale prostredníctvom služby iným (porov. KKC 1534). Pouvažujme dnes o sviatosti manželstva a o rodine.

Pápež Benedikt XVI. napísal k nadchádzajúcemu Svetovému dňu mládeže, ktorý bude v Madride v roku 2011, list, v ktorom okrem iného píše: „Existuje silný prúd sekularistického myslenia, ktorý chce vytlačiť Boha zo života ľudí a spoločnosti, navrhujúc a pokúšajúc sa vytvoriť „raj“ bez neho. No skúsenosť nám hovorí, že svet bez Boha sa stáva „peklom“: bude v ňom vládnuť egoizmus, rozvrat v rodinách, nenávisť medzi ľuďmi a národmi, nedostatok lásky, radosti a nádeje. Naopak tam, kde ľudia a národy akceptujú prítomnosť Boha, klaňajú sa mu v pravde a počúvajú jeho hlas, buduje sa civilizácia lásky, kde je každý rešpektovaný vo svojej dôstojnosti a kde sa rozvíja spoločenstvo so všetkými dobrami, ktoré to prináša.“ (Posolstvo Benedikta XVI., SDM 2011)

Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu. Ako muža a ženu ich stvoril. Stvoril ich preto, aby človek Boha poznal, miloval a aby sa dostal do neba. Ale Boh, ako nás učí Katechizmus Katolíckej cirkvi, „ktorý stvoril človeka z lásky, povolal ho aj k láske, ktorá je základným a vrodeným povolaním každej ľudskej bytosti. Lebo človek je stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý sám ´je Láska´. Keďže ho Boh stvoril ako muža a ženu, ich vzájomná láska sa stáva obrazom absolútnej a večnej lásky, ktorou Boh miluje človeka. V očiach Stvoriteľa je ona dobrá, veľmi dobrá. A táto láska, ktorú Boh požehnáva, je určená, aby bola plodná a aby sa uskutočňovala v spoločnom diele ochrany stvorenia: ´Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte a množte sa a naplňte zem. Podmaňte si ju’“ (KKC 1604).

Toto je to, čo sa dotýka samej podstaty sviatosti manželstva. Ježiš tento zväzok muža a ženy povýšil na sviatosť, posvätil ho. „Na začiatku svojho verejného života Ježiš vykonal svoje prvé znamenie – na žiadosť svojej Matky – počas svadobnej hostiny. Cirkev pripisuje veľkú dôležitosť Ježišovej prítomnosti na svadbe v Káne. Vidí v tom potvrdenie, že manželstvo je dobré…“ (KKC 1613). Medzi mužom a ženou však existuje od počiatku, od pádu prvých rodičov, neporiadok, ktorý nepochádza z prirodzenosti muža a ženy; veď Boh stvoril všetko dobré (porov. Gn. 1), ani nie je výsledkom rozdielnosti pováh a vzťahov medzi mužom a ženou, ale pochádza to z hriechu (porov. KKC 1607). „Ich vzťahy sa narušili vzájomnými obžalobami, ich vzájomná príťažlivosť, ktorá je darom Stvoriteľa, sa zmenila na vzťahy panovačnosti a žiadostivosti; nádherné povolanie muža a ženy, aby boli plodnými, aby sa rozmnožovali a ovládli zem, sa zaťažilo bolesťami pôrodu a námahou pri zarábaní si na chlieb“ (KKC 1607). Preto muž a žena potrebujú potrebnú milosť, pomoc, bez ktorej by jednotu svojho života nemohli uskutočniť. Veď pre túto jednotu ich Boh povolal k životu. Stvoril človeka pre spoločenstvo. Ježiš, ktorý povýšil zväzok muža a ženy na sviatosť, tým, že prišiel, aby nastolil prvotný poriadok, dáva mužovi a žene novú silu a milosť rásť v manželstve (porov. KKC 1615). „Ak manželia budú nasledovať Krista, ak zaprú seba samých a vezmú na seba svoj kríž, budú môcť ´pochopiť´ pôvodný zmysel manželstva a s Kristovou pomocou podľa neho žiť. Táto milosť kresťanského manželstva je ovocím Kristovho kríža, ktorý je zdrojom celého kresťanského života“ (KKC 1615). Žiť naplno a sväto vo sviatostnom manželstve bez Ježiša a jeho milosti sa dá veľmi ťažko.

Sviatosť manželstva má svoje účinky. Kresťanskí manželia sú „osobitnou sviatosťou posilnení a akoby posvätení na povinnosti a dôstojnosť svojho stavu“ (KKC 1638). Manželia sa zaväzujú žiť spolu až do smrti. Tento zväzok, ktorý ustanovil Boh a Ježiš ho povýšil na sviatosť, nemôže byť nikdy rozviazaný. „Kresťanskí manželia majú vo svojom životnom stave a položení svoj vlastný dar v Božom ľude.“ Táto milosť vlastná sviatosti manželstva je určená na zdokonaľovanie lásky manželov a na posilňovanie ich nerozlučiteľnej jednoty. Touto milosťou „si v manželskom živote, ako aj v prijatí a výchove detí navzájom pomáhajú k svätosti“ (KKC 1641).

Prameňom tejto sviatosti je sám Ježiš, ktorý udeľuje potrebnú silu skrze sviatosti. Tieto sviatosti pomáhajú kresťanským manželom, aby si znovu obnovovali sľub vernosti. Sviatosti slúžia k tomu, aby ich posilňovali v spojení s Kristom, dostávajú silu vziať na seba svoj kríž a nasledovať Ježiša, znovu povstávajú zo svojich pádov, dostávajú silu navzájom si odpúšťať, vzájomne si niesť bremená, podriaďovať sa jeden druhému a milovať sa nadprirodzenou nežnou a plodnou láskou (porov. KKC 1642).

Manželská láska má byť otvorená na vzájomnú vernosť a na plodnosť. Vernosť vyplýva z daru seba samého. Láska má byť definitívna. Iba on, iba ona. Nikto iný, tretí. Láska má byť plodná. „Plodnosť manželskej lásky sa rozširuje aj na ovocie mravného, duchovného a nadprirodzeného života, ktorý rodičia odovzdávajú svojim deťom výchovou. Rodičia sú prvými a hlavnými vychovávateľmi svojich detí. V tomto zmysle je základnou úlohou manželstva a rodiny byť v službe života“ (KKC 1653). Dávať život. Vyplýva to z pravdy o tom, že Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu. Byť podobným Bohu znamená v živote manželov uvedomiť si jednu veľmi dôležitú skutočnosť. Boh nám dal rozum a slobodnú vôľu. Dal nám možnosť milovať. Anjeli milujú, ale sú duchovia, nemajú telo. Nerozmnožujú sa. Zvieratá majú telo, rozmnožujú sa, ale nemilujú. Človek miluje a rozmnožuje sa. V tomto je podobný Bohu. Ovocím vzájomnej lásky medzi mužom a ženou je potomstvo. V tomto sú podobní Bohu; majú účasť na stvoriteľskom úkone Boha. Dávajú život. Zakľúčením je vytvorenie rodiny.

Ja by som sa chcel s vami zamerať na radostné tajomstvo. Na tajomstvo o tom, ako rodičia Jozef a Mária našli Ježiša v chráme. Alebo lepšie povedané, ako Ježiša stratili. Ježiš tiež vyrastal a chcel vyrásť v úplnej rodine. Rodina sa má stať malým ostrovom kresťanského života v neveriacom svete.

Tajomstvo nám opisuje, ako rodičia stratili Ježiša počas púte do Jeruzalema. Stratili Ježiša. Začal im v živote chýbať. Nebolo ho tam. Aj dnešná rodina často pociťuje tento nedostatok. Chýba Ježiš; stratili sme ho vlastným pričinením, alebo sa naňho zabudlo, či sme ho sami slobodne odmietli. Keď Boh začína v živote rodiny chýbať, môže to mať nedozerné dôsledky na život samej rodiny, spoločnosti, štátu, sveta… Pýtame sa: čo robiť? Rodičia Mária a Jozef začali Ježiša hľadať. Hľadali ho tri dni. Odpoveď je jasná. Hľadať spolu Ježiša. Či už tri dni, tri mesiace, roky, ale treba ho hľadať. Vyočiť si oči hľadaním Ježiša. Vytrvalo. Cez vzájomné odpúšťanie, spoločnú modlitbu, návrat k spoločnej modlitbe, cez objavenie spoločnej modlitby v živote manželov a rodiny, cez sviatostný život. Ovocím toho bolo, že ho našli. Po úprimnom a vytrvalom hľadaní. Našli ho, lebo boli zaňho zodpovední. Nebol ich. Úlohou kresťanských rodičov je, aby „v kruhu rodiny boli slovom a príkladom prvými hlásateľmi viery pre svoje deti a pomáhali pestovať povolanie vlastné každému z nich; hlavne ak sa jedná o duchovné povolanie“ (porov. KKC 1656). Ježiš po tom, ako ho našli v chráme, povedal svojim rodičom: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho otca?“ Nestrácať Ježiša. Ježiš sa s nimi potom vrátil do Nazareta a bol im poslušný, rástol, dozrieval vo veku, múdrosti a v obľube u Boha i u ľudí.

„V rodine sa veľmi jasne uplatňuje aj krstné kňazstvo otca, matky, detí a všetkých členov rodiny ´prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou´. Rodina je tak prvou školou kresťanského života a ´školou plnšej ľudskosti´. Tu sa človek učí trpezlivosti a radosti z práce, bratskej láske, veľkodušnému a opätovnému odpúšťaniu a najmä uctievaniu Boha modlitbou a obetou svojho života“ (KKC 1657).  To sa musí konať v láske a vzájomnej priazni. Jedni voči druhým, ale zvlášť rodičia voči deťom.

Antoine de Saint-Exupéry napísal o ideálnej priazni v spojitosti so sviatosťou manželstva: Priazeň nespočíva v tom, že si dvaja ľudia sadnú oproti sebe a pozerajú jeden na druhého, ale že sedia vedľa seba a pohľad majú upretý na Tretieho, na Ježiša.

Preto je ideálom každej kresťanskej rodiny Svätá rodina Jozefa, Márie a Ježiša. Už viac ako dvetisíc rokov.

P. Rudolf Bartal, OCD