Jedinou odpoveďou na panovanie zla, ktoré pôsobí vo svete, je životodarný kríž. Zahĺbte sa spolu s nami do veľkonočného tajomstva Ukrižovania a spoznajte dejiny kríža ako kresťanského symbolu.

Kríž je symbol, ktorý prešiel dlhodobým vývojom a napokon sa stal privilegovaným vyjadrením kresťanskej viery. Je to prirodzené: na kríži sa odohráva hlavný okamih zjavenia Božej lásky. Boží Syn sa úplne odovzdáva človeku a necháva si so sebou robiť to, čo sám človek chce. V Kristovom ukrižovaní Boh radikálne uznáva, že človek je slobodoný. A toto je skutočný náboženský princíp- uznanie absolútnej a nepodmienenej existencie druhého.V priebehu prvých troch storočí sa kríž nezobrazoval.

Je to pochopiteľné z dvoch dôvodov. Smrť ukrižovaním bola v tých časoch stále bežným nástrojom popráv. Navyše, ako sme už rozoberali v predošlých epizódach, Cirkev mala záporný postoj voči obrazom.

Prví kresťania-často prenasledovaní- používali symboly, aby skrytým spôsobom vyjadrili svoje zmýšľanie. Jedným zo starobylých symbolov bola kotva, ktorá predstavovala súčasne Pánov kríž aj nádej vo večný život. Možno ju nájsť v katakombách namaľovanú na klenbách alebo vytesanú na náhrobných doskách. Po 3. storočí sa tento symbol vytratil. Ako symbol nástroja spásy sa používal aj trojzubec, lebo jeho podoba je blízka krížu. 

Symbol kríža existoval aj mimo kresťanskej tradície. Napríklad, kríž s „rúčkou”(crux ansata) bol veľmi rozšírený v Egypte. Z dôvodu svojho významu v hieraglyfickej podobe- ankh, teda „život”- sa stal súačsťou kersťanského umenia, najmä u Koptov.  Z indickej tradície pochádza hákový kríž, crux gamatta, hoci existuje aj v židovskom alebo kresťanskom kontexte. 

Medzi najstaršie zobrazenia Ukrižovania patrí reliéf zo slonoviny, pochádzajúci z obdobia okolo rokov 420-430. Ten sa v súčasnosti nachádza v Britskom múzeu v Londýne. Ide o zobrazenie Krista, zahaleného bedrovou zásterou „perizonou“, pribitého štyrmi klincami, bez brady, s doširoka otvorenými očami a nimbom okolo hlavy.

„K tomu, že kríž nadobudol dôležitú úlohu ako vyjadrenie kresťanskej viery, prispelo aj ikonoborectvo. Táto kríza mala v končenom dôsledku posilniť pravdy a dogmy, ktoré Kríž symbolizuje. A naozaj, tí, ktorí zavrhovali obrazy, aj tí, čo ich uctievali, obhajovali uctievanie kríža,” píše Egon Sendler. „V tomto menlivom boji záležalo cisárom na obidvoch stranách na tom, aby boli mince ozdobené znakom kríža. Ikonoboreckí cisári takto nahradzovali obraz Krista.”

Do 9. storočia sa len málokto odvážil zobraziť Krista mŕtveho. Úzus prikazoval stvárniť ho živého, hľadiaceho pred seba.Podstatnú zmenu v zobrazovaní kríža prináša až byzantský stredovek. Najskôr od obdobia 9. storočia sa Kristus zobrazuje so zatvorenými očami a namiesto tuniky má bedrovú zásteru. Začínajúc 11. storočím zobrazuje byzantské umenie Krista mŕtveho s prehnutým telom, privretými očami a hlavou naklonenou na pravú stranu. Na rozdiel od západného spôsobu zobrazovania má Kristus nohy pribité dvomi klincami, nie jedným. 

V západnom prostredí sa od polovice 13. storočia začína na hlave Krista objavovať tŕňová koruna, ktorá sa pod týmto vplyvom od 17. storočia objavuje aj v prostredí Východu. Nohy sú pribité jedným klincom. Absentuje namaľovaná skala Golgoty s jaskyňou a Adamovou lebkou. 

Stojí za pripomenutie, že v rámci liturgického kalendára slávime sviatok Povýšvenia sv. kríža. Francúzsky filozof a teológ Jean-Luc Marion prehlbuje zmysel tohto sviatku, pričom sa odvoláva na kríž a na Ukrižovaného. Pozrime sa na dnešnú ikonu a vypočujme si jeho slová:  

         „Na rozjímanie o Kristovi ako o Synovi Otca nikdy, ani predtým, ani potom, ani počas Kríža, nestačilo vidieť Ježiša Nazaretského. Vždy treba rozpoznať v tomto viditeľnom predstavení tamtú tvár a siluetu, tamtie gestá a slová, teda jedinečné a definitívne znamenie, ktoré neviditeľnosť svätosti vtláča bežnej viditeľnosti. Je to „typos”, v ktorom Boh súhlasil ukázať sa a tiež neukázať sa. Typos,  v ktorom sa nechal spoznať i nespoznať. Znak Kríža nesie znamenie, v ktorom neviditeľný Svätý dáva samého seba a to bezvýhradnejšie, čím viac v ňom zanecháva okamžitý lesk svojej slávy. Neodstrániteľné znamenie neviditeľného vo viditeľnom tak nadobúda obraz Kríža.”

Výjav na našej dnešnej ikone zobrazuje ukrižovaného Krista na trojramennom kríži, s priečne postaveným spodným ramenom. Na základe jeho veľkosti môžeme predpokladať, že bol zavŕšením ikonostasu. 

Kríž s troma ramenami sa vyskytuje od 14. storočia a nazýva sa aj „ruský kríž.” V hornej časti ukazuje titulus, teda nápis, ktorý nariadil Pilát. Dole sa nachádza suppedaneum, doska určená na podoporenie nôh. Na byzantských ikonách je pripevnená vodorovne, na ruských je naklonená na pravú stranu ukrižovaného. Niektorí autori sa domnievajú, že k tomu došlo pod vplyvom nejakej skreslenej formy perspektívy, lebo zakončenia sú šikmo zrezané. Byzantská liturgická interpretácia tu vidí „váhy spravodlivosti”. Počas rozjímania o kríži sa veriaci stotožňujú s dobrým zločincom po Kristovej pravici, ktorý ide do neba. 

Nad lebkou sa nachádzajú slabo viditeľné litery M Л Р Б – Misto Lobnoje Rájem Bysť – Miesto Lebečné sa stalo rajom. Na nižšom priečnom ramene, kde spočívajú Kristove chodidlá, môžeme čítať nápis NIKA – Víťazí. Nad Kristovými vystretými ramenami sú slová Сынъ Божі – Syn Boží. Nad hlavou Krista je zvyčajne pripevnená tabuľka, ktorú dalvyhotoviť Poncius Pilát. V prípade tejto ikony Kristovho kríža uvedené označenie chýba a nahrádzajú ho slová ЦАРЬ СЛАВЫ – Kráľ slávy.

Na Ježišovom tele nie je nijaký znak utrpenia. Ikonopisec sa usiloval zobraziť ho tak, aby ten, kto ho vidí, mohol v ňom kontemplovať Božieho Syna. „Hoci ukrižovaného, ale nie stolára z Nazareta,” dodáva Tomáš Špidlík. Ak by ikona bola realistická, zopakovala by situáciu z Golgoty, keď okoloidúci videli ukrižovaného Ježiša a urážali ho slovami: „Aha, ten, čo zborí chrám a za tri dni ho postaví. Zachráň sám seba, zostúp z kríža!… Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Kristus, kráľ Izraela! Nech teraz zostúpi z kríža, aby sme videli a uverili. (porov. Mk 15, 32)

Podľa ikonopisca nie je potrebné zobraziť ukrižovanie tak, ako sa stalo, ale takým spôsobom, aby ten, kto ho uvidí, mohol ako stotník povedať: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.” (Mk 15, 39)

Od vrcholného stredoveku sa ukrižovanie spájalo so zobrazovaním Adamovej lebky pod krížom. Tak je tomu aj na našej dnešnej ikone. Objasnenie nájdeme v listoch apoštola Pavla: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili. Smrť panovala od Adama až po Mojžiša: on je  predobrazom toho, ktorý má prísť. Lebo ak previnením jedného skrze jedného zavládla smrť, tým skôr skrze jedného, Ježiša Krista, budú v živote kraľovať tí, čo dostávajú hojnosť milosti a darovanej spravodlivosti. Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stali spravodlivými. (Rim, 5-19)

Ikona nás vovádza do postoja, ktorý umožňuje vidieť duchovný význam utrpenia. Vonkajší zrak pozoruje násilnú, ukrutnú scénu, ale zrak očistený od zmyslovosti sa už pred takýmto pohľadom nebúri. V tej istej scéne môže vnútorný pohľad vidieť prejav Božej slávy. Vonkajší pohľad vidí smrť, vnútorný adoruje život. Vonkajší pohľad vidí mŕtveho muža, vnútorný pohľad kontempluje zmŕtvychvstalého Spasiteľa. 

Kristus nám zjavuje, že utrpenie je súčasťou lásky. Kto miluje, skôr či neskôr trpí. No je to práve láska, ktorá presviedča o zmysle utrpenia a je schopná ho premeniť.

„Jedinou odpoveďou na panovanie zla, ktoré pôsobí vo svete, je životodarný kríž,” píše Nikolaos Kabasilas. „Kristus ho prijal na seba z lásky a takto aj osud, (šťastie) človeka závisí od toho, či prijme kríž, pretože Boh očakáva, že človek sa pre kríž rozhodne slobodne, z vlastnej vôle. Boh zostupuje k človeku a zjavuje mu svoju lásku a prosí, aby Mu odpovedal… Stojí pred bránou… Za všetky blahá, akými od počiatku obdaroval ľudstvo, očakáva jedinú odmenu – lásku. A keď ju od nás dostáva, odpúšťa nám dlh.” 

Ná záver krátka modlitba zo stichiry večierne sviatku Povýšenia úctyhodného a životodarného Kríža nad celým svetom:

„Poďte, všetky národy, pokloňme sa požehnanému drevu. Veď na ňom sa uskutočnila večná pravda. Plodom dreva bol Adam podvedený. Teraz drevom kríža diabol je pokorený. Padol tyran, čo zotročoval Božie dietky.  A jeho pád bol hrozný, lež krv Krista na kríži vyliata zmyla jed pekelného hada. Nespravodlivý súd odsúdil spravodlivého Krista, aby mohol byť zrušený spravodlivý rozsudok raja. Patrilo sa drevom drevo uzdraviť a mukou Nevinného zbaviť strastí Adama. Sláva tebe, Kriste Kráľu, plný dobroty a lásky, za tvoju prozreteľnostnú dobrotu, lebo ona všetkých priviedla k spáse.“ 

---

Zdroje:
USPENSKIJ, Leonid Alexandrovič. Ikona- okno do věčnosti. Pavel Mervart, 2019.ISBN: 978-80-907376-0-0
STRIŽEV, Alexander. Pravoslávna ikona, Kánon a Štýl I. Bernolákovo: Oto Németh, 2010. ISBN 978-80-89277-32-2
STRIŽEV, Alexander. Pravoslávna ikona, Kánon a Štýl II. Bernolákovo: Oto Németh, 2015. ISBN: 978-80-89277-55-1
ŠPIDLÍK, Tomáš; RUPNIK, Marko Ivan. Viera vo svetle ikon. Bratislava: Oto Németh, 2004. ISBN: 978-80-88949-69-6
NOUWEN, Henri. Modlitba s ikonami. Kostelní Vydří: Karamelitánske nakladatelství, 2012. ISBN 978-80-7195-577-1
SENDLER, Egon. Tajomstvá Krista. Bratislava: Oto Németh, 2008. ISBN 978-80-89277-08-7
SENDLER, Egon. Byzantské ikony Božej Matky. Bratislava: Oto Németh, 2006. ISBN  978-80-88949-91-2