Veľký učiteľ Cirkvi západného kresťanstva, sv. Augustín, napísal vo svojich „Vyznaniach“: „Stvoril si nás pre seba, Bože, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe!“ (Vyznania, 1).

Prečo som použil slová Augustína k dnešnej téme? Lebo vyjadrujú túžbu človeka po Bohu. A čo má s tým spoločné modlitba? Na túto otázku by som chcel odpovedať v dnešnej téme, ktorá znie: Modlitba v živote kresťana. Na začiatku si však dovolím položiť základnú tézu, ktorá je zároveň aj odpoveďou na dnešnú tému, a znie: Boh našu modlitbu nepotrebuje, ale my potrebujeme Boha, a preto sa máme k nemu modliť.

Často počujeme názory ľudí: Prečo sa mám modliť? Slúži mi modlitba na niečo? Čas strávený v modlitbe by som mohol predsa lepšie využiť! Takéto a podobné otázky počúvame a možno aj sami si ich často kladieme. Je to normálne, lebo človek hľadá odpoveď. Potrebuje človek modlitbu?

Kniha Genezis hovorí: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, ako muža a ženu ich stvoril.“ Boh stvoril človeka na svoj obraz a to ho odlišuje od všetkých ostatných živočíchov; tento obraz predpokladá podobnosť s Bohom v inteligencii, vo vôli, v moci. Človek sa stáva niekým, stáva sa rozumovou bytosťou, stáva sa osobou. To, že človek je stvorený na Boží obraz, že je v ňom zanechaný prvok božskosti a prítomnosti Boha, dáva predpoklad, že v ňom, v človeku, zanechal Boh túžbu po ňom samom, túžbu poznať Boha. Po prvotnom hriechu však človek stráca prvotnú milosť, lebo v ňom prevýšila túžba byť ako Boh. Túžba po Bohu však v človeku zostáva aj po hriechu. „Aj keď človek stratil podobnosť s Bohom, zostáva na „obraz“ svojho Stvoriteľa. Či už človek zabudne na svojho Stvoriteľa, alebo sa skrýva ďaleko od jeho tváre, či sa už ženie za svojimi idolmi, alebo obviňuje božstvo, že ho opustilo, živý a pravý Boh neúnavne volá každého človeka k tajomnému stretnutiu v modlitbe. Je to krok lásky zo strany Boha, a krok človeka je vždy odpoveďou. Postupne, ako sa Boh zjavuje a zjavuje človeka jemu samému, modlitba sa javí ako vzájomné volanie, ako dráma zmluvy“. (KKC 2566)

Náplňou našich zamyslení je modlitba. Dnes sa nebudeme zaoberať definíciou modlitby, ale tým, že človek potrebuje modlitbu, že modlitba je potrebná v živote kresťana.

Na začiatku sme citovali text z knihy Genezis o stvorení človeka na Boží obraz. Človek vo svojom srdci prechováva túžbu po Bohu. Svoju existenciu, svoje bytie smeruje k niečomu nadpozemskému, transcendentnému, k niečomu, čo je viac ako on sám. Filozoficky sa tomu hovorí Absolútno a v ponímaní kresťanskej filozofie sa toto Absolútno nazýva Boh. Ako spomína dokument II. Vatikánskeho koncilu Nostra atate, je to „tajomná sila, ktorá účinkuje vo vývoji vecí a v udalostiach ľudského života, božstvo„. (NÆ 1) Ako spomína ďalej citovaný dokument, „rozličné národy a náboženstvá vnímajú tú tajomnú silu a toto cítenie preniká celý ich život hlbokým náboženským zmyslom a v súvise s kultúrnym pokrokom sa pokúšajú odpovedať na problémy pomocou pojmov a jazyka – cez hinduistu, ktorý vníma a skúma tajomstvo Boha pomocou hlbokej askézy a rozjímania, budhistu a iné formy náboženstva. Snažia sa akýmkoľvek spôsobom pomôcť odhaliť nespokojnosť ľudského srdca, predkladajú pritom rozličné cesty, učenia, životné pravidlá a posvätné obrady.“ (porov. NÆ 1)

Človek má v srdci túžbu po Bohu, po niečom tajomnom. Filozofia to nazýva Sacrum. Človek si zachováva túžbu po Bohu, ktorý ho volá k jestvovaniu. Všetky náboženstvá svedčia o tomto bytostnom hľadaní človeka. (KKC 2566). Nazýva sa to „všeobecné povolanie k modlitbe“.

Máme o tom dôkazy po celom svete a netreba ísť ďaleko. Stačí si spomenúť na situáciu, akú zažil apoštol Pavol v Aténach, keď objavil oltár s nápisom: Neznámemu Bohu. – Túžba človeka po Bohu je zároveň túžbou človeka po rozhovore s Ním, po tajomnom stretnutí s Ním v modlitbe.

Antropológia – náuka o človeku, hovorí, že človek má zmysly a každý zmysel má svoju úlohu. Kresťanská antropológia okrem základných piatich zmyslov rozlišuje aj zmysel, ktorý nazýva srdce. Nechápe ho iba ako orgán, symbol života a lásky, miesto, kde sa rodia city a vôľa človeka, ale odvodzuje ho od hebrejského ponímania srdca, ktoré sa definuje ako duchovná potreba, schopnosť, pomocou ktorej je človek schopný viesť dialóg s Bohom. Táto duchovná potreba, pomocou ktorej človek vedie dialóg s Bohom, sa nazýva modlitba.

Potrebuje človek vo svojom živote modlitbu? Modlitba patrí k životu. Modlitbu treba poznať, treba poznať pravý a skutočný zmysel modlitby. Ak chceme pochopiť zmysel modlitby v živote kresťana, musíme si uvedomiť jednu vec. Oboznámenie sa s tajomstvom viery si od nás vyžaduje neustále prehlbovanie a vernosť. Problém, prečo človek stagnuje a neposúva sa dopredu, je v tom, že zostáva stáť v polovici cesty a uspokojí sa s tým, čo už dosiahol, čo už vie, lebo má málo odvahy, lebo sa bojí. Bojí sa „zatiahnuť na hlbinu.“ To isté platí aj v modlitbe. Ak sa moja modlitba neprehlbuje a je ovplyvňovaná ťažkosťami, hľadám rôzne výhovorky. Modlitba je boj, boj proti sebe samému i proti úkladom Pokušiteľa, ktorý robí všetko, aby odvrátil človeka od modlitby. Ako spomína Katechizmus Katolíckej Cirkvi: „V zápase modlitby musíme čeliť v nás samých i vo svojom okolí proti nesprávnym predstavám o modlitbe. Niektorí v nej vidia obyčajný psychologický úkon, iní zasa úsilie skoncentrovať sa s cieľom dosiahnuť myšlienkovú prázdnotu. Iní zasa ju redukujú na zvyk alebo rituálne slová. V podvedomí mnohých kresťanov je modlitba nezlučiteľná s tým, čo majú robiť: nemajú na modlitbu čas. Tí, čo hľadajú Boha v modlitbe, sa rýchlo znechutia, lebo nevedia, že modlitba pochádza aj od Ducha Svätého, a nie iba od nich samých.“ (KKC 2726) Nedostatok času na modlitbu si ospravedlňujeme našimi pracovnými povinnosťami. Veď čas je taký drahocenný!

Musíme tiež čeliť zmýšľaniu „tohto sveta“; ak nebudeme ostražití, ono sa nás rýchlo zmocní. Tvrdí sa, že pravdivé je vraj len to, čo sa dá overiť rozumom a vedou (modlitba je naproti tomu tajomstvo, ktoré presahuje naše vedomie i podvedomie); pri porovnávaní modlitby s materiálnymi hodnotami a s výsledkami práce javí sa modlitba ako činnosť neproduktívna, a teda neužitočná. Zmyselnosť a pohodlie sú kritériá pozemskej pravdy, dobra a krásy, modlitba ako „láska k najvyššej Kráse“ (filokália) sa zamilovala do slávy živého a pravého Boha. Modlitba sa zvykne označovať ako protiklad životnej aktivity, ako únik zo sveta. Kresťanská modlitba však nie je ani únikom z dejín, ani žiadnou rozlukou s týmto životom. (KKC 2727)

Mnohí hovoria, že modlitba je záležitosťou tichých, nepraktických, trocha slabošských pováh, ktoré nepatria naozaj do života. Podľa nich svet modliacich sa ľudí má v sebe čosi neprirodzené, zmäkčilé, tupé, čo sa priamemu a životaschopnému človeku nikdy nemôže páčiť. (Porov. R. Guardini: Úvod do modlitby, 9)

Napokon náš zápas musí byť namierený aj proti vlastným neúspechom v modlitbe: proti znechuteniu z našej vyprahnutosti a suchopárnosti, proti zármutku, že sme všetko nedali Pánovi, pretože máme „veľké majetky“, proti sklamaniu, že sme neboli vyslyšaní podľa našej vlastnej vôle, proti prejavom našej pýchy, ktorá nástojí na našej nehodnosti a hriešnosti, a proti alergii na bezdôvodnosť modlitby. (KKC 2728) Sťažujeme sa na únavu. Argumentujeme tým, že v práci podliehame veľkému psychickému tlaku, a načo sa teda ešte intelektuálne zaťažovať aj mimo pracoviska?! Prečo sa máme modliť, keď vieme, že náš rozhovor s Bohom je aj tak namáhavý a ťažký?!

Záver je vždy ten istý: Načo sa modliť? Aby sme uvedené prekážky mohli prekonať, musíme zápasiť, aby sme dosiahli poníženosť, dôveru a vytrvalosť. (KKC 2728)

Kladieme si takéto otázky, a to je dobre, lebo nám pomôžu nájsť riešenie. Podmienkou je, aby sme sa dokázali preniesť ponad psychické tlaky a námietky a zatiahli na hlbinu. Ako? Keď si uvedomíme, že modlitba je potrebná človeku pre duchovný a duševný život, tak ako je dýchanie potrebné pre biologický život.

Odpoveď sa nazýva pedagogika modlitby – škola modlitby.

Ak dovolíme, aby nám modlitba pomohla uvedomiť si naše nedostatky, stáva sa vtedy Božou pedagogikou, pretože skutočná modlitba nás podrobí skúške. Každý človek je povolaný k takejto skúške. Skúška však býva ťažká. Preto sa človek často znechucuje, uteká a hľadá radosť a útechu v niečom inom, menej náročnom.

Modlitba nás učí prijať naše nedostatky. Sv. Vincent de Paul povedal, že modlitba je ako zrkadlo, kde človek vidí všetky svoje nedostatky. Útek a nesústredenosť nás odďaľujú od cesty k skutočnému šťastiu, a práve modlitba nám ukazuje všetko, čo je autentické – pravdivé pri hľadaní ľudského šťastia, pri hľadaní pravdy, ktorá nás robí slobodnými ľuďmi. „Pravda vás vyslobodí!“, hovorí Ježiš. Modlitba v nás zachraňuje všetko, čo je v nás krehké, a to je túžba po Bohu. Je to znak, ktorým sa odlišujeme od zvierat. Človek je jediné stvorenie, ktoré sa utieka k Bohu, aby získalo od Boha to, čo mu najviac chýba k dokonalosti.

Modlitba nám pomáha uvedomiť si našu chudobu, úbohosť a závislosť od Boha. Pravda o nás samých je ťažká a bolestná. Modlitba nás poučuje nielen o našich nedostatkoch, ale premieňa to, čo nás v živote ubíja. Chudoba duchom nás učí, aby sme všetko prosili od Boha. On vie, čo potrebujeme, ale nedá nám to skôr, dokiaľ ho o to nepoprosíme. Naša modlitba je najskutočnejšia vtedy, keď si uvedomíme našu úbohosť.

Modlitba nás mení. Modlitba nemení Boha, ale nás, mení našu vôľu. Cieľom modlitby nie je zmena poriadku, aký vytvoril Boh, ale získanie toho, čo sa Boh rozhodol splniť pomocou našej modlitby. Boh túži, aby sme pomocou našich modlitieb pomáhali realizovať jeho rozhodnutia. Boh sa správa tak, ako keby sme nad ním zvíťazili, ale to sme my, koho Boh akýmsi čudným spôsobom vypočuje, pretože On nechce urobiť nič, čo sa rozhodol zmeniť s našou pomocou.. Boh je nemenný, ale pomocou našej modlitby nás mení. V tom spočíva paradox modlitby.

Modlitba je stretnutím dvoch túžob, túžby Boha a človeka. Človek túži po Bohu a nespokojné je jeho srdce, dokiaľ nespočinie v Božom srdci; a Boh túži po človekovi, lebo ho stvoril na svoj obraz. Je jeho a patrí mu.

Použitá literatúra:
KKC (Katechizmus Katolíckej cirkvi)
Bernard Bro: Nauka modlitwy
Romano Guardini: Úvod do modlitby
H. Caffarel: 5 wieczorów o modlitwie wewnętrznej

P. Rudolf Bartal, OCD